Tento prispevok bude kratky, je to skor info ktora ma velmi prekvapila.
Dnes mi zavolal Shaun (s ktorym varim pivo) a povedal mi nech si pustim radio 93.30FM v nedelu od 10tej do 11tej. Pytal som sa ho ze co take zaujimave bude v radiu a on ze uvidim. Tak som teda zapol radio, isla prave nejaka pesnicka ktora sa koncila a par viet v anglictine. Na to oznam - "Following broadcast is in slovak language" (nasledujuce vysielanie je v slovenskom jazyku) a ozval sa zensky hlas, hovoriaci po slovensky. Po kratkom uvitani sa preslo na spravy z Australie (v slovencine podotykam), potom spravy zo slovenska a spravy zo sveta, nasledoval sport a pocasie (predpoved pre Australiu). Nasledne islo zopar slovenskych pesniciek typu repete, resp. par ludoviek a potom vysielanie pre slovenskych krestanov - konkretne o svatej Katarine (asi preto ze katarina mala vtedy na slovensku meniny). "Na svatu Katarinu, schovajme sa pod perinu.". Pokracujeme valcikom - "Zala kacka zala travu" atd. :-)))))
Asi si ani neviete predstavit ako velmi ma potesilo pocut slovencinu po 11-tich mesiacoch. Ono tych par minut pokecu s rodicmi alebo Vaf (Evkou) nestaci na udrziavanie aktivnej slovenciny a tak ma slovencina celkom potesila - i ked pravdu povediac typ radia nebol uplne podla mojho gusta (teda ti co ma poznaju tak viete, ze ja nie som radiovy typ, ale predsa ....)
nedeľa 25. novembra 2007
utorok 20. novembra 2007
Melbourne Cup
Prvy novembrovy utorok (tohto roku to vyslo na 6-teho) sa konali najvacsie australske zavody koni - Melbourne Cup. V Australii je to kazdorocna obrovska udalost, cely narod sa aspon na par minut pocas hlavnych pretekov zastavi a sleduje kto bude vitaz. V Queenslande to neberu az tak tragicky, ale vo Viktorii (kde sa Melbourne nachadza) maju v ten den dokonca statny sviatok. Vsetci sa poriadne vyobliekaju a tieto preteky su preto povazovane aj za modnu udalost.
Ako to prebiehalo v praci
U nas v robote bol ten den normalny pracovny den. Kedze ale nadsencov bolo vcelku dost, poobedie bolo volnejsie a vacsina ludi sa zhromazdila v konferencnej sale na tzv. "afternoon tea" - posedenie pri caji a obcerstveni - pre australiu tak typickych suseniek so syrom alebo suseniek s roznymi druhmi pomazaniek. Pocas hlavnych pretekov sa podavalo dokonca kurca. Ti co museli nevyhnutne pracovat poobede, ti sa zastavili len na par minut pocas najhlavnejsich pretekov.
V praci sme v ramci tychto pretekov mali tipovaciu sutaz. Ja osobne som sa najprv nechcel zapojit (ved som nemal absolutne sajn kto z tych konov ma aku sancu vyhrat), ale kolegovia ma presvedcili a tak som vsadil 2 dolare (minimalna suma). Ked sa ma pytali, ze na ktoreho kona vsadzam, tak som logicky povedal, ze na toho ktory vyhra :-) kedze som ale musel povedat meno, a ja som ani nevedel ze kto zavodi, tak som si z nahodneho osudia vyzreboval svojho favorita - kona s menom Efficient.
Na samotne preteky boli vsetci nazhaveni a povzbudzovali svojho favorita. Ja som v tom hluku a extremne rychlom komentovani ani nevedel co sa deje. Mojho favorita som sem-tam zazrel niekde v druhej polke kolony a teda som mu velke sance nedaval. Zrazu ale na poslednych 200m sa z kolony vyrutil necakane kon, ktory po chvilke dobehol veducu trojku a ked som zistil ze to je efficient, adrenalin zacal stupat, lica zacali cerveniet, dostal som sa do vytrzenia, zacal som kricat, povzbudzovat tlieskat, dupat skratka podporit svojho favorita a cudujte sa svete v zaverecych 50 metroch sa dostal na celo a nakoniec zvitazil.
Kedze som bol jediny co tipoval toho kona, vsetci boli sklamani, alebo napoly stastny, ze vyhrali druhe popripade tretie miesto. Ja som bol najstastnejsi clovek na svete lebo som vyhral. Vyhra bola 10-nasobok vlozenej sumy - teda pre mna 20 dolarov. A vtedy som si zanadaval v duchu - no nemohol som stavit aspon 100 dolarov? Heh nic no, po vojne je kazdy general. Tak ci tak, sem tam sadne stastie aj na vola a tak popri 20-tich dolaroch mam aj uznanie od kolegov kedze som tipol na toho spravneho kona.
Ako to prebiehalo v praci
U nas v robote bol ten den normalny pracovny den. Kedze ale nadsencov bolo vcelku dost, poobedie bolo volnejsie a vacsina ludi sa zhromazdila v konferencnej sale na tzv. "afternoon tea" - posedenie pri caji a obcerstveni - pre australiu tak typickych suseniek so syrom alebo suseniek s roznymi druhmi pomazaniek. Pocas hlavnych pretekov sa podavalo dokonca kurca. Ti co museli nevyhnutne pracovat poobede, ti sa zastavili len na par minut pocas najhlavnejsich pretekov.
V praci sme v ramci tychto pretekov mali tipovaciu sutaz. Ja osobne som sa najprv nechcel zapojit (ved som nemal absolutne sajn kto z tych konov ma aku sancu vyhrat), ale kolegovia ma presvedcili a tak som vsadil 2 dolare (minimalna suma). Ked sa ma pytali, ze na ktoreho kona vsadzam, tak som logicky povedal, ze na toho ktory vyhra :-) kedze som ale musel povedat meno, a ja som ani nevedel ze kto zavodi, tak som si z nahodneho osudia vyzreboval svojho favorita - kona s menom Efficient.
Na samotne preteky boli vsetci nazhaveni a povzbudzovali svojho favorita. Ja som v tom hluku a extremne rychlom komentovani ani nevedel co sa deje. Mojho favorita som sem-tam zazrel niekde v druhej polke kolony a teda som mu velke sance nedaval. Zrazu ale na poslednych 200m sa z kolony vyrutil necakane kon, ktory po chvilke dobehol veducu trojku a ked som zistil ze to je efficient, adrenalin zacal stupat, lica zacali cerveniet, dostal som sa do vytrzenia, zacal som kricat, povzbudzovat tlieskat, dupat skratka podporit svojho favorita a cudujte sa svete v zaverecych 50 metroch sa dostal na celo a nakoniec zvitazil.
Kedze som bol jediny co tipoval toho kona, vsetci boli sklamani, alebo napoly stastny, ze vyhrali druhe popripade tretie miesto. Ja som bol najstastnejsi clovek na svete lebo som vyhral. Vyhra bola 10-nasobok vlozenej sumy - teda pre mna 20 dolarov. A vtedy som si zanadaval v duchu - no nemohol som stavit aspon 100 dolarov? Heh nic no, po vojne je kazdy general. Tak ci tak, sem tam sadne stastie aj na vola a tak popri 20-tich dolaroch mam aj uznanie od kolegov kedze som tipol na toho spravneho kona.
utorok 13. novembra 2007
Kriket nazivo
O krikete som uz sice pisal pred par mesiacmi, ale bolo to viac menej o pravidlach. Kedze sa v oktobri zacala kriketova sezona, vyskytla sa moznost vidiet kriket aj nazivo. Osobne ma to spociatku extra velmi nelakalo, najma po tom co sa mi kriket zdal pri pozerani v TV po par minutach strasne nudny. Kolegovia ma ale v robote presviedcali, ze nazivo je to ine. A tak som prijal pozvanie spolubyvajuceho Azza a kamarata Shauna a v sobotu sme sa vybrali na kriket.
Samotny zapas kriketu na ktory sme isli bol medzistatny zapas medzi Australiou a Sri Lankou. Bol to tzv. "test match", co znamena ze zapas trval 5 dni (od stvrtka do pondelka). Mna presvedcili iba na sobotu, predsalen, 5 dni na krikete, neviem kto by to vydrzal. Ja osobne by som kriket prirovnal k rybarceniu. Dlho dlho nic a zrazu chvilka vzrusenia. Asi aj preto vacsina ludi co chodi na kriket, si so sebou nosi knizku, mp3 prehravac, i-pod, noviny, casopisy, skratka hocico na zabitie casu pomedzi hru, kym sa nieco zaujimave a podstatne udeje.
Nam sa podarilo prepasovat cez bezpecnostnu sluzbu vodku, ktoru sme zmiesali s nealko napojmi aby sme na stadione nerobili velky rozruch. Ostatni divaci vsak poctivo chodili pravidelne na pivo, resp. rum s kolou, resp. brandy s kolou (to piju najcastejsie). Ceny na stadione boli dost vysoke a tak tam vacsina minula polku svojej vyplaty. Vynaliezavi studenti ako my (neni to tak davno co som skolu dokoncil) sme to teda spravili svojsky, troska riskantne, ale hlavne lacno. Podobne ako pri pretekoch koni, cielom vacsiny australcanov je sa popri krikete poriadne nadrbat ... bodaj by nie ked chlascu od desiatej rana cely den. Zapas sa v ten den koncil o pol siestej. Atmosfera zapasu sa logicky stupnovala s mnozstvom vypiteho alkoholu a v mnohych pripadoch musela zakrocit policia.
Mna osobne na celom krikete najviac prekvapilo to, ze bolo zakazane aby sa ludia hocijako zabavali. Zo stadiona boli vyvedeni ludia kvoli veciam ako pohadzovanie nafukovacej lopty medzi publikom, snaha o vyvolanie mexickej vlny a pod. Zdalo sa mi to dost obmedzujuce. Ako nemam nic proti vyhodeniu agresivnych ludi co vyhadzuju pivo do vzduchu a olievaju ludi okolo, ale mexicka vlna? Zdalo sa mi to dost prehnane. Australcania mi to vysvetlili tym, ze kriket je sport vychadzajuci z anglickeho konzervativizmu a teda sa musi brat vazne. Starsi ludia to stale dodrziavaju. To len mladi by sa chceli zabavat. No ja osobne by som tam cely den bez aspon trosky zabavy a vzrusenia nevydrzal, takze dakujem tym opitym australcanom, ktori vyvolali niekolko zasahov policie. Aspon z casu na cas sa bolo na co pozerat.
Pocas zapasu som urobil zopar fotiek, takze zaujemci ich najdu tu.
Na zaver este kratke video, co som tam so svojim fotakom natocil (ospravedlnujem sa za zhorsenu kvalitu obrazu v niektorych castiach, predsalen to bolo uz poobede).
Samotny zapas kriketu na ktory sme isli bol medzistatny zapas medzi Australiou a Sri Lankou. Bol to tzv. "test match", co znamena ze zapas trval 5 dni (od stvrtka do pondelka). Mna presvedcili iba na sobotu, predsalen, 5 dni na krikete, neviem kto by to vydrzal. Ja osobne by som kriket prirovnal k rybarceniu. Dlho dlho nic a zrazu chvilka vzrusenia. Asi aj preto vacsina ludi co chodi na kriket, si so sebou nosi knizku, mp3 prehravac, i-pod, noviny, casopisy, skratka hocico na zabitie casu pomedzi hru, kym sa nieco zaujimave a podstatne udeje.
Nam sa podarilo prepasovat cez bezpecnostnu sluzbu vodku, ktoru sme zmiesali s nealko napojmi aby sme na stadione nerobili velky rozruch. Ostatni divaci vsak poctivo chodili pravidelne na pivo, resp. rum s kolou, resp. brandy s kolou (to piju najcastejsie). Ceny na stadione boli dost vysoke a tak tam vacsina minula polku svojej vyplaty. Vynaliezavi studenti ako my (neni to tak davno co som skolu dokoncil) sme to teda spravili svojsky, troska riskantne, ale hlavne lacno. Podobne ako pri pretekoch koni, cielom vacsiny australcanov je sa popri krikete poriadne nadrbat ... bodaj by nie ked chlascu od desiatej rana cely den. Zapas sa v ten den koncil o pol siestej. Atmosfera zapasu sa logicky stupnovala s mnozstvom vypiteho alkoholu a v mnohych pripadoch musela zakrocit policia.
Mna osobne na celom krikete najviac prekvapilo to, ze bolo zakazane aby sa ludia hocijako zabavali. Zo stadiona boli vyvedeni ludia kvoli veciam ako pohadzovanie nafukovacej lopty medzi publikom, snaha o vyvolanie mexickej vlny a pod. Zdalo sa mi to dost obmedzujuce. Ako nemam nic proti vyhodeniu agresivnych ludi co vyhadzuju pivo do vzduchu a olievaju ludi okolo, ale mexicka vlna? Zdalo sa mi to dost prehnane. Australcania mi to vysvetlili tym, ze kriket je sport vychadzajuci z anglickeho konzervativizmu a teda sa musi brat vazne. Starsi ludia to stale dodrziavaju. To len mladi by sa chceli zabavat. No ja osobne by som tam cely den bez aspon trosky zabavy a vzrusenia nevydrzal, takze dakujem tym opitym australcanom, ktori vyvolali niekolko zasahov policie. Aspon z casu na cas sa bolo na co pozerat.
Pocas zapasu som urobil zopar fotiek, takze zaujemci ich najdu tu.
Na zaver este kratke video, co som tam so svojim fotakom natocil (ospravedlnujem sa za zhorsenu kvalitu obrazu v niektorych castiach, predsalen to bolo uz poobede).
utorok 6. novembra 2007
Novinky z prace
Niektori asi viete, niektori mozno nie, ale zaciatkom jula sme uspesne implementovali RASP - program zamerany na vyber zamestnancov a teda moja uloha na projekte bola ukoncena. Povodny plan dalsich casti projektu bol prelozeny na neskorsie obdobie (z financnych dovodov) a tak som bol presunuty na oddelenie recruitmentu (vyberu ludi). Spociatku som bol v time vyberajucom pravnikov, notarov a inych ludi z legislativnej oblasti, ale od konca augusta si ma vyziadali na pomoc do timu, ktoreho hlavnou naplnou je vyber ludi pre Queenslandsku policiu.
Policia ako klient
Samotna policia je katastrofalny klient. Kedze na policajne pozicie logicky aplikuju policajti, musi byt zarucena anonymita kontaktov a rozne ine bezpecnostne opatrenia, aby neboli tito aplikanti vystaveni riziku zivota, ak by sa ich zivotopis s tel.c., adresou a pod. dostal do nepovolanych ruk. S tym samozrejme ide ruka v ruke zvysena frekvencia menenia hesiel, zvysenie poctu hesiel na zapamatanie, zvysenie opatrnosti na pracovisku, uzamykanie vsetkych Vasich veci atd. Niekedy sa mi to zda az smiesne, kolko namahy a casu vynalozime na to, aby nahodou upratovacka nemohla precitat adresu serzanta co ma na starosti verejnu dopravu v centre mesta, lebo co ak jej manzel ho chce zavrazdit lebo pustil na krizovatke tri auta skor. Ale bezpecnost je bezpecnost a nebezpecie ciha na kazdom kroku (aspon nam to tak vravia). Pomaly si zvykam aj vdaka tomu, ze pri poslednych poziciach detektivov a policajtov na ochranu svedkov a pod. sa mi ta bezpecnost ochrany osobnych udajov zda celkom relevantna.
Moj vztah so sefom
Asi pred mesiacom mi volala asistentka najvyssieho sefa, ze sa so mnou chce sef stretnut. Termin jediny mu vyhovoval v ten tyzden na stredu (v case kedy som mal akurat najviac roboty). Ospravdlnil som sa z odovodnenim, ze mi streda nevyhovuje a stretnutie moze ovplyvnit vysledok prace pre klienta. O par minut neskor mi volala, aby som navrhol termin ja a ze sef si to podla mna prisposobi. Tak to nakoniec aj bolo, navrhol som termin a az na mensiu zmenu casu, sme sa stretli o tyzden neskor. Kolegovia su od toho momentu voci mne akysi opatrnejsi, nevtipkuju tolko o top managemente a maju akysi respekt. Vraj som prvy zamestnanec ktory nepracuje v managemente a ma stretnutia so samotnym najvyssim sefom a nielen to, este si aj urcuje termin stretnutia. Taka drzost. Sef je ale uplne pohodak chlapik, dobre spolu vychadzame a tieto veci berie ako srandu. Svojich zamestancov respektuje a dokonca ma pochvalil ako zodpovedne si plnim svoje pracovne povinnosti. Dobre mi to padlo, lebo to bol jeden z mala feedbackov (spatna vazba) ktore tu clovek dostane. Australcania totiz velmi spatnu vazbu nedavaju a clovek si ju niekedy musi doslova vyprosit.
Co dalej?
Aby sme sa ale dostali k podstate veci, na tom strenuti so sefom sme sa bavili o tom co dalej. Po vzajomnej diskusii a case na premyslenie sme sa dohodli, ze si staz predlzim do maja 2008. Kedze som doteraz robil na tom projekte, kratku chvilku som bol na payroll oddeleni a uz styri mesiace som na recruitment oddeleni, navrhol mi aby som tie 4 mesiace o ktore si staz predlzujem stravil na Learning Services & HR Consulting Branch (oddeleni vzdelavania a konzultingu), aby som ziskal skusenosti z kazdej oblasti v ramci riadenia ludskych zdrojov. Mna to celkom potesilo, kedze prave to je to, co by som v buducnosti chcel robit a co mi da po stranke profesionalneho rozvoja velmi vela. Tesim sa tesim, len dufam, ze nebudem sklamany.
Policia ako klient
Samotna policia je katastrofalny klient. Kedze na policajne pozicie logicky aplikuju policajti, musi byt zarucena anonymita kontaktov a rozne ine bezpecnostne opatrenia, aby neboli tito aplikanti vystaveni riziku zivota, ak by sa ich zivotopis s tel.c., adresou a pod. dostal do nepovolanych ruk. S tym samozrejme ide ruka v ruke zvysena frekvencia menenia hesiel, zvysenie poctu hesiel na zapamatanie, zvysenie opatrnosti na pracovisku, uzamykanie vsetkych Vasich veci atd. Niekedy sa mi to zda az smiesne, kolko namahy a casu vynalozime na to, aby nahodou upratovacka nemohla precitat adresu serzanta co ma na starosti verejnu dopravu v centre mesta, lebo co ak jej manzel ho chce zavrazdit lebo pustil na krizovatke tri auta skor. Ale bezpecnost je bezpecnost a nebezpecie ciha na kazdom kroku (aspon nam to tak vravia). Pomaly si zvykam aj vdaka tomu, ze pri poslednych poziciach detektivov a policajtov na ochranu svedkov a pod. sa mi ta bezpecnost ochrany osobnych udajov zda celkom relevantna.
Moj vztah so sefom
Asi pred mesiacom mi volala asistentka najvyssieho sefa, ze sa so mnou chce sef stretnut. Termin jediny mu vyhovoval v ten tyzden na stredu (v case kedy som mal akurat najviac roboty). Ospravdlnil som sa z odovodnenim, ze mi streda nevyhovuje a stretnutie moze ovplyvnit vysledok prace pre klienta. O par minut neskor mi volala, aby som navrhol termin ja a ze sef si to podla mna prisposobi. Tak to nakoniec aj bolo, navrhol som termin a az na mensiu zmenu casu, sme sa stretli o tyzden neskor. Kolegovia su od toho momentu voci mne akysi opatrnejsi, nevtipkuju tolko o top managemente a maju akysi respekt. Vraj som prvy zamestnanec ktory nepracuje v managemente a ma stretnutia so samotnym najvyssim sefom a nielen to, este si aj urcuje termin stretnutia. Taka drzost. Sef je ale uplne pohodak chlapik, dobre spolu vychadzame a tieto veci berie ako srandu. Svojich zamestancov respektuje a dokonca ma pochvalil ako zodpovedne si plnim svoje pracovne povinnosti. Dobre mi to padlo, lebo to bol jeden z mala feedbackov (spatna vazba) ktore tu clovek dostane. Australcania totiz velmi spatnu vazbu nedavaju a clovek si ju niekedy musi doslova vyprosit.
Co dalej?
Aby sme sa ale dostali k podstate veci, na tom strenuti so sefom sme sa bavili o tom co dalej. Po vzajomnej diskusii a case na premyslenie sme sa dohodli, ze si staz predlzim do maja 2008. Kedze som doteraz robil na tom projekte, kratku chvilku som bol na payroll oddeleni a uz styri mesiace som na recruitment oddeleni, navrhol mi aby som tie 4 mesiace o ktore si staz predlzujem stravil na Learning Services & HR Consulting Branch (oddeleni vzdelavania a konzultingu), aby som ziskal skusenosti z kazdej oblasti v ramci riadenia ludskych zdrojov. Mna to celkom potesilo, kedze prave to je to, co by som v buducnosti chcel robit a co mi da po stranke profesionalneho rozvoja velmi vela. Tesim sa tesim, len dufam, ze nebudem sklamany.
pondelok 5. novembra 2007
Aboridzinci
Aboridzinci (z anglickeho aboriginal) su povazovani za skupinu povodnych obyvatelov Australie, kedze osidlovali uzemie davno pred prichodom "bielych" ludi. O samotnych aboridzincoch som pocas svojho pobytu v Australii pocul strasne vela, ale doteraz som sa nedostal velmi s nimi do kontaktu (okrem troch - styroch aboridzincov, ktori tu tvoria polovicu komunity bezdomovcov v Brisbane). Viac mi otvoril oci posledny vylet do severneho teritoria, kde som mal moznost prist priamo do kontaktu s aboridzinskou kulturou.
Vacsina domacich "bielych" australcanov si mysli, ze aboridzinci su jeden velky narod, a pravdupovediac myslel som si to aj ja. Avsak nie je to pravda. Pomenovanie aboridzinci je rovnake ako pomenovanie europania. Zahrna velku skupinu roznych kmenov, odlisnych jazykom, kulturou, vedomostami, hudbou, nabozenskymi ritualmi a pod. Celkovo je v Australii nieco vyse 200 roznych kmenov.
Nabozenstvo
Aboridzinci su velmi jednoduchi ludia a nabozenstvo je tomu prisposobene. Kazdy kmen ma sice mensie odlisnosti, ale zaklad maju rovnaky.
Vznik sveta podla kmena Anangu zijuceho pri Uluru.
Zakladom je tzv. "dreamtime" alias cas snenia. Na zaciatku nebolo vobec nic, cela priroda spala. Tjukurpa - pradavne nadprirodzene bytosti - sa to rozhodli zmenit a tak sa vydali na cestu a tvorili Iwara krajinu - kopce, jazera, rieky, sadili stromy a davali zivot zivocichom. Na zaver vytvorili Anangu - ludi, ktorych naucili ako sa starat o prirodu a ake zakony v prirode platia. Anangu tak maju poslanie postarat sa o to, aby vsetko v prirode fungovalo, pricom na nich z posvatnych miest dohliada Tjukurpa.
Cela historia a vedomost o prirode a jej zakonoch sa podava ustne z pokolenia na pokolenie, nie je nikde zaznamenana. Vzhladom na tento princip logicky plati, ze na cele kmena je najstarsi clen - kedze ma najvacsiu vedomost a skusenosti. On vedie vsetky nabozenske ritualy a robi najvacsie rozhodnutia. Inak co sa nabozenskych ritualov tyka, na tych najdolezitejsich sa nesmu zucastnovat zeny. Celkovo sa ale o samotnych ritualoch vie strasne malo, kedze si aboridzinci tieto veci prisne strazia. Pre verejnost su tieto ritualy nepristupne.
Kultura a umenie
Aboridzinske umenie je velmi uzko spate s ich kulturou a sposobom zivota. Vo vsetkych malbach zobrazuju pribehy zo zivota, na zaklade ktorych sa deti ucia zit spravny sposob zivota v sulade s prirodou. Kazdy tvar ma urcitu symbolicku spatost s niecim co sa nachadza okolo. Takmer vylucne pouzivaju iba 4 farby - bielu, cervenu, zltu a ciernu. Pokial tam su ine farby je to novodobe umenie 20-teho storocia, kedy prevzali farby od bielych ludi.
Asi najzaujimavejsou vecou bolo pre mna tzv. didgeridoo - hudobny nastroj. Didgeridoo je v podstate drevo zvnutra vyzrate termitmi. Aboridzinci tento nastroj pouzivaju na to aby vedeli napodobnit zvuky prirody, pri ritualoch s tym napodobnuju kengury, emu, hady, jasterice, rozne vtaky.
Samotna technika hrania je velmi zlozita, aby ste vydali spravny zvuk treba vediet spravne mrmlat do tej drevenej dutiny a hybat perami aby ste dosiahli rozne tony. Najtazsou vecou pri hrani je ale cyklicke dychanie. Kedze kontinualny zvuk dosiahnete iba neustalym vydychovanim. Na to ale potrebujete mat nejaky vzduch nadychnuty. A tak pri hre sa v podstate nadychujete a vydychujete zaroven. Verte mi, skusil som a je to asi ta najtazsia vec na svete. Aboridzinci, ktori su na to urceni pre ucely ritualov to vsak trenuju cely zivot.
Didgeridoo sa vsak stalo velmi popularnym aj u roznych jazzovych hudobnikov a roznych inych experimentatorov v ramci hudby, ktori sa snazili zakomponovat didgeridoo ako hudobny nastroj do svojich projektov. Nizsie si mozete vypocut zvukovu ukazku jazzovej formacie Didges Brew a ich skladbu s nazvom Marconi.
Historia
Asi najviac ma na aboridzincoch zaujala historia. Podla odbornikov prisli Aboridzinci do Australie pred priblizne 50.000 rokmi, v case kedy australia bola este susou prepojena s papua novou guineou, malajziou a zvyskom azie. Samotni aboridzinci vsak vsak hovoria, ze ziju v australii odjakziva, od sameho pociatku.
Vyrazna zmena v ich zivote nastala medzi rokmi 1788 - 1900 kedy nastala kolonizacia australie bielymi pristahovalcami z Europy. Ti na aboridzincov nebrali ohlad a z povodnych 750 000 obyvatelov ostalo len nieco vyse 100 000. Najsmutnejsie na tom je, ze existuju dokazy o tom, ze aboridzinci boli oficialne zaradeni medzi floru a faunu australie, t.j. boli povazovani za zvierata.
Koncom devatnasteho storocia boli preto polovacky na aboridzincov beznou udalostou. Kedze bieli pristahovalci doniesli so sebou vela krav a oviec, tie vypili vacsinu vodnych zdrojov a teda samotni aboridzinci trpeli jednak nedostatkom vody ako aj nedostatkom potravy, kedze mnozstvo lokalnych zvierat (zdroj potravy aboridzincov) z nedostatku vody zahynulo, resp. odislo do inych oblasti.
Aboridzinci teda celkom logicky v ramci zachrany vlastneho zivota zacali kradnut kravy a ovce bielym pristahovalcom, co viedlo k obrovskym masakrom. Vacsina aboridzincov bola zabita alebo padla do otroctva, kde bola bielymi ludmi vyuzivana na objavovanie novych zdrojov pitnej vody a pastvin pre dobytok.
Po roku 1900 sa situacia relativne ukludnila a zacali sa snahy o civilizovanie aboridzincov, ich zaclenenie do bielej spolocnosti. Tie sa podarilo dosiahnut len ciastocne. Prvym aboridzincom, ktory ziskal australske obcianstvo (1957) bol svetoznamy maliar Albert Namatjira. Oficialna verzia hovori o tom, ze mu bolo udelene obcianstvo aby ziskal pas a mohol navstivit britsku kralovnu, ktora milovala jeho obrazy. Verzia lokalnych ludi zase hovori o tom, ze mu udelili obcianstvo aby mohli zdanit jeho milionove prijmy z predaja obrazov, co potvrdzuje aj fakt, ze s kralovnou sa stretol na uzemi Australie a teda nikdy v zivote Australiu neopustil.
Albert Namatjira spustil vlnu akceptovania aboridzincov z pohladu obcianstva. V roku 1962 dostali obcania australie s aboridzinskym povodom pravo volit. Najpodstatnejsia zmena sa ale udiala az v roku 1992 - iba pred 15 rokmi sa zmenila ustava, kde bola zmenena cast, ktora hovorila o tom, ze Australia bola objavena ako neobyvane uzemie. Touto ustavnou zmenou sa uznali aboridzinci ako ludia a povodni obyvatelia zeme. Momentalne prebieha proces navratenia uzemia povodnym obyvatelom. Vzhladom na to, ze aboridzinci nepouzivaju ziadne pismo, nemaju ziadne pisomne dokumenty ani ziadne ine anglickym pravnym systemom akceptovatelne formy dokumentov proces ide velmi tazko. Ustne podanie z legislativneho hladiska nemusi vzdy stacit, najma pokial sa o nejake uzemie sporia viacere kmene.
Sucasnost
V sucasnosti tvoria aboridzinci 2,5% celkoveho obyvatelstva Australie. Najvacsim problemom ale je, ze z hladiska ich nabozenstva odmietaju anglicky skolsky system a zakon a teda ich adaptacia do prostredia je velmi zlozita. Aboridzinci su najcastejsimi pachatelmi trestnych cinov ako kradeze, zabijanie, pohlavne zneuzivanie, domace nasilie a pod. Kedze mnohi z nich su nevzdelani a nekvalifikovani, nedokazu si najst pracu a to aj napriek vyhodam, ktore australska vlada zamestnavatelom poskytuje. Aboridzinci maju takisto obrovsky problem s alkoholom a inymi drogami a stavaju sa pre bielu spolocnost nepouzitelnymi.
Aby sme zas nehovorili len o negativnej stranke, z aboridzincov, ktori sa prisposobili "bielemu" systemu, su dnes vynikajuci najma sportovci (futbal, AFL, rugby, atletika) ale aj umelci (maliari, hudobnici, spisovatelia).
Tema aboridzincov v Australii je velmi citliva pre vsetkych co tu ziju a existuje tu vela problemov na ktore sa kvoli velkej kulturnej odlisnosti len tazko hladaju vhodne riesenia. Australska vlada sa vsak momentalne snazi situaciu riesit najlepsie ako vie, komunikuje s jednotlivymi kmenmi a snazi sa najst cestu vzajomnej kooperacie, aby boli spokojni ako aboridzinci, tak aj bieli obyvatelia. Ja oobne im drzim palce aby nasli riesenie vyhodne pre vsetkych.
Vacsina domacich "bielych" australcanov si mysli, ze aboridzinci su jeden velky narod, a pravdupovediac myslel som si to aj ja. Avsak nie je to pravda. Pomenovanie aboridzinci je rovnake ako pomenovanie europania. Zahrna velku skupinu roznych kmenov, odlisnych jazykom, kulturou, vedomostami, hudbou, nabozenskymi ritualmi a pod. Celkovo je v Australii nieco vyse 200 roznych kmenov.
Nabozenstvo
Aboridzinci su velmi jednoduchi ludia a nabozenstvo je tomu prisposobene. Kazdy kmen ma sice mensie odlisnosti, ale zaklad maju rovnaky.
Vznik sveta podla kmena Anangu zijuceho pri Uluru.
Zakladom je tzv. "dreamtime" alias cas snenia. Na zaciatku nebolo vobec nic, cela priroda spala. Tjukurpa - pradavne nadprirodzene bytosti - sa to rozhodli zmenit a tak sa vydali na cestu a tvorili Iwara krajinu - kopce, jazera, rieky, sadili stromy a davali zivot zivocichom. Na zaver vytvorili Anangu - ludi, ktorych naucili ako sa starat o prirodu a ake zakony v prirode platia. Anangu tak maju poslanie postarat sa o to, aby vsetko v prirode fungovalo, pricom na nich z posvatnych miest dohliada Tjukurpa.
Cela historia a vedomost o prirode a jej zakonoch sa podava ustne z pokolenia na pokolenie, nie je nikde zaznamenana. Vzhladom na tento princip logicky plati, ze na cele kmena je najstarsi clen - kedze ma najvacsiu vedomost a skusenosti. On vedie vsetky nabozenske ritualy a robi najvacsie rozhodnutia. Inak co sa nabozenskych ritualov tyka, na tych najdolezitejsich sa nesmu zucastnovat zeny. Celkovo sa ale o samotnych ritualoch vie strasne malo, kedze si aboridzinci tieto veci prisne strazia. Pre verejnost su tieto ritualy nepristupne.
Kultura a umenie
Aboridzinske umenie je velmi uzko spate s ich kulturou a sposobom zivota. Vo vsetkych malbach zobrazuju pribehy zo zivota, na zaklade ktorych sa deti ucia zit spravny sposob zivota v sulade s prirodou. Kazdy tvar ma urcitu symbolicku spatost s niecim co sa nachadza okolo. Takmer vylucne pouzivaju iba 4 farby - bielu, cervenu, zltu a ciernu. Pokial tam su ine farby je to novodobe umenie 20-teho storocia, kedy prevzali farby od bielych ludi.
Asi najzaujimavejsou vecou bolo pre mna tzv. didgeridoo - hudobny nastroj. Didgeridoo je v podstate drevo zvnutra vyzrate termitmi. Aboridzinci tento nastroj pouzivaju na to aby vedeli napodobnit zvuky prirody, pri ritualoch s tym napodobnuju kengury, emu, hady, jasterice, rozne vtaky.
Samotna technika hrania je velmi zlozita, aby ste vydali spravny zvuk treba vediet spravne mrmlat do tej drevenej dutiny a hybat perami aby ste dosiahli rozne tony. Najtazsou vecou pri hrani je ale cyklicke dychanie. Kedze kontinualny zvuk dosiahnete iba neustalym vydychovanim. Na to ale potrebujete mat nejaky vzduch nadychnuty. A tak pri hre sa v podstate nadychujete a vydychujete zaroven. Verte mi, skusil som a je to asi ta najtazsia vec na svete. Aboridzinci, ktori su na to urceni pre ucely ritualov to vsak trenuju cely zivot.
Didgeridoo sa vsak stalo velmi popularnym aj u roznych jazzovych hudobnikov a roznych inych experimentatorov v ramci hudby, ktori sa snazili zakomponovat didgeridoo ako hudobny nastroj do svojich projektov. Nizsie si mozete vypocut zvukovu ukazku jazzovej formacie Didges Brew a ich skladbu s nazvom Marconi.
Historia
Asi najviac ma na aboridzincoch zaujala historia. Podla odbornikov prisli Aboridzinci do Australie pred priblizne 50.000 rokmi, v case kedy australia bola este susou prepojena s papua novou guineou, malajziou a zvyskom azie. Samotni aboridzinci vsak vsak hovoria, ze ziju v australii odjakziva, od sameho pociatku.
Vyrazna zmena v ich zivote nastala medzi rokmi 1788 - 1900 kedy nastala kolonizacia australie bielymi pristahovalcami z Europy. Ti na aboridzincov nebrali ohlad a z povodnych 750 000 obyvatelov ostalo len nieco vyse 100 000. Najsmutnejsie na tom je, ze existuju dokazy o tom, ze aboridzinci boli oficialne zaradeni medzi floru a faunu australie, t.j. boli povazovani za zvierata.
Koncom devatnasteho storocia boli preto polovacky na aboridzincov beznou udalostou. Kedze bieli pristahovalci doniesli so sebou vela krav a oviec, tie vypili vacsinu vodnych zdrojov a teda samotni aboridzinci trpeli jednak nedostatkom vody ako aj nedostatkom potravy, kedze mnozstvo lokalnych zvierat (zdroj potravy aboridzincov) z nedostatku vody zahynulo, resp. odislo do inych oblasti.
Aboridzinci teda celkom logicky v ramci zachrany vlastneho zivota zacali kradnut kravy a ovce bielym pristahovalcom, co viedlo k obrovskym masakrom. Vacsina aboridzincov bola zabita alebo padla do otroctva, kde bola bielymi ludmi vyuzivana na objavovanie novych zdrojov pitnej vody a pastvin pre dobytok.
Po roku 1900 sa situacia relativne ukludnila a zacali sa snahy o civilizovanie aboridzincov, ich zaclenenie do bielej spolocnosti. Tie sa podarilo dosiahnut len ciastocne. Prvym aboridzincom, ktory ziskal australske obcianstvo (1957) bol svetoznamy maliar Albert Namatjira. Oficialna verzia hovori o tom, ze mu bolo udelene obcianstvo aby ziskal pas a mohol navstivit britsku kralovnu, ktora milovala jeho obrazy. Verzia lokalnych ludi zase hovori o tom, ze mu udelili obcianstvo aby mohli zdanit jeho milionove prijmy z predaja obrazov, co potvrdzuje aj fakt, ze s kralovnou sa stretol na uzemi Australie a teda nikdy v zivote Australiu neopustil.
Albert Namatjira spustil vlnu akceptovania aboridzincov z pohladu obcianstva. V roku 1962 dostali obcania australie s aboridzinskym povodom pravo volit. Najpodstatnejsia zmena sa ale udiala az v roku 1992 - iba pred 15 rokmi sa zmenila ustava, kde bola zmenena cast, ktora hovorila o tom, ze Australia bola objavena ako neobyvane uzemie. Touto ustavnou zmenou sa uznali aboridzinci ako ludia a povodni obyvatelia zeme. Momentalne prebieha proces navratenia uzemia povodnym obyvatelom. Vzhladom na to, ze aboridzinci nepouzivaju ziadne pismo, nemaju ziadne pisomne dokumenty ani ziadne ine anglickym pravnym systemom akceptovatelne formy dokumentov proces ide velmi tazko. Ustne podanie z legislativneho hladiska nemusi vzdy stacit, najma pokial sa o nejake uzemie sporia viacere kmene.
Sucasnost
V sucasnosti tvoria aboridzinci 2,5% celkoveho obyvatelstva Australie. Najvacsim problemom ale je, ze z hladiska ich nabozenstva odmietaju anglicky skolsky system a zakon a teda ich adaptacia do prostredia je velmi zlozita. Aboridzinci su najcastejsimi pachatelmi trestnych cinov ako kradeze, zabijanie, pohlavne zneuzivanie, domace nasilie a pod. Kedze mnohi z nich su nevzdelani a nekvalifikovani, nedokazu si najst pracu a to aj napriek vyhodam, ktore australska vlada zamestnavatelom poskytuje. Aboridzinci maju takisto obrovsky problem s alkoholom a inymi drogami a stavaju sa pre bielu spolocnost nepouzitelnymi.
Aby sme zas nehovorili len o negativnej stranke, z aboridzincov, ktori sa prisposobili "bielemu" systemu, su dnes vynikajuci najma sportovci (futbal, AFL, rugby, atletika) ale aj umelci (maliari, hudobnici, spisovatelia).
Tema aboridzincov v Australii je velmi citliva pre vsetkych co tu ziju a existuje tu vela problemov na ktore sa kvoli velkej kulturnej odlisnosti len tazko hladaju vhodne riesenia. Australska vlada sa vsak momentalne snazi situaciu riesit najlepsie ako vie, komunikuje s jednotlivymi kmenmi a snazi sa najst cestu vzajomnej kooperacie, aby boli spokojni ako aboridzinci, tak aj bieli obyvatelia. Ja oobne im drzim palce aby nasli riesenie vyhodne pre vsetkych.
nedeľa 4. novembra 2007
Northern Territory Top End (Litchfield a Kakadu)
Top End je vyraz pre najsevernejsiu cast Australie. Top End je v tropickom pasme, co znamena ze su tam dve obdobia - obdobie sucha (od aprila do oktobra) a obdobie monzunovych dazdov (od oktobra do aprila). Podla toho ake obdobie je, vyzera aj priroda. Vacsina uzemia je pocas obdobia dazdov nedostupna, pretoze je zaplavena. V Top End sa nachadza aj hlavne mesto severneho teritoria - Darwin. Najvacsimi turistickymi atrakciami su vsak narodne parky Litchfield a Kakadu. A prave tieto parky boli nasim cielom posledne tri dni.
Den 7
Nasa cesta sa zacala vyletom do narodneho parku Litchfield. Prva zastavka bola v oblasti, kde sa nachadza pole termitisk (termity=tropicke mravce). Kazdy z nas asi videl mravenisko. Ale termitiska v tropickom pasme - to je nieco uplne ine. Samotne termity su sice porovnatelne velke k nasim mravcom, ale niektore termitiska dosahuju 6-8 metrov nad zemou (pricom to nie je uplna velkost, kedze tretina celeho termitiska je pod zemou).
Nasou dalsou zastavkou bolo Buley Rockholes, kde sme sa po mensej asi 2km ture mohli schladit v potociku, ktory medzi kamenmi vytvaral mensie jazierka. Pri 40 stupnovych teplotach vonku bolo preto schladenie tohto typu viac ako vitane.
Po tomto schladeni sme sa vybrali k najvacsej atrakcii narodneho parku Litchfield a to konkretne k Florence Falls (florencove vodopady). Najprv sme si vyslapali hore na kopec, aby sme mali pekny vyhlad. Cestou sme natrafili na teplomery a hydromery. Ukazovali teplotu 38 stupnov a vlhkost vzduchu 98%. Niet sa co cudovat, ze sme boli vsetci spoteni do 5 minut odkedy sme vysli z klimatizovaneho minibusu. Vyhlad na vodopady bol uzasny, ale moznost okupat sa pod vodopadmi bola este uzasnejsia a tak sme vsetci rychlo zbehli z kopca dole aby sme sa mohli opat schladit. Vsetci sme sa zhodli, ze najlepsie by bolo ak by sme mohli ostat v chladnej vode po cely den.
Po par hodinach stravenych pri vodopadoch a vydatnom obede sme sa presunuli do narodneho parku Kakadu, kde sme ako prvu atrakciu absolvovali 2 hodinovu plavbu lodou po Mary River (rieka Mary). Plavba bola zamerana na floru a faunu tropickeho pasma severnej Australie, a tak sme isli od brehu k brehu a sledovali rozne zvierata a rastliny. Najvacsi strach isiel logicky z obrovskych niekolkometrovych morskych krokodilov, ale zaujimave bolo aj sledovat barramundi (lokalna ryba o velkosti kapra), ako ich lovia cierne bociany, resp. ine vodne vtaky. Skratka cela cesta bola ako Discovery Channel alebo Animal Planet nazivo. Videli ste vsetko pekne zblizka.
Den 8
Predposledny den sa zacal relativne skoro (hmmm teda v podstate ako vsetky ostatne dni) a uz po 200km sme dorazili do nasho prveho stanovistia, kde sme mali moznost vidiet tisicky vodnych vtakov, ryb, korytnaciek, ziab a roznych inych obojzivelnikov v rozlahlych mociaroch narodneho parku. Neviem ci som niekedy v zivote videl tolko zivocichov pokope ako prave na tomto mieste. Mna najviac zaujali zelene stromove mravce, ktorych zeleny zadocek sluzi aboridzincom ako korenie do jedal, kvoli svojej kyslastej chuti. Tieto mravce maju najvacsiu koncentraciu vitaminov spomedzi vsetkych zivocichov nachadzajucich sa v parku a preto su aboridzincami velmi vyhladavane.
Pri samotnych mociaroch sme neostali velmi dlho. Ponahlali sme sa k najvacsej atrakcii nasho dna - hore Ubirr. Tato hora je svetovym dedicstvom a unikatom, kedze je najvacsim zdrojom kamennych malieb aboridzincov. Niektore malby su stare vyse 40.000 rokov a vsetky boli vytvorene pomocou kamenov, zmesi piesku a vody, listov a inych prirodnych materialov. Celkove prechadzka po hore bola ako prechadzka po jednej obrovskej starodavnej galerii.
Po hore Ubirr a kulturnej prednaske sme sa vydali na posledne miesto navstevy v ten den a to konkretne Maguk - Barramundi Gorge. Toto miesto je jedine miesto v celom parku, kde su vodopady po cely rok. U ostatnych vodopadov to zavisi od mnozstva dazdov, resp. suchych dni. Vodopady boli nadherne, a po horucom dni na hore Ubirr prislo kupanie vhod.
Den 9
Na posledny den sme mali naplanovanu dlhsiu turu k vodopadom Jim Jim. Tieto vodopady su najvacsie vodopady v celom parku. Dosahuju vysku 213metrov a patria medzi najvacsie vodopady Australie. Vodopady vsak vyzeraju uplne odlisne pocas obdobia monzunovych dazdov ako pocas obdobia sucha.
Pocas obdobia dazdov.
Pocas obdobia sucha (alias mojej navstevy).
Nic sa vsak nemeni na okolitej prirode ktora bola uplne uzasna. Tura bola troska namahavejsia a troska narocnejsia na fyzicku kondicku a schopnosti, kedze cez niektore skaly sa prechadzalo velmi tazko. Vsetci sme to zvladli a nas sprievodca nas pochvalil, ze sme prva skupina bez zranenia v tomto roku. A tak sme si na zaver vychutnali chladne osviezenie v jazierku - pozostatku vodopadov z obdobia dazdov.
Zranenia vsak necihali len v podobe skal a utesov. Cestou sme zahliadli zopar zivocichov, ktore by mohli sposobit neprijemnosti a tak si kazdy daval velky pozor, aby neskoncil v nemocnici.
Po Jim Jim vodopadoch sme sa vratili naspat do Darwinu, rozlucili a kazdy sa vybral domov svojou cestou. Ja v ramci setrenia som si vybral najhorsi mozny let z casoveho hladiska a teda som letel domov 1:45 rano z Darwinu. Do Brisbane som doletel o siestej rano, strasne unaveny, ale zato plny zazitkov. Vylet naozaj stal za to a aj ked stal dost vela penazi, nelutujem ze som mohol vidiet vsetko to co som videl na vlastne oci.
Pre tych co chcu vidiet viac, fotky z poslednej casti vyletu najdete tu
Den 7
Nasa cesta sa zacala vyletom do narodneho parku Litchfield. Prva zastavka bola v oblasti, kde sa nachadza pole termitisk (termity=tropicke mravce). Kazdy z nas asi videl mravenisko. Ale termitiska v tropickom pasme - to je nieco uplne ine. Samotne termity su sice porovnatelne velke k nasim mravcom, ale niektore termitiska dosahuju 6-8 metrov nad zemou (pricom to nie je uplna velkost, kedze tretina celeho termitiska je pod zemou).
Nasou dalsou zastavkou bolo Buley Rockholes, kde sme sa po mensej asi 2km ture mohli schladit v potociku, ktory medzi kamenmi vytvaral mensie jazierka. Pri 40 stupnovych teplotach vonku bolo preto schladenie tohto typu viac ako vitane.
Po tomto schladeni sme sa vybrali k najvacsej atrakcii narodneho parku Litchfield a to konkretne k Florence Falls (florencove vodopady). Najprv sme si vyslapali hore na kopec, aby sme mali pekny vyhlad. Cestou sme natrafili na teplomery a hydromery. Ukazovali teplotu 38 stupnov a vlhkost vzduchu 98%. Niet sa co cudovat, ze sme boli vsetci spoteni do 5 minut odkedy sme vysli z klimatizovaneho minibusu. Vyhlad na vodopady bol uzasny, ale moznost okupat sa pod vodopadmi bola este uzasnejsia a tak sme vsetci rychlo zbehli z kopca dole aby sme sa mohli opat schladit. Vsetci sme sa zhodli, ze najlepsie by bolo ak by sme mohli ostat v chladnej vode po cely den.
Po par hodinach stravenych pri vodopadoch a vydatnom obede sme sa presunuli do narodneho parku Kakadu, kde sme ako prvu atrakciu absolvovali 2 hodinovu plavbu lodou po Mary River (rieka Mary). Plavba bola zamerana na floru a faunu tropickeho pasma severnej Australie, a tak sme isli od brehu k brehu a sledovali rozne zvierata a rastliny. Najvacsi strach isiel logicky z obrovskych niekolkometrovych morskych krokodilov, ale zaujimave bolo aj sledovat barramundi (lokalna ryba o velkosti kapra), ako ich lovia cierne bociany, resp. ine vodne vtaky. Skratka cela cesta bola ako Discovery Channel alebo Animal Planet nazivo. Videli ste vsetko pekne zblizka.
Den 8
Predposledny den sa zacal relativne skoro (hmmm teda v podstate ako vsetky ostatne dni) a uz po 200km sme dorazili do nasho prveho stanovistia, kde sme mali moznost vidiet tisicky vodnych vtakov, ryb, korytnaciek, ziab a roznych inych obojzivelnikov v rozlahlych mociaroch narodneho parku. Neviem ci som niekedy v zivote videl tolko zivocichov pokope ako prave na tomto mieste. Mna najviac zaujali zelene stromove mravce, ktorych zeleny zadocek sluzi aboridzincom ako korenie do jedal, kvoli svojej kyslastej chuti. Tieto mravce maju najvacsiu koncentraciu vitaminov spomedzi vsetkych zivocichov nachadzajucich sa v parku a preto su aboridzincami velmi vyhladavane.
Pri samotnych mociaroch sme neostali velmi dlho. Ponahlali sme sa k najvacsej atrakcii nasho dna - hore Ubirr. Tato hora je svetovym dedicstvom a unikatom, kedze je najvacsim zdrojom kamennych malieb aboridzincov. Niektore malby su stare vyse 40.000 rokov a vsetky boli vytvorene pomocou kamenov, zmesi piesku a vody, listov a inych prirodnych materialov. Celkove prechadzka po hore bola ako prechadzka po jednej obrovskej starodavnej galerii.
Po hore Ubirr a kulturnej prednaske sme sa vydali na posledne miesto navstevy v ten den a to konkretne Maguk - Barramundi Gorge. Toto miesto je jedine miesto v celom parku, kde su vodopady po cely rok. U ostatnych vodopadov to zavisi od mnozstva dazdov, resp. suchych dni. Vodopady boli nadherne, a po horucom dni na hore Ubirr prislo kupanie vhod.
Den 9
Na posledny den sme mali naplanovanu dlhsiu turu k vodopadom Jim Jim. Tieto vodopady su najvacsie vodopady v celom parku. Dosahuju vysku 213metrov a patria medzi najvacsie vodopady Australie. Vodopady vsak vyzeraju uplne odlisne pocas obdobia monzunovych dazdov ako pocas obdobia sucha.
Pocas obdobia dazdov.
Pocas obdobia sucha (alias mojej navstevy).
Nic sa vsak nemeni na okolitej prirode ktora bola uplne uzasna. Tura bola troska namahavejsia a troska narocnejsia na fyzicku kondicku a schopnosti, kedze cez niektore skaly sa prechadzalo velmi tazko. Vsetci sme to zvladli a nas sprievodca nas pochvalil, ze sme prva skupina bez zranenia v tomto roku. A tak sme si na zaver vychutnali chladne osviezenie v jazierku - pozostatku vodopadov z obdobia dazdov.
Zranenia vsak necihali len v podobe skal a utesov. Cestou sme zahliadli zopar zivocichov, ktore by mohli sposobit neprijemnosti a tak si kazdy daval velky pozor, aby neskoncil v nemocnici.
Po Jim Jim vodopadoch sme sa vratili naspat do Darwinu, rozlucili a kazdy sa vybral domov svojou cestou. Ja v ramci setrenia som si vybral najhorsi mozny let z casoveho hladiska a teda som letel domov 1:45 rano z Darwinu. Do Brisbane som doletel o siestej rano, strasne unaveny, ale zato plny zazitkov. Vylet naozaj stal za to a aj ked stal dost vela penazi, nelutujem ze som mohol vidiet vsetko to co som videl na vlastne oci.
Pre tych co chcu vidiet viac, fotky z poslednej casti vyletu najdete tu
Alice Springs - Darwin
Druha cast tury v australskom outbacku bola na 3 dni rozdelena 1600km dlha cesta zo stredu Australie, mestecka Alice Springs, do najseverenejsej casti Australie, pristavu s nazom Darwin. Cesta mala byt zaujimava, kedze malo byt mozne vidiet prechod z cervenej puste do tropickeho zeleneho na lesy bohateho uzemia. Prechod sice bol, ale vobec nie taky zjavny ako by sa dalo ocakavat a preto sa mi zdali niektore casti vyletu dost nudne. Predstavte si ze ste v minibuse, idete 500km stale rovno, ziadne odbocky, ziadne mesta, dediny, nic ... a zase nic ... a zase nic. Po tych par km natrafite na mesto. Mesto rozumej benzin pumpa, maly obchod, zachod a dom majitelov obchodu a pumpy.
Den 4
Po prvych troch dnoch v cervenom centre sme sa teda vybrali na sever - smer Darwin. Nasou prvou zastavkou po asi 200km bolo mestecko Ti Tree, kde sme mali moznost navstivit galeriu aboridzinskeho umenia a v pripade zaujmu zakupit nejaky z ponukanuych tovarov. Najcastejsie to boli obrazy, vysivky, digeridoo (hudobny nastroj aboridzincov), boomerangy a rozne ine nastroje pouzivane na lov.
Tuto fotografiu som urobil hned na zaciatku a vzapati ked som sa otocil, zbadal som obrovsky napis zakaz fotografovat - pokuta 3000 dolarov. Nastastie ma nikto nevidel a dalsie foto som uz radsej pre istotu nerobil. V samotnej galerii som ale nekupil nic, zdalo sa mi to trosku pridrahe. Nieco domov si ale urcite kupim tesne pred navratom v niektorej z galerii v Brisbane.
Po Ti Tree sme pokracovali v ceste v totalnej prazdnote. Cestou sme minuli len malicke mestecko Wycliff Well, ktore je preslavene najvacsim poctom zaznamov v Australii o UFO. Ludia tam preto vymodelovali niekolko ufoncov, ktorych tam vraj bolo za tych par rokov vidiet. Minuli sme aj zopar historickych budov - telegrafickych stanic, ktore sluzili este v case kedy nefungovali telefony.
Obed sme stravili v horucej pustatine so zvlastnym prirodnym ukazom, obrovskymi gulatymi a ovalnymi skalami s nazvom Devils Marbles (diabolske mramory).
Skaly su nazyvane diabolske, pretoze podla aboridzinskej legendy tam ziju malicky ludkovia, ktori kradnu ludi a ktokolvek sa tam objavi, stane sa obetou diabolskych malych ludkov. Bieli pristahovalci tomu spociatku nechceli verit, ale ked tam raz vyhnali na pastviny zopar krav a oviec, niekolko stovak kusov jednoducho zmizlo a doteraz sa nenaslo. Okrem toho su skaly aj zvlastnym prirodnym ukazom, pretoze nikde inde na svete nevznikli vodnou a veternou eroziou tak dokonale tvary ako prave tu.
Po Devils Marbles sme sa presunuli o niekolko stoviek km dalej vzdialeneho mestecka Banka Banka, kde sme stravili zvysok dna. Banka Banka je jedna obrovska farma hovadzieho dobytka (11.600km2). Kedze Australia je rozlohou obrovska krajina, bieli pristahovalci tu nasli obrovske priestranstva a pastviny pre kravy a ovce. Najvacsia farma je rozlohou velka priblizne ako Belgicko (cca 30.000km2). Na samotnej stanici sme mali moznost vidiet aj prezentaciu o chove hovadzieho dobytka v Australii kde nam bolo objasnene, preco je Australia spolu s Argentinou najvacsim exporterom hovadzieho masa.
Den 5
Vacsinu piateho dna sme stravili v buse cestovanim a vytesovali sa z kazdej znamky zivota ktoru sme po ceste stretli. Najviac zaujalo nasu pozornost niekolko solarnych automobilov. Totizto Stuart Highway ako nazyvaju cestu z Darwinu do Adelaide je idealna na testovanie solarnych vozidiel, kedze tam je dostatok slnka a cesta je rovna. Kazdorocne sa tam aj usporaduvaju preteky tychto vozidiel.
Dalsim typom vozidiel, ktore sa daju vidiet iba v tejto casti Australie su tzv. Road Train (cestne vlaky), co je v podstate kamion s niekolkymi navesmi. Najdlhsie maju aj desat navesov a dosahuju dlzku aj vyse 50m. Vdaka tomu, ze cesta je rovna, mozu premavat, v meste by to nemohlo fungovat, take dlhe vozidlo by sa nemohlo otocit.
Nasa prva vacsia zastavka bola v najstarsom pube (podniku) v severnom teritoriu s nazvom Daly Waters. Tento podnik ma zaujal nielen roznym mnozstvom srandovnych napisov, ale najma tym, ze kazdy navstevnik tam zanechal nejaku vec ako pamiatku. Za tie roky sa toho nazbieralo neskutocne mnozstvo. Ludia tam nechavali vsetko, tricka, spodne pradlo, nohavice, vlajky, ciapky, topanky, pasy, vodicaky, skratka cokolvek ste mali pri sebe, nieco ste tam nechali.
Ja som samozrejme nemohol byt vynimkou a tiez som tam zanechal pamiatku na moju osobu. S vyberom som to nemal az take zlozite, kedze den predtym pri vecernom futbale sa mi roztrhli kratasy. Na tie som napisal odkaz vsetkym slovakom a pripol som to na stenu, kde bolo este relativne aspon troska miesta. Takze ak sa tam niekto z Vas nahodou niekedy objavi, mozte tie moje kratasy tam pohladat.
Z Daly Waters sme sa po dobrom pivku a vydatnom obede presunuli o 300km do tropickej oazy, kde sme sa zastavili pri horucich prirodnych (termalnych) pramenoch Mataranka Springs. Po vystupeni nas ovalil riadny smrad z neskutocneho mnozstva netopierov, ktore nam lietali nad hlavou. V zivote som nevidel tolko netopierov po kope. Miliony a miliony.
Samotne horuce pramene boli asi 150metrov od vstupu do oazy a voda v nich mala okolo 26 stupnov, co bolo asi o 15 stupnov menej ako teplota vzduchu v danom mieste. Tak ci tak bola voda dost tepla a vobec nie taka osviezujuca ako sme cakali.
Preto sme sa presunuli o dalsich 100 metrov dalej, kde bola rieka o teplote asi 20 stupnov a ta bola uz o cosi osviezujucejsia. Tam sme si dobre zaplavali az do momentu, kedy sme uvideli v nasej rieke krokodila. V zivote sme tak rychlo neplavali von. A tak mam zopar skrabancov po nohach od konarov co boli pri pobrezi.
Nas sprievodca Ben sa z nas riadne nasmial. Potom nam ale vysvetlil, ze nastastie tam boli iba sladkovodne krokodily, ktore su pre ludi viac menej neskodne. Tie sa zivia iba rybami a z ludi maju strach. Mozu Vas sice pohryzt ak ich vy priamo napadnete ale inak sa kontaktu s ludmi vyhybaju. Ovela horsie su morske (slanovodne) krokodily, ktore su vsezrave a teda utocia aj na ludi. Tie sa ale nachadzaju viac na severe v blizkosti oceanu a teda sme neboli v nebezpeci. Tak ci tak mi ale nebolo vsetko jedno, ked ste vo vode a vidite krokodila, ktory je sice daleko ale priblizuje sa strasne rychlo (krokodily su najrychlejsi "plavci" na svete).
Prezil som a to je zaklad - ponaucenie do buducna (aspon pre mna) - vsimajte si napisy a upozornenia v blizkosti riek a jazier, inak sa Vam to nemusi vyplatit.
Den 6
V posledny den nas cakalo poslednych 500km, ktore sme ale absolvovali az poobede. Doobeda sme totiz navstivili Katherine Gorge, kde sme mali moznost preplavat pomedzi utesy na kanoe. Pre mna to bola najzaujimavejsia a najzabavnejsia cast tejto druhej casti vyletu. Najma ked ste mohli z kanoe kedykolvek vyskocit a vo vode sa poriadne schladit (samozrejme za predpokladu, ze ste sa uistili, ze nie je na okoli ziaden krokodil). Priroda navokol bola uplne nadherna a inak ako po vode sa tam dostat nedalo, takze neplavci, ktori sa na kanoe bali ist a zvolili radsej turisticky chodnik, nevideli ani zdaleka tolko co my.
Samotny cas straveny na kanoe bol okolo 5 hodin, takze sme tam v podstate stravili takmer cely den. Po kanoe sme sa vsetci unaveny nevedeli dockat, kedy dojdeme do Darwinu. 500km dlha cesta v minibuse preto pri spanku ubehla relativne rychlo. Po ceste sme sa zastavili iba raz v Adelaide River Inn natankovat a dat si zmrzlinu. Po dorazeni do Darwinu okolo siestej vecer, sme vsetci isli na spolocnu veceru a vecerne pivko a potom sa konecne poriadne vyspat, aby sme boli cerstvi na dalsie 3 dni stravene v tropickom pasme, horucave a neznesitelnej vlhkosti vzduchu, ale za to prekrasnej prirode.
Fotky z celej druhej casti vyletu najdete tu
Den 4
Po prvych troch dnoch v cervenom centre sme sa teda vybrali na sever - smer Darwin. Nasou prvou zastavkou po asi 200km bolo mestecko Ti Tree, kde sme mali moznost navstivit galeriu aboridzinskeho umenia a v pripade zaujmu zakupit nejaky z ponukanuych tovarov. Najcastejsie to boli obrazy, vysivky, digeridoo (hudobny nastroj aboridzincov), boomerangy a rozne ine nastroje pouzivane na lov.
Tuto fotografiu som urobil hned na zaciatku a vzapati ked som sa otocil, zbadal som obrovsky napis zakaz fotografovat - pokuta 3000 dolarov. Nastastie ma nikto nevidel a dalsie foto som uz radsej pre istotu nerobil. V samotnej galerii som ale nekupil nic, zdalo sa mi to trosku pridrahe. Nieco domov si ale urcite kupim tesne pred navratom v niektorej z galerii v Brisbane.
Po Ti Tree sme pokracovali v ceste v totalnej prazdnote. Cestou sme minuli len malicke mestecko Wycliff Well, ktore je preslavene najvacsim poctom zaznamov v Australii o UFO. Ludia tam preto vymodelovali niekolko ufoncov, ktorych tam vraj bolo za tych par rokov vidiet. Minuli sme aj zopar historickych budov - telegrafickych stanic, ktore sluzili este v case kedy nefungovali telefony.
Obed sme stravili v horucej pustatine so zvlastnym prirodnym ukazom, obrovskymi gulatymi a ovalnymi skalami s nazvom Devils Marbles (diabolske mramory).
Skaly su nazyvane diabolske, pretoze podla aboridzinskej legendy tam ziju malicky ludkovia, ktori kradnu ludi a ktokolvek sa tam objavi, stane sa obetou diabolskych malych ludkov. Bieli pristahovalci tomu spociatku nechceli verit, ale ked tam raz vyhnali na pastviny zopar krav a oviec, niekolko stovak kusov jednoducho zmizlo a doteraz sa nenaslo. Okrem toho su skaly aj zvlastnym prirodnym ukazom, pretoze nikde inde na svete nevznikli vodnou a veternou eroziou tak dokonale tvary ako prave tu.
Po Devils Marbles sme sa presunuli o niekolko stoviek km dalej vzdialeneho mestecka Banka Banka, kde sme stravili zvysok dna. Banka Banka je jedna obrovska farma hovadzieho dobytka (11.600km2). Kedze Australia je rozlohou obrovska krajina, bieli pristahovalci tu nasli obrovske priestranstva a pastviny pre kravy a ovce. Najvacsia farma je rozlohou velka priblizne ako Belgicko (cca 30.000km2). Na samotnej stanici sme mali moznost vidiet aj prezentaciu o chove hovadzieho dobytka v Australii kde nam bolo objasnene, preco je Australia spolu s Argentinou najvacsim exporterom hovadzieho masa.
Den 5
Vacsinu piateho dna sme stravili v buse cestovanim a vytesovali sa z kazdej znamky zivota ktoru sme po ceste stretli. Najviac zaujalo nasu pozornost niekolko solarnych automobilov. Totizto Stuart Highway ako nazyvaju cestu z Darwinu do Adelaide je idealna na testovanie solarnych vozidiel, kedze tam je dostatok slnka a cesta je rovna. Kazdorocne sa tam aj usporaduvaju preteky tychto vozidiel.
Dalsim typom vozidiel, ktore sa daju vidiet iba v tejto casti Australie su tzv. Road Train (cestne vlaky), co je v podstate kamion s niekolkymi navesmi. Najdlhsie maju aj desat navesov a dosahuju dlzku aj vyse 50m. Vdaka tomu, ze cesta je rovna, mozu premavat, v meste by to nemohlo fungovat, take dlhe vozidlo by sa nemohlo otocit.
Nasa prva vacsia zastavka bola v najstarsom pube (podniku) v severnom teritoriu s nazvom Daly Waters. Tento podnik ma zaujal nielen roznym mnozstvom srandovnych napisov, ale najma tym, ze kazdy navstevnik tam zanechal nejaku vec ako pamiatku. Za tie roky sa toho nazbieralo neskutocne mnozstvo. Ludia tam nechavali vsetko, tricka, spodne pradlo, nohavice, vlajky, ciapky, topanky, pasy, vodicaky, skratka cokolvek ste mali pri sebe, nieco ste tam nechali.
Ja som samozrejme nemohol byt vynimkou a tiez som tam zanechal pamiatku na moju osobu. S vyberom som to nemal az take zlozite, kedze den predtym pri vecernom futbale sa mi roztrhli kratasy. Na tie som napisal odkaz vsetkym slovakom a pripol som to na stenu, kde bolo este relativne aspon troska miesta. Takze ak sa tam niekto z Vas nahodou niekedy objavi, mozte tie moje kratasy tam pohladat.
Z Daly Waters sme sa po dobrom pivku a vydatnom obede presunuli o 300km do tropickej oazy, kde sme sa zastavili pri horucich prirodnych (termalnych) pramenoch Mataranka Springs. Po vystupeni nas ovalil riadny smrad z neskutocneho mnozstva netopierov, ktore nam lietali nad hlavou. V zivote som nevidel tolko netopierov po kope. Miliony a miliony.
Samotne horuce pramene boli asi 150metrov od vstupu do oazy a voda v nich mala okolo 26 stupnov, co bolo asi o 15 stupnov menej ako teplota vzduchu v danom mieste. Tak ci tak bola voda dost tepla a vobec nie taka osviezujuca ako sme cakali.
Preto sme sa presunuli o dalsich 100 metrov dalej, kde bola rieka o teplote asi 20 stupnov a ta bola uz o cosi osviezujucejsia. Tam sme si dobre zaplavali az do momentu, kedy sme uvideli v nasej rieke krokodila. V zivote sme tak rychlo neplavali von. A tak mam zopar skrabancov po nohach od konarov co boli pri pobrezi.
Nas sprievodca Ben sa z nas riadne nasmial. Potom nam ale vysvetlil, ze nastastie tam boli iba sladkovodne krokodily, ktore su pre ludi viac menej neskodne. Tie sa zivia iba rybami a z ludi maju strach. Mozu Vas sice pohryzt ak ich vy priamo napadnete ale inak sa kontaktu s ludmi vyhybaju. Ovela horsie su morske (slanovodne) krokodily, ktore su vsezrave a teda utocia aj na ludi. Tie sa ale nachadzaju viac na severe v blizkosti oceanu a teda sme neboli v nebezpeci. Tak ci tak mi ale nebolo vsetko jedno, ked ste vo vode a vidite krokodila, ktory je sice daleko ale priblizuje sa strasne rychlo (krokodily su najrychlejsi "plavci" na svete).
Prezil som a to je zaklad - ponaucenie do buducna (aspon pre mna) - vsimajte si napisy a upozornenia v blizkosti riek a jazier, inak sa Vam to nemusi vyplatit.
Den 6
V posledny den nas cakalo poslednych 500km, ktore sme ale absolvovali az poobede. Doobeda sme totiz navstivili Katherine Gorge, kde sme mali moznost preplavat pomedzi utesy na kanoe. Pre mna to bola najzaujimavejsia a najzabavnejsia cast tejto druhej casti vyletu. Najma ked ste mohli z kanoe kedykolvek vyskocit a vo vode sa poriadne schladit (samozrejme za predpokladu, ze ste sa uistili, ze nie je na okoli ziaden krokodil). Priroda navokol bola uplne nadherna a inak ako po vode sa tam dostat nedalo, takze neplavci, ktori sa na kanoe bali ist a zvolili radsej turisticky chodnik, nevideli ani zdaleka tolko co my.
Samotny cas straveny na kanoe bol okolo 5 hodin, takze sme tam v podstate stravili takmer cely den. Po kanoe sme sa vsetci unaveny nevedeli dockat, kedy dojdeme do Darwinu. 500km dlha cesta v minibuse preto pri spanku ubehla relativne rychlo. Po ceste sme sa zastavili iba raz v Adelaide River Inn natankovat a dat si zmrzlinu. Po dorazeni do Darwinu okolo siestej vecer, sme vsetci isli na spolocnu veceru a vecerne pivko a potom sa konecne poriadne vyspat, aby sme boli cerstvi na dalsie 3 dni stravene v tropickom pasme, horucave a neznesitelnej vlhkosti vzduchu, ale za to prekrasnej prirode.
Fotky z celej druhej casti vyletu najdete tu
štvrtok 1. novembra 2007
Outback Trip
Outback je anglicky (australsky) vyraz pre oblast australskeho vnutrozemia. Kedze vacsina mojich vyletov smerovala do velkych miest, resp. do blizkosti oceanu a jeho pobrezia, popripade okolite ostrovy - rozhodol som sa navstivit aj samotne australske vnutrozemie. Na tento ucel som si vybral z prace dovolenku a hor sa do australskej bushe. Povodne som chcel tuto cestu absolvovat sam, ale kolegovia z roboty ma odhovorili, kedze oblast vnutrozemia je obrovska a niekolko turistov tam uz zahynulo (najcastejsie z nedostatku vody alebo benzinu).
Plan cesty
Cloud nine - 3 tours:
1. Red Center (cervene centrum)
2. Alice Springs - Darwin
3. Top End (najsevernejsia cast severneho teritoria)
Plan cesty
 | Samotnu cestu som na odporucanie absolvoval so spolocnostou Adventure Tours. Rozhodol som sa vyuzit ich ponuku kombinacie troch roznych produktov, ktore predavali so zlavou, ak ste si zakupili vsetky tri produkty naraz. Niezeby ta zlava bola extra vyrazna ale kazdy usetreny dolar potesi. |
Cloud nine - 3 tours:
1. Red Center (cervene centrum)
2. Alice Springs - Darwin
3. Top End (najsevernejsia cast severneho teritoria)
Red Center
Alice Springs
Red Center alias cervene centrum je nazov pre oblast v srdci Australie, priamo v jej strede. Hlavnym mestom tejto oblasti je mestecko Alice Springs (28.000 obyvatelov). Je to jedine vacsie mesto na ceste z Adelaide (uplne na juhu pri arktickom oceane) napriec Australiou do Darwinu (tropicke mesto na severe na pobrezi indickeho oceanu). Cisty let z Brisbane trva 4 hodiny, ale kedze priame spojenie neexistuje, prestupoval som v Cairns a teda logicky mi to trvalo dlhsie. Z Brisbane som odlietal rano o siedmej pri prijemnych 25 stupnoch.
Do Alice Springs som doletel o pol druhej poobede (casovy posun 1 a pol hodiny od Brisbane). Teplota bola v ten den "nastastie iba" 35 stupnov. Ludia z hostela, kde som bol ubytovani ma na letisku vyzdvihli a zadarmo doviezli na miesto naseho ubytka, asi 10 minut pesi od centra mesta. Po chvilke oddychu som sa vybral na potulky po Alice Springs. Samotne mestecko je kludne, tiche vacsina ludi je zalezenych v domoch s klimatizaciou, po uliciach sa povalovalo akurat zopar aboridzincov (povodnych obyvatelov), ktori su zvycajne kvoli nizkej vzdelanosti nezamestnany. Samotne mestecko je relativne male, takze behom hodinky som presiel z jedneho konca na druhy a spat. Zbytok casu som stravil v pube na pivku (bolo inak velmi drahe), ktore bolo v tom teple vyrazne osviezujuce. V podvecer som sa vybral do odporucaneho podniku Overlanders Steakhouse, kde som si dal steak z kengury. Pripravili ho vynikajuco a bola to naozaj lahodka. Na samotnom steakhouse ma prijemne prekvapil aj ponukovy list, ktory okrem jedal a napojov obsahoval aj predpoved pocasia na dalsi den, zoznam udalosti ktore sa v ten den udiali a kopu inych zaujimavosti. Po vydatnej veceri som sa vratil do hostela a isiel sa poriadne vyspat, kedze nasledujuci den sme odchadzali uz o pol siestej rano. Pocas najblizsich troch dni sme totiz precestovali priblizne 1500km.
Den 1
Rano sa nzacalo prave najlepsie, kedze nas sprievodca aj s minibusom meskal okolo 40 minut. Niezeby to bolo az take hrozne, ale ti co viete ako tazko sa mi vstava pred jedenastou doobeda (najma ak to je uz o piatej rano) tak si viete predstavit aky som bol mrzuty. Ranajky zadarmo mi nastastie upravili naladu a pripravil som sa na horucu cestu, kedze predpoved hlasila 39 stupnov celzia. Nasou prvou zastavkou bola po asi 200 km Camel Farm (tavia farma), kde sme si mali moznost zajazdit na tave.
Tavy boli totiz do Australie dovezene koncom devatnasteho storocia a sluzili ako dopravny prostriedok v pusti a bushi, teda miestach kde nebola voda a cesty. Samotna cesta ktora spaja sever s juhom bola prvykrat uvedena do prevadzky az v 80-tych rokoch minuleho storocia. Nasou dalsou zastavkou bolo Cultural Center (aboridzinske kulturne centrum), kde sme sa mali moznost stretnut a dozvediet viac o aboridzincoch ako povodnych obyvateloch. Celkovo som sa na celom vylete stretaval s viacerymi aboridzincami a vela veci som vyzistil a teda o tom napisem v osobitnom prispevku. Bohuzial nedali sa robit fotky, pretoze je to proti ich domacej kulture a nabozenstvu a teda som to respektoval. Uz duplom ked vsade boli vystrahy, ze za kazdu fotku vo vnutri centra je pokuta 5.000 dolarov (cca 100.000 Sk).
Z kulturneho centra sme sa presunuli k tzv. The Olgas (Kata Tjuta) - znamena "Mnoho Hlav" v jazyku aboridzincov. Je to v podstate niekolko kamennych vrchov ako pozostatok vrasnenia spred niekolkych milionov rokov. Spolu s Uluru to je zaradene do svetoveho dedicstva jednak preto, ze je to svetovy unikat co sa prirodneho ukazu tyka (vrasnenie vytvorili kopce na malej rozlohe uprostred rozlahlej puste) ako aj kulturneho (pozostatky aboridzinskej kultury).
Od Kata Tjuta sme sa presunuli k asi najvacsiemu turistickemu miestu a to Ayers Rock (Uluru). Tato hora (863m) uprostred puste je spolu s kengurou a operou v Sydney najcastejsim symbolom Australie. My sme prvy den dosli specialne iba kvoli zapadu slnka, preto pri zapade slnka je samotne Uluru najkrajsie. Vdaka okolitej prirode a odrazu svetla hora pri zapade slnka meni svoju farbu (pozrite fotky, ktore som urobil v priebehu desiatich minut).
Najvacsim prekvapenim pri Uluru a zapade slnka bolo pre mna to, ze vsetky spolocnosti ponukali pohar sampanskeho (aj ta nasa) a tak celkovo zapad slnka vyznel velmi romanticky, najma pre zamilovane pariky (ktorych tam bolo teda pozehnane). Po zapade slnka sme po asi 2 hodinkach cesty dorazili do nasho campingoveho stanovistia, kde u boli pre nas nachystane stany. Pre zaujemcov boli k dispozicii tzv. swagy, co je v podstate velky spacak s podlozkou, ktora mi velmi pripominala zinenku zo zakladnej skoly. V swagoch sa dalo spat vonku, pod jasnou cistou nezamracenou oblohou s milionom hviezd - by ste neverili kolko hviezd sa da vidiet ked nemate okolo seba ziadne svetlo. Viaceri z nas mali logicky obavy o svoj zivot, ci je to bezpecne spat vonku, ked je v australskej pusti kopu jedovatych hadov, pavukov a skorpionov a inych zivotu nebezpecnych zvierat - ale nas sprievodca nam to objasnil strucne a jasne - sanca ze vas nieco postipe je v stane rovnaka ako vonku. A tak sme sa viaceri rozhodli nakoniec spat vonku (asi aj preto ze vonku bolo trosku chladnejsie)
Den 2
Druhy den sa zacal neskutocne skoro, kedze sme potrebovali precestovat 2 hodiny aby sme videli vychod slnka nad Ayers Rock (Uluru), odchod o stvrtej znamenal viac menej to ze sme vstavali o tretej rano aby sme stihli rannu hygienu a ranajky. Na vychod slnka sme dorazili akurat vcas a podobne ako pri zapade slnka, sme si vychutnavali zmenu farieb samotnej hory. Viac menej cele doobeda sme stravili pri hore. Najvacsou atrakciou pre turistov bolo vyliezt na samotnu horu a mat vyhlad na nekonecnu pust okolo samotnej hory. Bohuzial v case ked sme tam boli my bola tato moznost nepripustna z bezpecnostnych dovodov, kedze bol silny vietor a teplota uz o deviatej rano presahovala 36 stupnov celzia. Co sa lezenia tyka, vacsina ludi to nerobi aj kvoli aboridzincom, kedze ti prosia turistov aby na samotnu horu neliezli.
Pre nich je ta hora posvatne miesto a liezt na horu prirovnavaju k lezeniu na katedraly alebo mesity. A tak mnoho ludi v snahe respektovat ich kulturu na horu nelezu. Odradzujucim je aj fakt, ze mnoho ludi preceni svoje schopnosti a popri lezeni na horu zahynie. Vystup je totiz dost fyzicky narocny a ked to clovek nezvladne, viac menej pada niekolko stoviek metrov kolmo nadol a dopadne na tvrde skaly. Sanca prezit je takmer nulova. Zname su aj prihody, kedy sa ludom kvoli horucavam na samotnej hore roztavili topanky a z hory zliezli s popaleninami noh. Nas preto cakal alternativny program, 11,5km prechadzka po obvode samotnej hory.
Vacsinu poobedia sme stravili cestou do nasho dalsieho campu. Cestou sme sa zastavili pri obrovskom slanom jazere, pozostatku oceanu spred niekolkych milionov rokov. Nasou dalsou nenutenou zastavkou bolo miesto na kraji nekonecnej cesty uprostred puste, kde bolo zopar krickov a kde sme isli na drevo, kedze vecer bola na plane opekacka.
Po vzore aboridzincov sme sa snazili najst aj nejaku prirodnu stravu v bushi, ale neuspesne. A tak sme nakoniec mali na veceru klobasky z obchodu :-))) Nas sprievodca nas vsak milo prekvapil, ked zrazu vytiahol kenguri chvost, ktory po opeceni mal byt lahodkou na zaver. Samotny chvost sa vsak opekal prilis dlho a kedze sme vela nenaspali a dost vela sme precestovali a nachodili, vacsina z nas (vratane mna) coskoro zaspala a z chvosta sa nam neuslo nic. Nevadi, hadam nabuduce.
Den 3
Treti den sa nam vobec nedoprialo viac spanku, kedze sme vstavali uz o pol stvrtej rano. Uplne blizko nasho campu (rozumej hodinku a pol cesty minibusom) bola nasa hlavna atrakcia Kings Canyon (kanon kralov). Je to velmi podobne tomu znamemu grand kanonu v USA.
Kedze sme chceli urobit turu po celom kanone (cca 20km) vyrazili sme skoro rano. Po vzore aboridzincov tura zacala vychodom slnka a koncila tesne pred obedom - t.j. v case ked sa teploty drzia pod 40 stupnov. Vacsina z nas isla relativne rychlo a celu turu sme absolvovali tak, ze uz o desiatej sme boli naspat. Lokalny teplomer ukazoval 38 stupnov a my sme sa skodoradostne pozerali na prichadzajuce autobusy dalsich turistov, ktori tuto turu museli absolvovat pocas obeda pri teplotach presahujucich 40 stupnov. Bolo nam ich celkom luto, kedze tam pocas celej tury ste na slnku, nie je sa kam skryt, nie su tam takmer ziadne stromy a takmer ziadny tien. Odporucanie je 1l vody na kazdy 1km tury pocas obeda. Chcelo by sa Vam vlacit 20 kil vody? Mne urcite nie. Spociatku som na skore vstavanie nadaval ale po par dnoch som si zvykol a dokonca sa mi to zdalo aj lepsie, pretoze rano nebolo az tak horuco, nebolo silne slnko a clovek mohol normalne fungovat.
Po asi hodinkovej pauze na zotavenie, sme vsetci s radostou naskocili do klimatizovaneho minibusu a nechali a odviezt cca 450km naspat do Alice Springs, kde sme mali na veceru tavie sote s fazulou, kukuricou a ryzou. Tak mi chutilo, ze som si pytal dvakrat. Neviem ci to bolo tym masom alebo hladom, ale padlo mi to velmi dobre.
Fotky z prvej casti vyletu najdete tu
O dalsich castiach vyletu pridam prispevky trosku neskor.
Red Center alias cervene centrum je nazov pre oblast v srdci Australie, priamo v jej strede. Hlavnym mestom tejto oblasti je mestecko Alice Springs (28.000 obyvatelov). Je to jedine vacsie mesto na ceste z Adelaide (uplne na juhu pri arktickom oceane) napriec Australiou do Darwinu (tropicke mesto na severe na pobrezi indickeho oceanu). Cisty let z Brisbane trva 4 hodiny, ale kedze priame spojenie neexistuje, prestupoval som v Cairns a teda logicky mi to trvalo dlhsie. Z Brisbane som odlietal rano o siedmej pri prijemnych 25 stupnoch.
Do Alice Springs som doletel o pol druhej poobede (casovy posun 1 a pol hodiny od Brisbane). Teplota bola v ten den "nastastie iba" 35 stupnov. Ludia z hostela, kde som bol ubytovani ma na letisku vyzdvihli a zadarmo doviezli na miesto naseho ubytka, asi 10 minut pesi od centra mesta. Po chvilke oddychu som sa vybral na potulky po Alice Springs. Samotne mestecko je kludne, tiche vacsina ludi je zalezenych v domoch s klimatizaciou, po uliciach sa povalovalo akurat zopar aboridzincov (povodnych obyvatelov), ktori su zvycajne kvoli nizkej vzdelanosti nezamestnany. Samotne mestecko je relativne male, takze behom hodinky som presiel z jedneho konca na druhy a spat. Zbytok casu som stravil v pube na pivku (bolo inak velmi drahe), ktore bolo v tom teple vyrazne osviezujuce. V podvecer som sa vybral do odporucaneho podniku Overlanders Steakhouse, kde som si dal steak z kengury. Pripravili ho vynikajuco a bola to naozaj lahodka. Na samotnom steakhouse ma prijemne prekvapil aj ponukovy list, ktory okrem jedal a napojov obsahoval aj predpoved pocasia na dalsi den, zoznam udalosti ktore sa v ten den udiali a kopu inych zaujimavosti. Po vydatnej veceri som sa vratil do hostela a isiel sa poriadne vyspat, kedze nasledujuci den sme odchadzali uz o pol siestej rano. Pocas najblizsich troch dni sme totiz precestovali priblizne 1500km.
Den 1
Rano sa nzacalo prave najlepsie, kedze nas sprievodca aj s minibusom meskal okolo 40 minut. Niezeby to bolo az take hrozne, ale ti co viete ako tazko sa mi vstava pred jedenastou doobeda (najma ak to je uz o piatej rano) tak si viete predstavit aky som bol mrzuty. Ranajky zadarmo mi nastastie upravili naladu a pripravil som sa na horucu cestu, kedze predpoved hlasila 39 stupnov celzia. Nasou prvou zastavkou bola po asi 200 km Camel Farm (tavia farma), kde sme si mali moznost zajazdit na tave.
Tavy boli totiz do Australie dovezene koncom devatnasteho storocia a sluzili ako dopravny prostriedok v pusti a bushi, teda miestach kde nebola voda a cesty. Samotna cesta ktora spaja sever s juhom bola prvykrat uvedena do prevadzky az v 80-tych rokoch minuleho storocia. Nasou dalsou zastavkou bolo Cultural Center (aboridzinske kulturne centrum), kde sme sa mali moznost stretnut a dozvediet viac o aboridzincoch ako povodnych obyvateloch. Celkovo som sa na celom vylete stretaval s viacerymi aboridzincami a vela veci som vyzistil a teda o tom napisem v osobitnom prispevku. Bohuzial nedali sa robit fotky, pretoze je to proti ich domacej kulture a nabozenstvu a teda som to respektoval. Uz duplom ked vsade boli vystrahy, ze za kazdu fotku vo vnutri centra je pokuta 5.000 dolarov (cca 100.000 Sk).
Z kulturneho centra sme sa presunuli k tzv. The Olgas (Kata Tjuta) - znamena "Mnoho Hlav" v jazyku aboridzincov. Je to v podstate niekolko kamennych vrchov ako pozostatok vrasnenia spred niekolkych milionov rokov. Spolu s Uluru to je zaradene do svetoveho dedicstva jednak preto, ze je to svetovy unikat co sa prirodneho ukazu tyka (vrasnenie vytvorili kopce na malej rozlohe uprostred rozlahlej puste) ako aj kulturneho (pozostatky aboridzinskej kultury).
Od Kata Tjuta sme sa presunuli k asi najvacsiemu turistickemu miestu a to Ayers Rock (Uluru). Tato hora (863m) uprostred puste je spolu s kengurou a operou v Sydney najcastejsim symbolom Australie. My sme prvy den dosli specialne iba kvoli zapadu slnka, preto pri zapade slnka je samotne Uluru najkrajsie. Vdaka okolitej prirode a odrazu svetla hora pri zapade slnka meni svoju farbu (pozrite fotky, ktore som urobil v priebehu desiatich minut).
Najvacsim prekvapenim pri Uluru a zapade slnka bolo pre mna to, ze vsetky spolocnosti ponukali pohar sampanskeho (aj ta nasa) a tak celkovo zapad slnka vyznel velmi romanticky, najma pre zamilovane pariky (ktorych tam bolo teda pozehnane). Po zapade slnka sme po asi 2 hodinkach cesty dorazili do nasho campingoveho stanovistia, kde u boli pre nas nachystane stany. Pre zaujemcov boli k dispozicii tzv. swagy, co je v podstate velky spacak s podlozkou, ktora mi velmi pripominala zinenku zo zakladnej skoly. V swagoch sa dalo spat vonku, pod jasnou cistou nezamracenou oblohou s milionom hviezd - by ste neverili kolko hviezd sa da vidiet ked nemate okolo seba ziadne svetlo. Viaceri z nas mali logicky obavy o svoj zivot, ci je to bezpecne spat vonku, ked je v australskej pusti kopu jedovatych hadov, pavukov a skorpionov a inych zivotu nebezpecnych zvierat - ale nas sprievodca nam to objasnil strucne a jasne - sanca ze vas nieco postipe je v stane rovnaka ako vonku. A tak sme sa viaceri rozhodli nakoniec spat vonku (asi aj preto ze vonku bolo trosku chladnejsie)
Den 2
Druhy den sa zacal neskutocne skoro, kedze sme potrebovali precestovat 2 hodiny aby sme videli vychod slnka nad Ayers Rock (Uluru), odchod o stvrtej znamenal viac menej to ze sme vstavali o tretej rano aby sme stihli rannu hygienu a ranajky. Na vychod slnka sme dorazili akurat vcas a podobne ako pri zapade slnka, sme si vychutnavali zmenu farieb samotnej hory. Viac menej cele doobeda sme stravili pri hore. Najvacsou atrakciou pre turistov bolo vyliezt na samotnu horu a mat vyhlad na nekonecnu pust okolo samotnej hory. Bohuzial v case ked sme tam boli my bola tato moznost nepripustna z bezpecnostnych dovodov, kedze bol silny vietor a teplota uz o deviatej rano presahovala 36 stupnov celzia. Co sa lezenia tyka, vacsina ludi to nerobi aj kvoli aboridzincom, kedze ti prosia turistov aby na samotnu horu neliezli.
Pre nich je ta hora posvatne miesto a liezt na horu prirovnavaju k lezeniu na katedraly alebo mesity. A tak mnoho ludi v snahe respektovat ich kulturu na horu nelezu. Odradzujucim je aj fakt, ze mnoho ludi preceni svoje schopnosti a popri lezeni na horu zahynie. Vystup je totiz dost fyzicky narocny a ked to clovek nezvladne, viac menej pada niekolko stoviek metrov kolmo nadol a dopadne na tvrde skaly. Sanca prezit je takmer nulova. Zname su aj prihody, kedy sa ludom kvoli horucavam na samotnej hore roztavili topanky a z hory zliezli s popaleninami noh. Nas preto cakal alternativny program, 11,5km prechadzka po obvode samotnej hory.
Vacsinu poobedia sme stravili cestou do nasho dalsieho campu. Cestou sme sa zastavili pri obrovskom slanom jazere, pozostatku oceanu spred niekolkych milionov rokov. Nasou dalsou nenutenou zastavkou bolo miesto na kraji nekonecnej cesty uprostred puste, kde bolo zopar krickov a kde sme isli na drevo, kedze vecer bola na plane opekacka.
Po vzore aboridzincov sme sa snazili najst aj nejaku prirodnu stravu v bushi, ale neuspesne. A tak sme nakoniec mali na veceru klobasky z obchodu :-))) Nas sprievodca nas vsak milo prekvapil, ked zrazu vytiahol kenguri chvost, ktory po opeceni mal byt lahodkou na zaver. Samotny chvost sa vsak opekal prilis dlho a kedze sme vela nenaspali a dost vela sme precestovali a nachodili, vacsina z nas (vratane mna) coskoro zaspala a z chvosta sa nam neuslo nic. Nevadi, hadam nabuduce.
Den 3
Treti den sa nam vobec nedoprialo viac spanku, kedze sme vstavali uz o pol stvrtej rano. Uplne blizko nasho campu (rozumej hodinku a pol cesty minibusom) bola nasa hlavna atrakcia Kings Canyon (kanon kralov). Je to velmi podobne tomu znamemu grand kanonu v USA.
Kedze sme chceli urobit turu po celom kanone (cca 20km) vyrazili sme skoro rano. Po vzore aboridzincov tura zacala vychodom slnka a koncila tesne pred obedom - t.j. v case ked sa teploty drzia pod 40 stupnov. Vacsina z nas isla relativne rychlo a celu turu sme absolvovali tak, ze uz o desiatej sme boli naspat. Lokalny teplomer ukazoval 38 stupnov a my sme sa skodoradostne pozerali na prichadzajuce autobusy dalsich turistov, ktori tuto turu museli absolvovat pocas obeda pri teplotach presahujucich 40 stupnov. Bolo nam ich celkom luto, kedze tam pocas celej tury ste na slnku, nie je sa kam skryt, nie su tam takmer ziadne stromy a takmer ziadny tien. Odporucanie je 1l vody na kazdy 1km tury pocas obeda. Chcelo by sa Vam vlacit 20 kil vody? Mne urcite nie. Spociatku som na skore vstavanie nadaval ale po par dnoch som si zvykol a dokonca sa mi to zdalo aj lepsie, pretoze rano nebolo az tak horuco, nebolo silne slnko a clovek mohol normalne fungovat.
Po asi hodinkovej pauze na zotavenie, sme vsetci s radostou naskocili do klimatizovaneho minibusu a nechali a odviezt cca 450km naspat do Alice Springs, kde sme mali na veceru tavie sote s fazulou, kukuricou a ryzou. Tak mi chutilo, ze som si pytal dvakrat. Neviem ci to bolo tym masom alebo hladom, ale padlo mi to velmi dobre.
Fotky z prvej casti vyletu najdete tu
O dalsich castiach vyletu pridam prispevky trosku neskor.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
