Red Center

Alice Springs

Red Center alias cervene centrum je nazov pre oblast v srdci Australie, priamo v jej strede. Hlavnym mestom tejto oblasti je mestecko Alice Springs (28.000 obyvatelov). Je to jedine vacsie mesto na ceste z Adelaide (uplne na juhu pri arktickom oceane) napriec Australiou do Darwinu (tropicke mesto na severe na pobrezi indickeho oceanu). Cisty let z Brisbane trva 4 hodiny, ale kedze priame spojenie neexistuje, prestupoval som v Cairns a teda logicky mi to trvalo dlhsie. Z Brisbane som odlietal rano o siedmej pri prijemnych 25 stupnoch.



Do Alice Springs som doletel o pol druhej poobede (casovy posun 1 a pol hodiny od Brisbane). Teplota bola v ten den "nastastie iba" 35 stupnov. Ludia z hostela, kde som bol ubytovani ma na letisku vyzdvihli a zadarmo doviezli na miesto naseho ubytka, asi 10 minut pesi od centra mesta. Po chvilke oddychu som sa vybral na potulky po Alice Springs. Samotne mestecko je kludne, tiche vacsina ludi je zalezenych v domoch s klimatizaciou, po uliciach sa povalovalo akurat zopar aboridzincov (povodnych obyvatelov), ktori su zvycajne kvoli nizkej vzdelanosti nezamestnany. Samotne mestecko je relativne male, takze behom hodinky som presiel z jedneho konca na druhy a spat. Zbytok casu som stravil v pube na pivku (bolo inak velmi drahe), ktore bolo v tom teple vyrazne osviezujuce. V podvecer som sa vybral do odporucaneho podniku Overlanders Steakhouse, kde som si dal steak z kengury. Pripravili ho vynikajuco a bola to naozaj lahodka. Na samotnom steakhouse ma prijemne prekvapil aj ponukovy list, ktory okrem jedal a napojov obsahoval aj predpoved pocasia na dalsi den, zoznam udalosti ktore sa v ten den udiali a kopu inych zaujimavosti. Po vydatnej veceri som sa vratil do hostela a isiel sa poriadne vyspat, kedze nasledujuci den sme odchadzali uz o pol siestej rano. Pocas najblizsich troch dni sme totiz precestovali priblizne 1500km.

Den 1

Rano sa nzacalo prave najlepsie, kedze nas sprievodca aj s minibusom meskal okolo 40 minut. Niezeby to bolo az take hrozne, ale ti co viete ako tazko sa mi vstava pred jedenastou doobeda (najma ak to je uz o piatej rano) tak si viete predstavit aky som bol mrzuty. Ranajky zadarmo mi nastastie upravili naladu a pripravil som sa na horucu cestu, kedze predpoved hlasila 39 stupnov celzia. Nasou prvou zastavkou bola po asi 200 km Camel Farm (tavia farma), kde sme si mali moznost zajazdit na tave.



Tavy boli totiz do Australie dovezene koncom devatnasteho storocia a sluzili ako dopravny prostriedok v pusti a bushi, teda miestach kde nebola voda a cesty. Samotna cesta ktora spaja sever s juhom bola prvykrat uvedena do prevadzky az v 80-tych rokoch minuleho storocia. Nasou dalsou zastavkou bolo Cultural Center (aboridzinske kulturne centrum), kde sme sa mali moznost stretnut a dozvediet viac o aboridzincoch ako povodnych obyvateloch. Celkovo som sa na celom vylete stretaval s viacerymi aboridzincami a vela veci som vyzistil a teda o tom napisem v osobitnom prispevku. Bohuzial nedali sa robit fotky, pretoze je to proti ich domacej kulture a nabozenstvu a teda som to respektoval. Uz duplom ked vsade boli vystrahy, ze za kazdu fotku vo vnutri centra je pokuta 5.000 dolarov (cca 100.000 Sk).

Z kulturneho centra sme sa presunuli k tzv. The Olgas (Kata Tjuta) - znamena "Mnoho Hlav" v jazyku aboridzincov. Je to v podstate niekolko kamennych vrchov ako pozostatok vrasnenia spred niekolkych milionov rokov. Spolu s Uluru to je zaradene do svetoveho dedicstva jednak preto, ze je to svetovy unikat co sa prirodneho ukazu tyka (vrasnenie vytvorili kopce na malej rozlohe uprostred rozlahlej puste) ako aj kulturneho (pozostatky aboridzinskej kultury).



Od Kata Tjuta sme sa presunuli k asi najvacsiemu turistickemu miestu a to Ayers Rock (Uluru). Tato hora (863m) uprostred puste je spolu s kengurou a operou v Sydney najcastejsim symbolom Australie. My sme prvy den dosli specialne iba kvoli zapadu slnka, preto pri zapade slnka je samotne Uluru najkrajsie. Vdaka okolitej prirode a odrazu svetla hora pri zapade slnka meni svoju farbu (pozrite fotky, ktore som urobil v priebehu desiatich minut).





Najvacsim prekvapenim pri Uluru a zapade slnka bolo pre mna to, ze vsetky spolocnosti ponukali pohar sampanskeho (aj ta nasa) a tak celkovo zapad slnka vyznel velmi romanticky, najma pre zamilovane pariky (ktorych tam bolo teda pozehnane). Po zapade slnka sme po asi 2 hodinkach cesty dorazili do nasho campingoveho stanovistia, kde u boli pre nas nachystane stany. Pre zaujemcov boli k dispozicii tzv. swagy, co je v podstate velky spacak s podlozkou, ktora mi velmi pripominala zinenku zo zakladnej skoly. V swagoch sa dalo spat vonku, pod jasnou cistou nezamracenou oblohou s milionom hviezd - by ste neverili kolko hviezd sa da vidiet ked nemate okolo seba ziadne svetlo. Viaceri z nas mali logicky obavy o svoj zivot, ci je to bezpecne spat vonku, ked je v australskej pusti kopu jedovatych hadov, pavukov a skorpionov a inych zivotu nebezpecnych zvierat - ale nas sprievodca nam to objasnil strucne a jasne - sanca ze vas nieco postipe je v stane rovnaka ako vonku. A tak sme sa viaceri rozhodli nakoniec spat vonku (asi aj preto ze vonku bolo trosku chladnejsie)

Den 2

Druhy den sa zacal neskutocne skoro, kedze sme potrebovali precestovat 2 hodiny aby sme videli vychod slnka nad Ayers Rock (Uluru), odchod o stvrtej znamenal viac menej to ze sme vstavali o tretej rano aby sme stihli rannu hygienu a ranajky. Na vychod slnka sme dorazili akurat vcas a podobne ako pri zapade slnka, sme si vychutnavali zmenu farieb samotnej hory. Viac menej cele doobeda sme stravili pri hore. Najvacsou atrakciou pre turistov bolo vyliezt na samotnu horu a mat vyhlad na nekonecnu pust okolo samotnej hory. Bohuzial v case ked sme tam boli my bola tato moznost nepripustna z bezpecnostnych dovodov, kedze bol silny vietor a teplota uz o deviatej rano presahovala 36 stupnov celzia. Co sa lezenia tyka, vacsina ludi to nerobi aj kvoli aboridzincom, kedze ti prosia turistov aby na samotnu horu neliezli.



Pre nich je ta hora posvatne miesto a liezt na horu prirovnavaju k lezeniu na katedraly alebo mesity. A tak mnoho ludi v snahe respektovat ich kulturu na horu nelezu. Odradzujucim je aj fakt, ze mnoho ludi preceni svoje schopnosti a popri lezeni na horu zahynie. Vystup je totiz dost fyzicky narocny a ked to clovek nezvladne, viac menej pada niekolko stoviek metrov kolmo nadol a dopadne na tvrde skaly. Sanca prezit je takmer nulova. Zname su aj prihody, kedy sa ludom kvoli horucavam na samotnej hore roztavili topanky a z hory zliezli s popaleninami noh. Nas preto cakal alternativny program, 11,5km prechadzka po obvode samotnej hory.

Vacsinu poobedia sme stravili cestou do nasho dalsieho campu. Cestou sme sa zastavili pri obrovskom slanom jazere, pozostatku oceanu spred niekolkych milionov rokov. Nasou dalsou nenutenou zastavkou bolo miesto na kraji nekonecnej cesty uprostred puste, kde bolo zopar krickov a kde sme isli na drevo, kedze vecer bola na plane opekacka.



Po vzore aboridzincov sme sa snazili najst aj nejaku prirodnu stravu v bushi, ale neuspesne. A tak sme nakoniec mali na veceru klobasky z obchodu :-))) Nas sprievodca nas vsak milo prekvapil, ked zrazu vytiahol kenguri chvost, ktory po opeceni mal byt lahodkou na zaver. Samotny chvost sa vsak opekal prilis dlho a kedze sme vela nenaspali a dost vela sme precestovali a nachodili, vacsina z nas (vratane mna) coskoro zaspala a z chvosta sa nam neuslo nic. Nevadi, hadam nabuduce.

Den 3

Treti den sa nam vobec nedoprialo viac spanku, kedze sme vstavali uz o pol stvrtej rano. Uplne blizko nasho campu (rozumej hodinku a pol cesty minibusom) bola nasa hlavna atrakcia Kings Canyon (kanon kralov). Je to velmi podobne tomu znamemu grand kanonu v USA.



Kedze sme chceli urobit turu po celom kanone (cca 20km) vyrazili sme skoro rano. Po vzore aboridzincov tura zacala vychodom slnka a koncila tesne pred obedom - t.j. v case ked sa teploty drzia pod 40 stupnov. Vacsina z nas isla relativne rychlo a celu turu sme absolvovali tak, ze uz o desiatej sme boli naspat. Lokalny teplomer ukazoval 38 stupnov a my sme sa skodoradostne pozerali na prichadzajuce autobusy dalsich turistov, ktori tuto turu museli absolvovat pocas obeda pri teplotach presahujucich 40 stupnov. Bolo nam ich celkom luto, kedze tam pocas celej tury ste na slnku, nie je sa kam skryt, nie su tam takmer ziadne stromy a takmer ziadny tien. Odporucanie je 1l vody na kazdy 1km tury pocas obeda. Chcelo by sa Vam vlacit 20 kil vody? Mne urcite nie. Spociatku som na skore vstavanie nadaval ale po par dnoch som si zvykol a dokonca sa mi to zdalo aj lepsie, pretoze rano nebolo az tak horuco, nebolo silne slnko a clovek mohol normalne fungovat.

Po asi hodinkovej pauze na zotavenie, sme vsetci s radostou naskocili do klimatizovaneho minibusu a nechali a odviezt cca 450km naspat do Alice Springs, kde sme mali na veceru tavie sote s fazulou, kukuricou a ryzou. Tak mi chutilo, ze som si pytal dvakrat. Neviem ci to bolo tym masom alebo hladom, ale padlo mi to velmi dobre.

Fotky z prvej casti vyletu najdete tu

O dalsich castiach vyletu pridam prispevky trosku neskor.

Australska kuchyna

Australska kuchyna v podstate neexistuje. Za tu kratku dobu si Australia este nestihla vytvorit osobitny styl varenia a tak tu ludia preberaju jedla z roznych inych kuchyn. A tak si tu mozete vybrat, ci pojdete do greckej, talianskej, franczuskej, brazilskej, mexickej, thajskej, vietnamskej, japonskej, tibetskej .... atd atd kuchyne. Na vyber je niekolko tisicok restauracii len v Brisbane. Hladal som aj slovensku, ale ta tu v Brisbane nie je (bohuzial).

Minule sme sa s Tash rozhodli, ze skusime najst nieco vylozene australske. Podarilo sa nam najst restauraciu, ktora ponuka domacu australsku kuchynu (najma jedla aboridzincov). Tak sme sa tam rozhodli zajst. Menu bolo naozaj australske a tak sme si objednali kazdy ine jedlo aby sme si mohli vzajomne ochutnat. Ako predjedlo nam doniesli kacacie maso s avokadom, macadamia orechmi a olivami. Take na jedno zahryznutie.



Vzapati sme dostali nami objednane jedlo. Ja som si dal kenguru na hrasku. Kengurie maso je velmi podobne zajaciemu masu, aspon mne to pripomenulo zajacinu. Maso je relativne slachovite ale chutovo celkom dobre.



Tash si objednala prirodne emu rezne na anticokoch. Z toho co som mal moznost ochutnat mi emu az tak velmi nechuti. Clovek by povedal, ze to bude ako hydina, ved predsalen emu je vtak. V skutocnosti to tak ale vobec nie je. Maso ma bezvyraznu chut a je ako guma. Esteze som si to neobjednal, lebo by som sa asi velmi nenajedol.



Ako mozete z obrazkov vidiet, tie porcie neboli velmi velke, nenajedol som sa vobec a naviac to bolo dost drahe. Kengurie maso sa sice da bezne dostat v obchode, ale ostatne druhy jedal co mali su velmi tazko dostupne. Ale skusit predsa treba, ci nie? Ved kde inde moze clovek jest kenguru?

Brisbane Tour 2

Kedze som v ramci setrenia stravil posledne dva vikendy v Brisbane, konecne som mal prilezitost urobit zopar dalsich fotiek najma z mesta a niektorych jeho casti.

Fotky najdete tu

Verim, ze sa Vam budu pacit.

Australia - sportove vrcholy a pady

V sobotu bolo na programe velke finale tzv. GRAND FINAL v AFL. V Queenslande AFL ziskalo na popularite len pred par rokmi, kedze v rokoch 2002-2004 bol majstrami Brisbane Lions. AFL je vsak najpopularnejsie na juhu Australie a tak necudo ze sa do tohtorocneho finale prebojovali Geelong Cats (z Viktorie) a Port Adelaide Power (z Juznej Australie). Ako kazdy rok, aj v tomto roku sa finale konalo na najvacsom stadione pre AFL - stadione MCG v Melbourne. Na finale sa prislo pozriet 97.000 divakov a pri TV obrazovkach to sledovalo dalsich 2,5 miliona ludi, co zaradilo toto finale medzi top 5 najsledovanejsoch programov v celej Australii za rok 2007. V samotnom zapase sa zrodil rekord najvacsej vyhry v historii finale AFL, kedze Geelong Cats boli na neudrzanie a vyhrali o 119 bodov, konretne 163:44. To je ako keby niekto v hokeji vyhral 15:1. Vitazstvo Geelongu sme doma oslavili, kedze Azz (moj spolubyvajuci) zil v Geelongu niekolko rokov a teda sme v tomto finale podporovali prave tim z Geelongu.

Dalsi den bolo v nedelu vecer na programe finale domacej sutaze v rugby league, co je zase sportovou dominantou Noveho Juzneho Walesu a Queenslandu. Prave preto bolo obrovskym sklamanim, ze sa do finale neprebojovali obhajcovia titulu Brisbane Broncos. Druha rana prisla, ked sa do finale dostal tim Melbourne Storms a kde vo finale porazil tim z Manly (v Novom Juznom Walese) vysoko 34:8 cim zabezpecil ze sa titul dostal prvykrat do ruk timu z Viktorie. Viktoria sa tak v tomto roku moze pysit oboma titulmi. Skoda, ze Vam nemam moznost ukazat sklamanych divakov opustajucich olympijsky Telstra Stadium v Sydney, v zivote som takych smutny ludi nevidel.

Dalsou obrovskou ranou a to ovela vacsou pre vsetkych Australcanov ale bola prehra v rugby union. Totizto australsky narodny tim (wallabies) prehral necakane v stvrtfinale MS v Rugby vo Francuzsku s Anglickom 10:12 Pre australcanov je to obrovske sklamanie. Kebyze to prirovnam k hokeju, je to akokeby slovensko vypadlo vo stvrtfinale so svajciarskom, alebo nemeckom. Proste sklamanie je velke. Jedina vec co australcanov na stvrtfinale tesi je to, ze necakane prehral aj tim allblacks z Noveho Zelandu. Najvacsi australsky rival a zaroven jeden z najvacsich kandidatov na titul totiz podlahol timu z Francuzska 18:20. Inak jedna z najzaujimavejsich veci na time z Noveho Zelandu je ich predzapasovy tradicny maorsky Haka tanec, ktorym sa snazia zastrasit svojho protivnika a nabudit sa na poriadny vikend.

XXXX Brewery Tour

Predminulu stredu mi Shaun zavolal, ci by som nemal zaujem sa ist pozriet do najstarsieho Queenslandskeho pivovaru XXXX. Azz a Damo sa chceli pridat tiez, tak som sa nakoniec pridal aj ja. Ved aspon uvidim, ako to funguje v australskych pivovaroch.

Samotna tura po pivovare stala 16 dolarov, v cene coho bola prednaska o pive, samotna prechadzka pivovarom a na zaver ochutnavka 4 druhov piv. Hned na uvod sme si pozreli video o historii piva, co sa viacerym australcanom pacilo, pretoze pravdodobne v zivote nepoculi o sumeroch, egyptanoch alebo inych narodoch, ktori pili pivo uz v davnych vekoch. Mna osobne to az tak nenadchlo, zrejme preto, ze mam voci takym veciam odpor od cias kedy som mal v skole Tovaroznalectvo. Po videu a kratkom uvode (predstaveni sprievodkyne atd) sme vosli do takej miestnosti co vyzera ako planetarium, s otacacimi sedadlami. Tam sme stravili asi polhodinu na najnudnejsej casti celeho tour - historii samotneho pivovaru. Ocenujem snahu urobit to interaktivne, ale vela mi to nedalo. Ja a Damo sme naviac ani nerozumeli polovici veciam, kedze anglictina bola velmi australsko slangova z obdobia zaciatku 20teho storocia. Rozumiet sme zacali az ked sme sa virtualne preniesli do 90-tych rokov.

Po samotnych prednaskach sme sa konecne vybrali do utrob pivovaru a mali moznost na vlastne oci vidiet ako to funguje. Vsetky velke kotly kde sa vsetko miesa a kde sa vstrekuju kvasinky a kde sa to vyvari a kde sa to ochladi. Mna osobne dost prekvapilo, ze cela vyrobna cast je natolko mechanizovana, ze celu vyrobu obsluhuju len dvaja ludia z riadiaceho centra. Nasledne sme sa presunuli do plniacej casti a baliacej casti, kde uz bolo o poznanie viac robotnikov. Clovek ani nevedel kam ma skor pozerat, ci na vstrekovacie zariadenie, co naplni dvadsat flasiek za minutu, alebo na zariadenie, co jednym smahom zabali 50 flasiek, ci na zariadenie co vrchnakuje asi ako ked datel dube do stromu. Bolo to vcelku impresivne.

Po tour sme mali moznost v ramci listka ochutnat 4 druhy piva. Pivo nebolo nijak extra dobre, takze asi ani nema zmysel sa o nom zmienovat. Akurat to, ze jeden z tych druhov piva bolo pivo co sa vyrabalo zaciatkom 20-tych rokov a uz sa nevyraba (len v minimalnom mnozstve pre ucely ochutnavky). To pivo bolo na moje pocudovanie relativne dobre, dost huste a tmave, take skoro smotanove. Dost odlisne od toho co sme zvyknuty pit dnes. Ale neviem si predstavit, zeby som ho pil stale.

Celkovo ta tour bola fajn stravenie vecera s kamaratmi, ale nijako extra oslniva vec. Kedze sme nemohli robit fotky pocas tour, tak mam len zopar fotiek pivovaru a nas pri ochutnavke piva, tak kto chce moze si to pozriet tu

Mount Warning

Posledny vikend AIESEC organizoval vylet pre stazistov aj clenov do Noveho Juzneho Walesu - konkretne do narodneho parku zvaneho Mount Warning, co je v podstate jeden vacsi kopec, na ktory ked vyleziete, resp. vyskriabete sa, tak mate nadherny vyhlad na cele okolie.

Odchod sme mali dohodnuty v sobotu o 12-tej na obed pred AIESEC ofisom, kde sme sa mali rozdelit do aut a vyrazit do 2 a pol hodinky (autom) vzdialeneho narodneho parku. Ja som sa samozrejme extra velmi neponahlal, kedze s doterajsimi skusenostami s takymito akciami som uz s uplym kludom ocakaval, ze vacsina ludi bude aj tak meskat. Ake velke ale bolo moje prekvapenie ked som prisiel 10 minut po dvanastej ako posledny. Samozrejme, jeden zo soferov na poslednu chvilu nemohol prist a tak museli ist styria ludia namiesto auta vlakom. A vyber bol jednoduchy - budu to ti styria co meskali. "No uzasny zaciatok", pomyslel som si.

Kedze v Brisbane bolo okolo 30 stupnov, dal som Jess do auta vsetky svoje veci vratane bundy a vsetkeho, aby som nemusel v tych horucavach so sebou nic vlacit. Spolu s Marie (ktoru uz asi vsetci dobre poznate) a Amaliou a Asti z Indonezie, sme teda nasadli na autobus, ktory nas odviezol do centra na vlakovu stanicu, kde sme po polhodinke cakania nasadli na vlak smerom na Robinu, co bolo nase prve zo styroch prestupovych miest. Az vo vlaku som si uvedomil, ze som si nechal fotak v batohu a tak som nespravil ziadne fotky cestou. Najhorsia vec ale bola ta, ze asi v polke cesty sa vyrazne ochladilo a zacalo prsat. Obloha bola uplne uzasne rozdelena na dve kompletne odlisne polovice, jedna brutal jasna a slnecna, druha neskutocne hmlista, zamracene a tma. My sme nanestastie isli z tej peknej do tej skaredej.

V Robine sme vystupili, prebehli pod najblizsiu strechu a cakali na autobus, co nas prevezie do mestecka Coollangatta a odtial do mestecka Tweed Heads, kde nas mali ostatni vyzdvihnut autom. V Tweed Heads sme boli okolo stvrtej poobede. Tam sme pobudli asi hodinku. Na moje nestastie, ale na velku radost dievcat sme sa pred dazdom skryli v jednom z vacsich obchodnych centier. Okolo piatej nas vyzdvihol Justin a odviezol nas autom na miesto. Teda do samotneho parku sme dorazili okolo siestej vecer - samozrejme v tme a dazdi.

Na mieste sme spali v stanoch. Na mna sa usiel ten najvacsi pre tych co vlastny stan nemaju, t.j. som tam bol aj s dalsimi 15-timi ludmi. Kedze ale Jess este isla vyzdvihnut niekoho ineho, tak som sa k svojim veciam dostal az okolo deviatej vecer, co sposobilo ze som mal miesto uplne v strede, kde nikto nechcel byt. Takze sobotnajsia cast vyletu dopadla uplne podla mojich "nepredstav", 6 hodin cestovania vlakmi a autobusmi a potom dalsie 3 hodiny mrznutia a moknutia. Jedinou utechou bolo, ze na veceru sme si na ohni spravili opekane krevety so zemiakmi v alobale. Ved preco si opekat spekacky, ktore tu aj tak nemaju, ked mame cenovo dostupne a lacne dary mora. Prijemnym prekvapenim bolo aj to, ze sme nemali elektricky sporak, ale normalny ohen medzi kamenmi z nazberaneho dreva, proste ako u nas.

Plan na nedelu bol, ze vystupime na samotnu horu, pozrieme si vyhlad, zlezieme dolu a presunieme sa hodinku cesty do Byron Bay na plaz oddychnut si. Co som ale nevedel, bolo, ze aby sa to stihlo, na turu bolo treba ist o pol 4-tej rano, aby sme stihli vystupit tak aby sme videli vychod slnka. Ako ti co ma poznaju, tak si viete predstavit, aky som bol nadseny z toho ze treba vstavat tak skoro. Jason a Lauren, ktori vylet organizovali, nas naozaj tak skoro rano zobudili, ale kedze vonku bol paradny lejak a tma ako v rohu, nechcelo sa mi vstavat a pridat sa k tym dobrodruhom, ktori po tme v lejaku lozia po skalach a splhaju sa na vrchol. Tak som to ozelel, a ostal som spat az do desiatej kym sa ti co sa rozhodli ist nevratili naspat, unaveni, mokri a spinavi, niektori aj s mensimi zraneniami. Ono sa moze zdat, ze som prilis pohodlny, ale v skutocnosti islo viac o to, ze som to nepovazoval za bezpecne. Nemam vobec problem zaspinavit sa ... i ked ak si uvedomim, ze som ani nemal veci na prezlecenie, tak by som teda nechcel byt v premoknutych a spinavych veciach celu nedelu. Okolo desiatej sme vyrazili smerom na Byron Bay, kde sa opat vycasilo a ocitol som sa opat v 30-kach teplotach, takze ako z blata do kaluze. Tieto horucavy, co sa tu na jar zacinaju, nevestia nic dobre ... akurat neznesitelne leto. Cestou spat som uz nastastie mal odvoz, takze do Brisbane som dorazil okolo deviatej vecer a nastastie mal dost casu na nachystanie sa do roboty ako aj vydatny spanok. Vylet mi sice absolutne nevysiel podla predstav, napokon som nespravil ani jednu fotku, ale zas nemoze byt kazdy den idealny.

Najblizsie planujem velky 10-dnovy vylet do australskej bushe, takze najblizsie dva vikendy ostanem v Brisbane, aby som usetril dost penazi. Samotny outback (ako nazyvaju australcania pustnu cast a bush) bude specialne nabity kulturnymi vecami, aboridzincami, ucenim hrat na hudobny nastroj didgeridoo, vylet na tavach, lozenie na cervenu horu Uluru ako aj 3000km cesta na sever a tropicke narodne parky Litchfield a Kakadu so spustou vodopadov. Takze sa naozaj velmi tesim, ze konecne spoznam aj tu odvratenu stranu Australie - vnutrozemie a nielen pobrezie, plaze a ostrovy. Takze sa urcite mate na co tesit, lebo spravim vela vela fotiek.

MS v Rugby

Pred tyzdnom (7.9.) sa obrovskou ceremoniou zacali Majstrovstva Sveta v Rugby. V tomto roku sa MS konaju vo Francuzsku a Australia tam isla zvitazit. Spolu s Novym Zelandom a Juznou Afrikou patri medzi najvacsich kandidatov na titul.

V ramci kvalifikacie sa na MS prebojovali nasledujuce timy:

Amerika - USA, Kanada, Argentina
Afrika - Juzna Afrika, Namibia
Azia - Japonsko
Australia a Oceania - Australia, Novy Zeland, Fidzi, Togo, Samoa
Europa - Irsko, Skotsko, Wales, Anglicko, Francuzsko, Portugalsko, Taliansko, Rumunsko, Gruzinsko (je vraj v Europe podla oficialnej stranky, i ked podla mna je to uz Azia).

Pravidla medzinarodneho rugby sa najviac priblizuju pravidlam rugby v Australii znameho ako rugby union. Preto vyber Australie je prave z hracov rugby union a nie rugby league. Australsky team je v Australii znamy ako Wallabies, co je druh kengury. V zapasoch nosia zlatozelene dresy ako jediny tim na svete, takze nemaju dva sety dresov.



Australia na tohtorocnych MS

Fanatizmus australcanov co sa sportu tyka sa prejavuje aj pri rugby. Niektori ludia si zobrali dovolenku aby mohli ist do Francuzska povzbudit svoj tim, popripade si beru dovolenku nasledujuci den po dni zapasu, aby sa mohli vyspat, kedze kvoli casovemu posunu su rugby zapasy okolo jedenastej v noci, popripade druhej rano. Aspon si australcania odskusaju to co ja pri MS v hokeji.

Zatial sa im dari. V prvom zapase rozdrvili outsidera z Japonska 91:3, v druhom vystupeni vcera v noci zdolali najtazsieho supera v skupine Wales 32:20. O tyzden ich caka super z Fiji a o dva tyzdne posledny super v skupine Kanada.

Prvy dvaja z kazdej zo styroch skupin postupuju do stvrtfinale, kde vitazne timy idu do semifinale a potom nasleduje finale. Pre zaujemcov viac informacii o sampionate najdete na www.rugbyworldcup.com