Alice Springs - Darwin

Druha cast tury v australskom outbacku bola na 3 dni rozdelena 1600km dlha cesta zo stredu Australie, mestecka Alice Springs, do najseverenejsej casti Australie, pristavu s nazom Darwin. Cesta mala byt zaujimava, kedze malo byt mozne vidiet prechod z cervenej puste do tropickeho zeleneho na lesy bohateho uzemia. Prechod sice bol, ale vobec nie taky zjavny ako by sa dalo ocakavat a preto sa mi zdali niektore casti vyletu dost nudne. Predstavte si ze ste v minibuse, idete 500km stale rovno, ziadne odbocky, ziadne mesta, dediny, nic ... a zase nic ... a zase nic. Po tych par km natrafite na mesto. Mesto rozumej benzin pumpa, maly obchod, zachod a dom majitelov obchodu a pumpy.



Den 4

Po prvych troch dnoch v cervenom centre sme sa teda vybrali na sever - smer Darwin. Nasou prvou zastavkou po asi 200km bolo mestecko Ti Tree, kde sme mali moznost navstivit galeriu aboridzinskeho umenia a v pripade zaujmu zakupit nejaky z ponukanuych tovarov. Najcastejsie to boli obrazy, vysivky, digeridoo (hudobny nastroj aboridzincov), boomerangy a rozne ine nastroje pouzivane na lov.



Tuto fotografiu som urobil hned na zaciatku a vzapati ked som sa otocil, zbadal som obrovsky napis zakaz fotografovat - pokuta 3000 dolarov. Nastastie ma nikto nevidel a dalsie foto som uz radsej pre istotu nerobil. V samotnej galerii som ale nekupil nic, zdalo sa mi to trosku pridrahe. Nieco domov si ale urcite kupim tesne pred navratom v niektorej z galerii v Brisbane.

Po Ti Tree sme pokracovali v ceste v totalnej prazdnote. Cestou sme minuli len malicke mestecko Wycliff Well, ktore je preslavene najvacsim poctom zaznamov v Australii o UFO. Ludia tam preto vymodelovali niekolko ufoncov, ktorych tam vraj bolo za tych par rokov vidiet. Minuli sme aj zopar historickych budov - telegrafickych stanic, ktore sluzili este v case kedy nefungovali telefony.

Obed sme stravili v horucej pustatine so zvlastnym prirodnym ukazom, obrovskymi gulatymi a ovalnymi skalami s nazvom Devils Marbles (diabolske mramory).



Skaly su nazyvane diabolske, pretoze podla aboridzinskej legendy tam ziju malicky ludkovia, ktori kradnu ludi a ktokolvek sa tam objavi, stane sa obetou diabolskych malych ludkov. Bieli pristahovalci tomu spociatku nechceli verit, ale ked tam raz vyhnali na pastviny zopar krav a oviec, niekolko stovak kusov jednoducho zmizlo a doteraz sa nenaslo. Okrem toho su skaly aj zvlastnym prirodnym ukazom, pretoze nikde inde na svete nevznikli vodnou a veternou eroziou tak dokonale tvary ako prave tu.

Po Devils Marbles sme sa presunuli o niekolko stoviek km dalej vzdialeneho mestecka Banka Banka, kde sme stravili zvysok dna. Banka Banka je jedna obrovska farma hovadzieho dobytka (11.600km2). Kedze Australia je rozlohou obrovska krajina, bieli pristahovalci tu nasli obrovske priestranstva a pastviny pre kravy a ovce. Najvacsia farma je rozlohou velka priblizne ako Belgicko (cca 30.000km2). Na samotnej stanici sme mali moznost vidiet aj prezentaciu o chove hovadzieho dobytka v Australii kde nam bolo objasnene, preco je Australia spolu s Argentinou najvacsim exporterom hovadzieho masa.

Den 5

Vacsinu piateho dna sme stravili v buse cestovanim a vytesovali sa z kazdej znamky zivota ktoru sme po ceste stretli. Najviac zaujalo nasu pozornost niekolko solarnych automobilov. Totizto Stuart Highway ako nazyvaju cestu z Darwinu do Adelaide je idealna na testovanie solarnych vozidiel, kedze tam je dostatok slnka a cesta je rovna. Kazdorocne sa tam aj usporaduvaju preteky tychto vozidiel.



Dalsim typom vozidiel, ktore sa daju vidiet iba v tejto casti Australie su tzv. Road Train (cestne vlaky), co je v podstate kamion s niekolkymi navesmi. Najdlhsie maju aj desat navesov a dosahuju dlzku aj vyse 50m. Vdaka tomu, ze cesta je rovna, mozu premavat, v meste by to nemohlo fungovat, take dlhe vozidlo by sa nemohlo otocit.



Nasa prva vacsia zastavka bola v najstarsom pube (podniku) v severnom teritoriu s nazvom Daly Waters. Tento podnik ma zaujal nielen roznym mnozstvom srandovnych napisov, ale najma tym, ze kazdy navstevnik tam zanechal nejaku vec ako pamiatku. Za tie roky sa toho nazbieralo neskutocne mnozstvo. Ludia tam nechavali vsetko, tricka, spodne pradlo, nohavice, vlajky, ciapky, topanky, pasy, vodicaky, skratka cokolvek ste mali pri sebe, nieco ste tam nechali.



Ja som samozrejme nemohol byt vynimkou a tiez som tam zanechal pamiatku na moju osobu. S vyberom som to nemal az take zlozite, kedze den predtym pri vecernom futbale sa mi roztrhli kratasy. Na tie som napisal odkaz vsetkym slovakom a pripol som to na stenu, kde bolo este relativne aspon troska miesta. Takze ak sa tam niekto z Vas nahodou niekedy objavi, mozte tie moje kratasy tam pohladat.



Z Daly Waters sme sa po dobrom pivku a vydatnom obede presunuli o 300km do tropickej oazy, kde sme sa zastavili pri horucich prirodnych (termalnych) pramenoch Mataranka Springs. Po vystupeni nas ovalil riadny smrad z neskutocneho mnozstva netopierov, ktore nam lietali nad hlavou. V zivote som nevidel tolko netopierov po kope. Miliony a miliony.



Samotne horuce pramene boli asi 150metrov od vstupu do oazy a voda v nich mala okolo 26 stupnov, co bolo asi o 15 stupnov menej ako teplota vzduchu v danom mieste. Tak ci tak bola voda dost tepla a vobec nie taka osviezujuca ako sme cakali.



Preto sme sa presunuli o dalsich 100 metrov dalej, kde bola rieka o teplote asi 20 stupnov a ta bola uz o cosi osviezujucejsia. Tam sme si dobre zaplavali az do momentu, kedy sme uvideli v nasej rieke krokodila. V zivote sme tak rychlo neplavali von. A tak mam zopar skrabancov po nohach od konarov co boli pri pobrezi.




Nas sprievodca Ben sa z nas riadne nasmial. Potom nam ale vysvetlil, ze nastastie tam boli iba sladkovodne krokodily, ktore su pre ludi viac menej neskodne. Tie sa zivia iba rybami a z ludi maju strach. Mozu Vas sice pohryzt ak ich vy priamo napadnete ale inak sa kontaktu s ludmi vyhybaju. Ovela horsie su morske (slanovodne) krokodily, ktore su vsezrave a teda utocia aj na ludi. Tie sa ale nachadzaju viac na severe v blizkosti oceanu a teda sme neboli v nebezpeci. Tak ci tak mi ale nebolo vsetko jedno, ked ste vo vode a vidite krokodila, ktory je sice daleko ale priblizuje sa strasne rychlo (krokodily su najrychlejsi "plavci" na svete).

Prezil som a to je zaklad - ponaucenie do buducna (aspon pre mna) - vsimajte si napisy a upozornenia v blizkosti riek a jazier, inak sa Vam to nemusi vyplatit.

Den 6

V posledny den nas cakalo poslednych 500km, ktore sme ale absolvovali az poobede. Doobeda sme totiz navstivili Katherine Gorge, kde sme mali moznost preplavat pomedzi utesy na kanoe. Pre mna to bola najzaujimavejsia a najzabavnejsia cast tejto druhej casti vyletu. Najma ked ste mohli z kanoe kedykolvek vyskocit a vo vode sa poriadne schladit (samozrejme za predpokladu, ze ste sa uistili, ze nie je na okoli ziaden krokodil). Priroda navokol bola uplne nadherna a inak ako po vode sa tam dostat nedalo, takze neplavci, ktori sa na kanoe bali ist a zvolili radsej turisticky chodnik, nevideli ani zdaleka tolko co my.




Samotny cas straveny na kanoe bol okolo 5 hodin, takze sme tam v podstate stravili takmer cely den. Po kanoe sme sa vsetci unaveny nevedeli dockat, kedy dojdeme do Darwinu. 500km dlha cesta v minibuse preto pri spanku ubehla relativne rychlo. Po ceste sme sa zastavili iba raz v Adelaide River Inn natankovat a dat si zmrzlinu. Po dorazeni do Darwinu okolo siestej vecer, sme vsetci isli na spolocnu veceru a vecerne pivko a potom sa konecne poriadne vyspat, aby sme boli cerstvi na dalsie 3 dni stravene v tropickom pasme, horucave a neznesitelnej vlhkosti vzduchu, ale za to prekrasnej prirode.

Fotky z celej druhej casti vyletu najdete tu

Outback Trip

Outback je anglicky (australsky) vyraz pre oblast australskeho vnutrozemia. Kedze vacsina mojich vyletov smerovala do velkych miest, resp. do blizkosti oceanu a jeho pobrezia, popripade okolite ostrovy - rozhodol som sa navstivit aj samotne australske vnutrozemie. Na tento ucel som si vybral z prace dovolenku a hor sa do australskej bushe. Povodne som chcel tuto cestu absolvovat sam, ale kolegovia z roboty ma odhovorili, kedze oblast vnutrozemia je obrovska a niekolko turistov tam uz zahynulo (najcastejsie z nedostatku vody alebo benzinu).

Plan cesty

Samotnu cestu som na odporucanie absolvoval so spolocnostou Adventure Tours. Rozhodol som sa vyuzit ich ponuku kombinacie troch roznych produktov, ktore predavali so zlavou, ak ste si zakupili vsetky tri produkty naraz. Niezeby ta zlava bola extra vyrazna ale kazdy usetreny dolar potesi.

Cloud nine - 3 tours:
1. Red Center (cervene centrum)
2. Alice Springs - Darwin
3. Top End (najsevernejsia cast severneho teritoria)

Red Center

Alice Springs

Red Center alias cervene centrum je nazov pre oblast v srdci Australie, priamo v jej strede. Hlavnym mestom tejto oblasti je mestecko Alice Springs (28.000 obyvatelov). Je to jedine vacsie mesto na ceste z Adelaide (uplne na juhu pri arktickom oceane) napriec Australiou do Darwinu (tropicke mesto na severe na pobrezi indickeho oceanu). Cisty let z Brisbane trva 4 hodiny, ale kedze priame spojenie neexistuje, prestupoval som v Cairns a teda logicky mi to trvalo dlhsie. Z Brisbane som odlietal rano o siedmej pri prijemnych 25 stupnoch.



Do Alice Springs som doletel o pol druhej poobede (casovy posun 1 a pol hodiny od Brisbane). Teplota bola v ten den "nastastie iba" 35 stupnov. Ludia z hostela, kde som bol ubytovani ma na letisku vyzdvihli a zadarmo doviezli na miesto naseho ubytka, asi 10 minut pesi od centra mesta. Po chvilke oddychu som sa vybral na potulky po Alice Springs. Samotne mestecko je kludne, tiche vacsina ludi je zalezenych v domoch s klimatizaciou, po uliciach sa povalovalo akurat zopar aboridzincov (povodnych obyvatelov), ktori su zvycajne kvoli nizkej vzdelanosti nezamestnany. Samotne mestecko je relativne male, takze behom hodinky som presiel z jedneho konca na druhy a spat. Zbytok casu som stravil v pube na pivku (bolo inak velmi drahe), ktore bolo v tom teple vyrazne osviezujuce. V podvecer som sa vybral do odporucaneho podniku Overlanders Steakhouse, kde som si dal steak z kengury. Pripravili ho vynikajuco a bola to naozaj lahodka. Na samotnom steakhouse ma prijemne prekvapil aj ponukovy list, ktory okrem jedal a napojov obsahoval aj predpoved pocasia na dalsi den, zoznam udalosti ktore sa v ten den udiali a kopu inych zaujimavosti. Po vydatnej veceri som sa vratil do hostela a isiel sa poriadne vyspat, kedze nasledujuci den sme odchadzali uz o pol siestej rano. Pocas najblizsich troch dni sme totiz precestovali priblizne 1500km.

Den 1

Rano sa nzacalo prave najlepsie, kedze nas sprievodca aj s minibusom meskal okolo 40 minut. Niezeby to bolo az take hrozne, ale ti co viete ako tazko sa mi vstava pred jedenastou doobeda (najma ak to je uz o piatej rano) tak si viete predstavit aky som bol mrzuty. Ranajky zadarmo mi nastastie upravili naladu a pripravil som sa na horucu cestu, kedze predpoved hlasila 39 stupnov celzia. Nasou prvou zastavkou bola po asi 200 km Camel Farm (tavia farma), kde sme si mali moznost zajazdit na tave.



Tavy boli totiz do Australie dovezene koncom devatnasteho storocia a sluzili ako dopravny prostriedok v pusti a bushi, teda miestach kde nebola voda a cesty. Samotna cesta ktora spaja sever s juhom bola prvykrat uvedena do prevadzky az v 80-tych rokoch minuleho storocia. Nasou dalsou zastavkou bolo Cultural Center (aboridzinske kulturne centrum), kde sme sa mali moznost stretnut a dozvediet viac o aboridzincoch ako povodnych obyvateloch. Celkovo som sa na celom vylete stretaval s viacerymi aboridzincami a vela veci som vyzistil a teda o tom napisem v osobitnom prispevku. Bohuzial nedali sa robit fotky, pretoze je to proti ich domacej kulture a nabozenstvu a teda som to respektoval. Uz duplom ked vsade boli vystrahy, ze za kazdu fotku vo vnutri centra je pokuta 5.000 dolarov (cca 100.000 Sk).

Z kulturneho centra sme sa presunuli k tzv. The Olgas (Kata Tjuta) - znamena "Mnoho Hlav" v jazyku aboridzincov. Je to v podstate niekolko kamennych vrchov ako pozostatok vrasnenia spred niekolkych milionov rokov. Spolu s Uluru to je zaradene do svetoveho dedicstva jednak preto, ze je to svetovy unikat co sa prirodneho ukazu tyka (vrasnenie vytvorili kopce na malej rozlohe uprostred rozlahlej puste) ako aj kulturneho (pozostatky aboridzinskej kultury).



Od Kata Tjuta sme sa presunuli k asi najvacsiemu turistickemu miestu a to Ayers Rock (Uluru). Tato hora (863m) uprostred puste je spolu s kengurou a operou v Sydney najcastejsim symbolom Australie. My sme prvy den dosli specialne iba kvoli zapadu slnka, preto pri zapade slnka je samotne Uluru najkrajsie. Vdaka okolitej prirode a odrazu svetla hora pri zapade slnka meni svoju farbu (pozrite fotky, ktore som urobil v priebehu desiatich minut).





Najvacsim prekvapenim pri Uluru a zapade slnka bolo pre mna to, ze vsetky spolocnosti ponukali pohar sampanskeho (aj ta nasa) a tak celkovo zapad slnka vyznel velmi romanticky, najma pre zamilovane pariky (ktorych tam bolo teda pozehnane). Po zapade slnka sme po asi 2 hodinkach cesty dorazili do nasho campingoveho stanovistia, kde u boli pre nas nachystane stany. Pre zaujemcov boli k dispozicii tzv. swagy, co je v podstate velky spacak s podlozkou, ktora mi velmi pripominala zinenku zo zakladnej skoly. V swagoch sa dalo spat vonku, pod jasnou cistou nezamracenou oblohou s milionom hviezd - by ste neverili kolko hviezd sa da vidiet ked nemate okolo seba ziadne svetlo. Viaceri z nas mali logicky obavy o svoj zivot, ci je to bezpecne spat vonku, ked je v australskej pusti kopu jedovatych hadov, pavukov a skorpionov a inych zivotu nebezpecnych zvierat - ale nas sprievodca nam to objasnil strucne a jasne - sanca ze vas nieco postipe je v stane rovnaka ako vonku. A tak sme sa viaceri rozhodli nakoniec spat vonku (asi aj preto ze vonku bolo trosku chladnejsie)

Den 2

Druhy den sa zacal neskutocne skoro, kedze sme potrebovali precestovat 2 hodiny aby sme videli vychod slnka nad Ayers Rock (Uluru), odchod o stvrtej znamenal viac menej to ze sme vstavali o tretej rano aby sme stihli rannu hygienu a ranajky. Na vychod slnka sme dorazili akurat vcas a podobne ako pri zapade slnka, sme si vychutnavali zmenu farieb samotnej hory. Viac menej cele doobeda sme stravili pri hore. Najvacsou atrakciou pre turistov bolo vyliezt na samotnu horu a mat vyhlad na nekonecnu pust okolo samotnej hory. Bohuzial v case ked sme tam boli my bola tato moznost nepripustna z bezpecnostnych dovodov, kedze bol silny vietor a teplota uz o deviatej rano presahovala 36 stupnov celzia. Co sa lezenia tyka, vacsina ludi to nerobi aj kvoli aboridzincom, kedze ti prosia turistov aby na samotnu horu neliezli.



Pre nich je ta hora posvatne miesto a liezt na horu prirovnavaju k lezeniu na katedraly alebo mesity. A tak mnoho ludi v snahe respektovat ich kulturu na horu nelezu. Odradzujucim je aj fakt, ze mnoho ludi preceni svoje schopnosti a popri lezeni na horu zahynie. Vystup je totiz dost fyzicky narocny a ked to clovek nezvladne, viac menej pada niekolko stoviek metrov kolmo nadol a dopadne na tvrde skaly. Sanca prezit je takmer nulova. Zname su aj prihody, kedy sa ludom kvoli horucavam na samotnej hore roztavili topanky a z hory zliezli s popaleninami noh. Nas preto cakal alternativny program, 11,5km prechadzka po obvode samotnej hory.

Vacsinu poobedia sme stravili cestou do nasho dalsieho campu. Cestou sme sa zastavili pri obrovskom slanom jazere, pozostatku oceanu spred niekolkych milionov rokov. Nasou dalsou nenutenou zastavkou bolo miesto na kraji nekonecnej cesty uprostred puste, kde bolo zopar krickov a kde sme isli na drevo, kedze vecer bola na plane opekacka.



Po vzore aboridzincov sme sa snazili najst aj nejaku prirodnu stravu v bushi, ale neuspesne. A tak sme nakoniec mali na veceru klobasky z obchodu :-))) Nas sprievodca nas vsak milo prekvapil, ked zrazu vytiahol kenguri chvost, ktory po opeceni mal byt lahodkou na zaver. Samotny chvost sa vsak opekal prilis dlho a kedze sme vela nenaspali a dost vela sme precestovali a nachodili, vacsina z nas (vratane mna) coskoro zaspala a z chvosta sa nam neuslo nic. Nevadi, hadam nabuduce.

Den 3

Treti den sa nam vobec nedoprialo viac spanku, kedze sme vstavali uz o pol stvrtej rano. Uplne blizko nasho campu (rozumej hodinku a pol cesty minibusom) bola nasa hlavna atrakcia Kings Canyon (kanon kralov). Je to velmi podobne tomu znamemu grand kanonu v USA.



Kedze sme chceli urobit turu po celom kanone (cca 20km) vyrazili sme skoro rano. Po vzore aboridzincov tura zacala vychodom slnka a koncila tesne pred obedom - t.j. v case ked sa teploty drzia pod 40 stupnov. Vacsina z nas isla relativne rychlo a celu turu sme absolvovali tak, ze uz o desiatej sme boli naspat. Lokalny teplomer ukazoval 38 stupnov a my sme sa skodoradostne pozerali na prichadzajuce autobusy dalsich turistov, ktori tuto turu museli absolvovat pocas obeda pri teplotach presahujucich 40 stupnov. Bolo nam ich celkom luto, kedze tam pocas celej tury ste na slnku, nie je sa kam skryt, nie su tam takmer ziadne stromy a takmer ziadny tien. Odporucanie je 1l vody na kazdy 1km tury pocas obeda. Chcelo by sa Vam vlacit 20 kil vody? Mne urcite nie. Spociatku som na skore vstavanie nadaval ale po par dnoch som si zvykol a dokonca sa mi to zdalo aj lepsie, pretoze rano nebolo az tak horuco, nebolo silne slnko a clovek mohol normalne fungovat.

Po asi hodinkovej pauze na zotavenie, sme vsetci s radostou naskocili do klimatizovaneho minibusu a nechali a odviezt cca 450km naspat do Alice Springs, kde sme mali na veceru tavie sote s fazulou, kukuricou a ryzou. Tak mi chutilo, ze som si pytal dvakrat. Neviem ci to bolo tym masom alebo hladom, ale padlo mi to velmi dobre.

Fotky z prvej casti vyletu najdete tu

O dalsich castiach vyletu pridam prispevky trosku neskor.

Australska kuchyna

Australska kuchyna v podstate neexistuje. Za tu kratku dobu si Australia este nestihla vytvorit osobitny styl varenia a tak tu ludia preberaju jedla z roznych inych kuchyn. A tak si tu mozete vybrat, ci pojdete do greckej, talianskej, franczuskej, brazilskej, mexickej, thajskej, vietnamskej, japonskej, tibetskej .... atd atd kuchyne. Na vyber je niekolko tisicok restauracii len v Brisbane. Hladal som aj slovensku, ale ta tu v Brisbane nie je (bohuzial).

Minule sme sa s Tash rozhodli, ze skusime najst nieco vylozene australske. Podarilo sa nam najst restauraciu, ktora ponuka domacu australsku kuchynu (najma jedla aboridzincov). Tak sme sa tam rozhodli zajst. Menu bolo naozaj australske a tak sme si objednali kazdy ine jedlo aby sme si mohli vzajomne ochutnat. Ako predjedlo nam doniesli kacacie maso s avokadom, macadamia orechmi a olivami. Take na jedno zahryznutie.



Vzapati sme dostali nami objednane jedlo. Ja som si dal kenguru na hrasku. Kengurie maso je velmi podobne zajaciemu masu, aspon mne to pripomenulo zajacinu. Maso je relativne slachovite ale chutovo celkom dobre.



Tash si objednala prirodne emu rezne na anticokoch. Z toho co som mal moznost ochutnat mi emu az tak velmi nechuti. Clovek by povedal, ze to bude ako hydina, ved predsalen emu je vtak. V skutocnosti to tak ale vobec nie je. Maso ma bezvyraznu chut a je ako guma. Esteze som si to neobjednal, lebo by som sa asi velmi nenajedol.



Ako mozete z obrazkov vidiet, tie porcie neboli velmi velke, nenajedol som sa vobec a naviac to bolo dost drahe. Kengurie maso sa sice da bezne dostat v obchode, ale ostatne druhy jedal co mali su velmi tazko dostupne. Ale skusit predsa treba, ci nie? Ved kde inde moze clovek jest kenguru?

Brisbane Tour 2

Kedze som v ramci setrenia stravil posledne dva vikendy v Brisbane, konecne som mal prilezitost urobit zopar dalsich fotiek najma z mesta a niektorych jeho casti.

Fotky najdete tu

Verim, ze sa Vam budu pacit.

Australia - sportove vrcholy a pady

V sobotu bolo na programe velke finale tzv. GRAND FINAL v AFL. V Queenslande AFL ziskalo na popularite len pred par rokmi, kedze v rokoch 2002-2004 bol majstrami Brisbane Lions. AFL je vsak najpopularnejsie na juhu Australie a tak necudo ze sa do tohtorocneho finale prebojovali Geelong Cats (z Viktorie) a Port Adelaide Power (z Juznej Australie). Ako kazdy rok, aj v tomto roku sa finale konalo na najvacsom stadione pre AFL - stadione MCG v Melbourne. Na finale sa prislo pozriet 97.000 divakov a pri TV obrazovkach to sledovalo dalsich 2,5 miliona ludi, co zaradilo toto finale medzi top 5 najsledovanejsoch programov v celej Australii za rok 2007. V samotnom zapase sa zrodil rekord najvacsej vyhry v historii finale AFL, kedze Geelong Cats boli na neudrzanie a vyhrali o 119 bodov, konretne 163:44. To je ako keby niekto v hokeji vyhral 15:1. Vitazstvo Geelongu sme doma oslavili, kedze Azz (moj spolubyvajuci) zil v Geelongu niekolko rokov a teda sme v tomto finale podporovali prave tim z Geelongu.

Dalsi den bolo v nedelu vecer na programe finale domacej sutaze v rugby league, co je zase sportovou dominantou Noveho Juzneho Walesu a Queenslandu. Prave preto bolo obrovskym sklamanim, ze sa do finale neprebojovali obhajcovia titulu Brisbane Broncos. Druha rana prisla, ked sa do finale dostal tim Melbourne Storms a kde vo finale porazil tim z Manly (v Novom Juznom Walese) vysoko 34:8 cim zabezpecil ze sa titul dostal prvykrat do ruk timu z Viktorie. Viktoria sa tak v tomto roku moze pysit oboma titulmi. Skoda, ze Vam nemam moznost ukazat sklamanych divakov opustajucich olympijsky Telstra Stadium v Sydney, v zivote som takych smutny ludi nevidel.

Dalsou obrovskou ranou a to ovela vacsou pre vsetkych Australcanov ale bola prehra v rugby union. Totizto australsky narodny tim (wallabies) prehral necakane v stvrtfinale MS v Rugby vo Francuzsku s Anglickom 10:12 Pre australcanov je to obrovske sklamanie. Kebyze to prirovnam k hokeju, je to akokeby slovensko vypadlo vo stvrtfinale so svajciarskom, alebo nemeckom. Proste sklamanie je velke. Jedina vec co australcanov na stvrtfinale tesi je to, ze necakane prehral aj tim allblacks z Noveho Zelandu. Najvacsi australsky rival a zaroven jeden z najvacsich kandidatov na titul totiz podlahol timu z Francuzska 18:20. Inak jedna z najzaujimavejsich veci na time z Noveho Zelandu je ich predzapasovy tradicny maorsky Haka tanec, ktorym sa snazia zastrasit svojho protivnika a nabudit sa na poriadny vikend.

XXXX Brewery Tour

Predminulu stredu mi Shaun zavolal, ci by som nemal zaujem sa ist pozriet do najstarsieho Queenslandskeho pivovaru XXXX. Azz a Damo sa chceli pridat tiez, tak som sa nakoniec pridal aj ja. Ved aspon uvidim, ako to funguje v australskych pivovaroch.

Samotna tura po pivovare stala 16 dolarov, v cene coho bola prednaska o pive, samotna prechadzka pivovarom a na zaver ochutnavka 4 druhov piv. Hned na uvod sme si pozreli video o historii piva, co sa viacerym australcanom pacilo, pretoze pravdodobne v zivote nepoculi o sumeroch, egyptanoch alebo inych narodoch, ktori pili pivo uz v davnych vekoch. Mna osobne to az tak nenadchlo, zrejme preto, ze mam voci takym veciam odpor od cias kedy som mal v skole Tovaroznalectvo. Po videu a kratkom uvode (predstaveni sprievodkyne atd) sme vosli do takej miestnosti co vyzera ako planetarium, s otacacimi sedadlami. Tam sme stravili asi polhodinu na najnudnejsej casti celeho tour - historii samotneho pivovaru. Ocenujem snahu urobit to interaktivne, ale vela mi to nedalo. Ja a Damo sme naviac ani nerozumeli polovici veciam, kedze anglictina bola velmi australsko slangova z obdobia zaciatku 20teho storocia. Rozumiet sme zacali az ked sme sa virtualne preniesli do 90-tych rokov.

Po samotnych prednaskach sme sa konecne vybrali do utrob pivovaru a mali moznost na vlastne oci vidiet ako to funguje. Vsetky velke kotly kde sa vsetko miesa a kde sa vstrekuju kvasinky a kde sa to vyvari a kde sa to ochladi. Mna osobne dost prekvapilo, ze cela vyrobna cast je natolko mechanizovana, ze celu vyrobu obsluhuju len dvaja ludia z riadiaceho centra. Nasledne sme sa presunuli do plniacej casti a baliacej casti, kde uz bolo o poznanie viac robotnikov. Clovek ani nevedel kam ma skor pozerat, ci na vstrekovacie zariadenie, co naplni dvadsat flasiek za minutu, alebo na zariadenie, co jednym smahom zabali 50 flasiek, ci na zariadenie co vrchnakuje asi ako ked datel dube do stromu. Bolo to vcelku impresivne.

Po tour sme mali moznost v ramci listka ochutnat 4 druhy piva. Pivo nebolo nijak extra dobre, takze asi ani nema zmysel sa o nom zmienovat. Akurat to, ze jeden z tych druhov piva bolo pivo co sa vyrabalo zaciatkom 20-tych rokov a uz sa nevyraba (len v minimalnom mnozstve pre ucely ochutnavky). To pivo bolo na moje pocudovanie relativne dobre, dost huste a tmave, take skoro smotanove. Dost odlisne od toho co sme zvyknuty pit dnes. Ale neviem si predstavit, zeby som ho pil stale.

Celkovo ta tour bola fajn stravenie vecera s kamaratmi, ale nijako extra oslniva vec. Kedze sme nemohli robit fotky pocas tour, tak mam len zopar fotiek pivovaru a nas pri ochutnavke piva, tak kto chce moze si to pozriet tu