utorok 25. septembra 2007

Mount Warning

Posledny vikend AIESEC organizoval vylet pre stazistov aj clenov do Noveho Juzneho Walesu - konkretne do narodneho parku zvaneho Mount Warning, co je v podstate jeden vacsi kopec, na ktory ked vyleziete, resp. vyskriabete sa, tak mate nadherny vyhlad na cele okolie.

Odchod sme mali dohodnuty v sobotu o 12-tej na obed pred AIESEC ofisom, kde sme sa mali rozdelit do aut a vyrazit do 2 a pol hodinky (autom) vzdialeneho narodneho parku. Ja som sa samozrejme extra velmi neponahlal, kedze s doterajsimi skusenostami s takymito akciami som uz s uplym kludom ocakaval, ze vacsina ludi bude aj tak meskat. Ake velke ale bolo moje prekvapenie ked som prisiel 10 minut po dvanastej ako posledny. Samozrejme, jeden zo soferov na poslednu chvilu nemohol prist a tak museli ist styria ludia namiesto auta vlakom. A vyber bol jednoduchy - budu to ti styria co meskali. "No uzasny zaciatok", pomyslel som si.

Kedze v Brisbane bolo okolo 30 stupnov, dal som Jess do auta vsetky svoje veci vratane bundy a vsetkeho, aby som nemusel v tych horucavach so sebou nic vlacit. Spolu s Marie (ktoru uz asi vsetci dobre poznate) a Amaliou a Asti z Indonezie, sme teda nasadli na autobus, ktory nas odviezol do centra na vlakovu stanicu, kde sme po polhodinke cakania nasadli na vlak smerom na Robinu, co bolo nase prve zo styroch prestupovych miest. Az vo vlaku som si uvedomil, ze som si nechal fotak v batohu a tak som nespravil ziadne fotky cestou. Najhorsia vec ale bola ta, ze asi v polke cesty sa vyrazne ochladilo a zacalo prsat. Obloha bola uplne uzasne rozdelena na dve kompletne odlisne polovice, jedna brutal jasna a slnecna, druha neskutocne hmlista, zamracene a tma. My sme nanestastie isli z tej peknej do tej skaredej.

V Robine sme vystupili, prebehli pod najblizsiu strechu a cakali na autobus, co nas prevezie do mestecka Coollangatta a odtial do mestecka Tweed Heads, kde nas mali ostatni vyzdvihnut autom. V Tweed Heads sme boli okolo stvrtej poobede. Tam sme pobudli asi hodinku. Na moje nestastie, ale na velku radost dievcat sme sa pred dazdom skryli v jednom z vacsich obchodnych centier. Okolo piatej nas vyzdvihol Justin a odviezol nas autom na miesto. Teda do samotneho parku sme dorazili okolo siestej vecer - samozrejme v tme a dazdi.

Na mieste sme spali v stanoch. Na mna sa usiel ten najvacsi pre tych co vlastny stan nemaju, t.j. som tam bol aj s dalsimi 15-timi ludmi. Kedze ale Jess este isla vyzdvihnut niekoho ineho, tak som sa k svojim veciam dostal az okolo deviatej vecer, co sposobilo ze som mal miesto uplne v strede, kde nikto nechcel byt. Takze sobotnajsia cast vyletu dopadla uplne podla mojich "nepredstav", 6 hodin cestovania vlakmi a autobusmi a potom dalsie 3 hodiny mrznutia a moknutia. Jedinou utechou bolo, ze na veceru sme si na ohni spravili opekane krevety so zemiakmi v alobale. Ved preco si opekat spekacky, ktore tu aj tak nemaju, ked mame cenovo dostupne a lacne dary mora. Prijemnym prekvapenim bolo aj to, ze sme nemali elektricky sporak, ale normalny ohen medzi kamenmi z nazberaneho dreva, proste ako u nas.

Plan na nedelu bol, ze vystupime na samotnu horu, pozrieme si vyhlad, zlezieme dolu a presunieme sa hodinku cesty do Byron Bay na plaz oddychnut si. Co som ale nevedel, bolo, ze aby sa to stihlo, na turu bolo treba ist o pol 4-tej rano, aby sme stihli vystupit tak aby sme videli vychod slnka. Ako ti co ma poznaju, tak si viete predstavit, aky som bol nadseny z toho ze treba vstavat tak skoro. Jason a Lauren, ktori vylet organizovali, nas naozaj tak skoro rano zobudili, ale kedze vonku bol paradny lejak a tma ako v rohu, nechcelo sa mi vstavat a pridat sa k tym dobrodruhom, ktori po tme v lejaku lozia po skalach a splhaju sa na vrchol. Tak som to ozelel, a ostal som spat az do desiatej kym sa ti co sa rozhodli ist nevratili naspat, unaveni, mokri a spinavi, niektori aj s mensimi zraneniami. Ono sa moze zdat, ze som prilis pohodlny, ale v skutocnosti islo viac o to, ze som to nepovazoval za bezpecne. Nemam vobec problem zaspinavit sa ... i ked ak si uvedomim, ze som ani nemal veci na prezlecenie, tak by som teda nechcel byt v premoknutych a spinavych veciach celu nedelu. Okolo desiatej sme vyrazili smerom na Byron Bay, kde sa opat vycasilo a ocitol som sa opat v 30-kach teplotach, takze ako z blata do kaluze. Tieto horucavy, co sa tu na jar zacinaju, nevestia nic dobre ... akurat neznesitelne leto. Cestou spat som uz nastastie mal odvoz, takze do Brisbane som dorazil okolo deviatej vecer a nastastie mal dost casu na nachystanie sa do roboty ako aj vydatny spanok. Vylet mi sice absolutne nevysiel podla predstav, napokon som nespravil ani jednu fotku, ale zas nemoze byt kazdy den idealny.

Najblizsie planujem velky 10-dnovy vylet do australskej bushe, takze najblizsie dva vikendy ostanem v Brisbane, aby som usetril dost penazi. Samotny outback (ako nazyvaju australcania pustnu cast a bush) bude specialne nabity kulturnymi vecami, aboridzincami, ucenim hrat na hudobny nastroj didgeridoo, vylet na tavach, lozenie na cervenu horu Uluru ako aj 3000km cesta na sever a tropicke narodne parky Litchfield a Kakadu so spustou vodopadov. Takze sa naozaj velmi tesim, ze konecne spoznam aj tu odvratenu stranu Australie - vnutrozemie a nielen pobrezie, plaze a ostrovy. Takze sa urcite mate na co tesit, lebo spravim vela vela fotiek.

nedeľa 16. septembra 2007

MS v Rugby

Pred tyzdnom (7.9.) sa obrovskou ceremoniou zacali Majstrovstva Sveta v Rugby. V tomto roku sa MS konaju vo Francuzsku a Australia tam isla zvitazit. Spolu s Novym Zelandom a Juznou Afrikou patri medzi najvacsich kandidatov na titul.

V ramci kvalifikacie sa na MS prebojovali nasledujuce timy:

Amerika - USA, Kanada, Argentina
Afrika - Juzna Afrika, Namibia
Azia - Japonsko
Australia a Oceania - Australia, Novy Zeland, Fidzi, Togo, Samoa
Europa - Irsko, Skotsko, Wales, Anglicko, Francuzsko, Portugalsko, Taliansko, Rumunsko, Gruzinsko (je vraj v Europe podla oficialnej stranky, i ked podla mna je to uz Azia).

Pravidla medzinarodneho rugby sa najviac priblizuju pravidlam rugby v Australii znameho ako rugby union. Preto vyber Australie je prave z hracov rugby union a nie rugby league. Australsky team je v Australii znamy ako Wallabies, co je druh kengury. V zapasoch nosia zlatozelene dresy ako jediny tim na svete, takze nemaju dva sety dresov.



Australia na tohtorocnych MS

Fanatizmus australcanov co sa sportu tyka sa prejavuje aj pri rugby. Niektori ludia si zobrali dovolenku aby mohli ist do Francuzska povzbudit svoj tim, popripade si beru dovolenku nasledujuci den po dni zapasu, aby sa mohli vyspat, kedze kvoli casovemu posunu su rugby zapasy okolo jedenastej v noci, popripade druhej rano. Aspon si australcania odskusaju to co ja pri MS v hokeji.

Zatial sa im dari. V prvom zapase rozdrvili outsidera z Japonska 91:3, v druhom vystupeni vcera v noci zdolali najtazsieho supera v skupine Wales 32:20. O tyzden ich caka super z Fiji a o dva tyzdne posledny super v skupine Kanada.

Prvy dvaja z kazdej zo styroch skupin postupuju do stvrtfinale, kde vitazne timy idu do semifinale a potom nasleduje finale. Pre zaujemcov viac informacii o sampionate najdete na www.rugbyworldcup.com

pondelok 10. septembra 2007

Narodny Park Lamington

Poslednu dobu zacinam mat pocit, ze neprimerane priberam nejake tie kilecka a rozhodne z toho nie som nadseny. Uprimne ... trochu som zanedbal aj futbal a tak som si vela pohybu v posledne dni nedoprial. Preto prislo uplne vhod pozvanie od Damiana - stazistu z Argentiny - aby sme isli niekam na turu. Pridat sa chcela aj Cagla z Turecka a Marie z Belgicka a kedze sme momentalne vsetci v tzv. "saving mode" - t.j. setrime kde sa da, rozhodli sme sa ist len niekde blizko.

Ako najvhodnejsia moznost sa nam zdal narodny park Lamington - jeden z najvacsich narodnych parkov v dostupnej vzdialenosti od Brisbane. Oficialne je to sice 85km, ale vzhladom na to, ze sme tam isli hodinu a pol, by som povedal, ze urcite viac, najma ked 80% cesty bola dialnica.

Ranne peripetie

Kedze sme chceli zvladnut 20km dlhu turu, potrebovali sme na to cely den. Tak sme si dohodli stretko uz o siedmej rano pred autopozicovnou. Kedze auto objednaval Damian, ten si trochu privstal aby vybavil vsetky formality. Samozrejme ja som bol druhy sprosty, co rano vstal aby dosiel na cas, akokeby som sa nepoucil uz z minula. Cagla dosla sice s polhodinovym meskanim, ale este v ramci mojho limitu. Zato Marie dosla az o 8:15 rano, co bolo na mna trosku vela, najma ked vsetci viete ako "lahko" sa mi rano vstava. Najviac ma vytocilo to, ze mi volala 7:05 ze uz je na ceste a ze bude za dve minutky na mieste a o desat minut neskor ze uz uz je tam ... atd atd ... Samozrejme zenska - vlasy vyfenovat, uces spravit, styri sponky sem - nedobre to vyzera, tak len tri sponky zrazu stacia - no proste cista katastrofa. Vraj clovek nikdy nevie koho kde stretne. No da sa na to nieco povedat?

Samotna cesta

Kedze som bol na party vecer predtym a mal som nejake to pivko, vzdal som sa moznosti soferovat. To vyuzil Damian, ktory si chcel soferovanie v Australii vyskusat. Kedze Marie ani Cagla v Australii nesoferovali a neboli si iste kam treba ist, vyhral som miesto spolujazdca-navigatora. Ako niekto neskor trefne poznamenal, sedadlo smrti. Damian by bol celkom dobry sofer aj v Australii. Stacilo malo - ak by sa drzal v spravnom smere (t.j. nalavo), vyhadzoval blinker ked menil smer jazdy (namiesto zapnutia a vypnutia stieracov) a najma pri zmene smeru pozrel sem-tam do spatneho zrkadla. Z mesta sme sa nastastie vymotali dost rychlo, takze infarktovych situacii som nemal az tak vela. Na dialnici sa neda nic pokazit, takze zaujimave to bolo az ked sme z dialnice zisli a isli asi 20 km do kopca pri samych zatackach a ceste sirokej tak pre jedno auto.

Kedze vacsina australcanov sa riadi tym co vidi napisane, rozumej ked vidia znacku - pozor strmy utes, drzte sa v strede - tak to aj dodrzia, nedavaju vsade na okraj cesty bezpecnostne zabradlie (ci ako sa to vlastne po slovensky vola ta siva vec). V Argentine to ale asi neplati a kedze Damianovi sa nakoniec zapacila cesta nalavo, mal som polku cesty do narodneho parku pocit akokeby sme mali pol auta vo vzduchu, lebo z okna som videl akurat niekolkokilometrovu priepast. Nebolo mi vsetko jedno, ale nechcel som ho zbytocne znervoznovat. Najma ked sme cestou minuli sanitku, ktora zachranovala "sebavedomeho" motorkara co vyletel z jednej zo zakrut. Ked sme dosli na miesto, zhlboka som si vydychol, potlapkal som Damiana po pleci a ironicky som dodal - "good ride mate" (dobra jazda chlape).

Tura

Narodny park Lamington mi vo velkej miere pripominal nas slovensky raj. Az na to, ze fauna a flora je vyrazne ina. Najvacsie obavy som mal z hadov a hmyzu, lebo pri tychto australskych havediach clovek nikdy nevie, co je v pohode a co ho zlozi do 5 minut. Najma ked je pristup do parku obmedzeny len na ludi, ziaden automobil tam neprejde, helikoptera v hustych castiach tiez vela neuvidi, a tak sa clovek musi spoliehat sam na seba. V tomto bola neprekonatelne pripravena prave Marie, mala so sebou vsetko, skatulku "prva pomoc", spacak, ak by musela niekde v prirode prespat, jedlo a vodu na tri dni, dostatok tepleho oblecenia, krem na opalovanie, postreky proti hmyzu, prsiplast a neviem co vsetko este. Necudo ze jej batoh mal 15 kil. Nedalo mi sa jej opytat ci tam ma aj tehly a cement, ak by nahodou musela ostat na tej ture dlhsie ako 3 dni, aby si mala z coho postavit dom. Normalne ju lutujem, ze sa s tym vlacila, i ked mozno cakala, ze my chlapi gentlemani, budeme jej batoh nosit celu cestu na sebe a jej dame nas kilovy batoztek s jednou bundou, dvomi sandwichmi a litrovou flaskou vody (alias moje vybavenie). Ako nic v zlom, ale vychcanost niektorych zenskych nepozna hranic. Raz su velke feministky so silnymi recami a raz slabucke chudatka uboziatka, vzdy podla toho, ktora situacia im viac vyhovuje.




Turu ktoru sme si vybrali sa skladala z kratsej takmer 2km Rainforest Loop tury a dlhsej 18km Coomera Circuit. Znacenie je na rozdiel od Slovenska minimalne a pravdupovediac vacsinu casu som mal pocit, ze sme niekde strateni. Mapa, ktoru sme dostali pri vchode, tiez nebola najlepsia a tak sme isli viac-menej intuitivne. Najhorsie to bolo v usekoch, kde nebolo jasne kade cesta vedie, a tak sme si to niekedy kliesnili pomedzi stromy a paprade, po spadnutych kmenoch a pod. Najhorsie useky boli tie, kde sme museli prebrodit rieku. Preskakat kamene nebolo pre mna az take zlozite, ale taka Marie aj s jej 15kilovym batohom mala co robit a to aj za nasej pomoci. A tak necudo, ze sa jej podarilo na jednom z kamenov smyknut a skoncila vo vode. Damian tiez skoncil vo vode, kedze bol najblizsie a chcel jej pomoct. Cagla sa po par skokoch rozhodla, ze sa radsej vyzuje a prezije par minut v ladovej vode. Aj my ich bolo trochu luto, tak som im pri dalsich prechodoch cez rieku ovela viac pomahal, aby to prezili bez nejakej ujmy na zdravi.



Celkovo ale musim povedat, ze sme sa celkom dobre pri tom bavili, az do momentu kedy zacalo prsat. Nie je nic horsie ako ked ste niekde v lese, neviete kde presne, zacne prsat a pomaly sa stmieva. Nastastie sme sa dostali okolo piatej na miesto kde sme uz predtym boli a odtial sme uz vedeli trafit naspat (cize sme asi naozaj aj dobre isli). Domov sme sice dosli riadne unaveni, ale troska pohybu nikdy nezaskodi. Rano som dokonca narozdiel od ostatnych vstal bez svalovky, takze si myslim, ze mi vikendova tura celkom pekne vysla.

Fotky z Lamingtonskeho narodneho parku, vyhlady, vodopady a nase strastiplne prekonavanie prekazok najdete tu

nedeľa 2. septembra 2007

Specialne pre ocka

Milos, vsetko najlepsie ku dnu otcov!!!

2.9.2007 - v podani mojich spolubyvajucich

Oslavny Vikend

Tento vikend by som nazval oslavny vikend jednoducho preto, ze aj v sobotu aj v nedelu sa tu v Brisbane riadne oslavovalo.

Riverfire

Sobota 1.9. bola venovana jednej z najvacsich oslav v roku s nazvom Riverfire. Je sucastou RiverFestivalu, ktory pocas dalsich 10 dni oslavuje rieku Brisbane.

Vacsina ludi si v sobotu poobede vysla do parkov a organizovala Barbecue. My s AIESEC-armi sme si vysli do botanickej zahrady, kde sme mali nainkindovane (firmou darovane) sandwiche. Stravili sme tam cele popoludnie. Akonahle sa ale zacinalo zveceriavat, vybrali sme sa dole k rieke. Pocas celej dlzky rieky, boli miesta s obrovskym ohnostrojom. Okrem toho este lietali nad nasimi hlavami lietadla typu F1-11, ktore za sebou nechavali horiace stopy. Cela show trvala priblizne 45 minut. Skraka nieco uzasne, v zivote som taky ohnostroj nevidel.



Den Otcov (Father's Day)

V nedelu 2.9. (prva septembrova nedela) je den kedy sa v Australii a na Novom Zelande oslavuje den otcov (na slovensku je to tusim niekedy v juni). Narozdiel od slovenska, v Australii je tento sviatok pomerne velky - minimalne tak velky ako den matiek u nas. Vsetci moji spolubyvajuci (az na Azza ktory ma rodicov v Adelaide), isli domov k svojim rodicom na rodinny obed. Vcera tiez na poslednu chvilu zhanali darceky, skratka venovali tomu ovela viac casu ako my na Slovensku.

Ja by som si teda touto cestou chcel spomenut na mojho ocka, a zapriat mu vsetko dobre, aj ked som na druhej strane sveta a podakovat mu za vsetko co pre mna dosial urobil. DAKUJEM.

sobota 1. septembra 2007

Restrikcie na vodu

Kazda krajina ma svoje specifika a z nich vyplyvajuce problemy.

Na slovensku sa ludia stazuju na male platy, na dlhu pracovnu dobu, na nizku zivotnu uroven atd atd mohol by som menovat donekonecna. Zavidia ludom napriklad v Australii, ako sa maju dobre, ake maju velke platy, co vsetko si mozu dovolit a pod.

Australcania pre zmenu nadavaju na neprisposobivost aboridzincov, na azijsku invaziu, ale zo vsetkeho najviac na nedostatok vody. Zavidia slovakom, ze sa nemusia obavat toho ze nebudu mat co pit, ze sa mozu sprchovat kolko chcu, ze maju moznost umyt si auto kedy chcu, ze mozu polievat zahradu kazdy den.

Kde by ste chceli zit? V krajine s priemernou zivotnou urovnou a dostatkom vody alebo krajine s vysokou zivotnou urovnou, kde dostanete trikrat vyssi plat ale nemozte sa osprchovat a o par rokov mozno uz ani napit sa?

Kde je vlastne problem?

Australiu v poslednych desatrociach zastihli obrovske sucha. Vysledkom je nedostatok vody v krajine. V sucasnosti ma napr. taky Queensland zasoby vody na najblizsie 3 roky. Co bude po tom nikto nevie. Globalne oteplovanie situacii vobec nepomaha. V Queenslande na 70% uzemia spadne menej ako 500mm zrazok rocne. A tak sa niet co cudovat ze pust, ktora momentalne pokryva asi dve tretiny uzemia sa stale rozsiruje.

Australska vlada preto robi opatrenia, ktore by mali umoznit australcanom prezit aj po roku 2010. Dlhodobe plany sa postupne uz realizuju, stavaju sa vodarne, ktore dokazu spracovavat slanu vodu, zariadenia na recyklaciu uz pouzitej vody a ine financne velmi narocne projekty. Kedze ale vytvorit dostacujucu vodnu infrastrukturu potrva este niekolko rokov, musela vlada urobit niekolko velmi nepopularnych restrikcii, ktore musia ludia dodrziavat.

Vodne restrikcie v Queenslande

Nemam uplny prehlad o restrikciach v inych statoch, takze napisem o Queenslande, kedze zijem v Brisbane a sa ma to priamo dotyka.

Vodne restrikcie su tu najhorsie zo vsetkych statov australie. Z osmich moznych stupnov je Queensland od aprila uz na stupni 5 (stupen 8 je v podstate vodny kolaps, evakuacia obyvatelstva). Restrikcie su osobitne rozdelene pre komercny sektor a domacnosti. Na ich kontrolu existuje urad pre vodnu kontrolu, ktory pravidelne sleduje, kto tieto restrikcie porusuje. Pokuty su vysoke priamo umerne vaznosti situacie.

Ako to vplyva konkretne na nas dom?

Najzakladnejsie pravidlo je, ze sa nesmie prekrocit spotreba 140 litrov na osobu na den . Zda sa Vam to vela? Zahrnuli ste kolko litrov miniete na sprchovanie, umyvanie riadov, pranie Vasich veci? V priemere to vychadza, ze nesmiete mat sprchu dlhsie ako 4 minuty denne, pokial chcete byt v limite. Riady umyvame v priemere dvakrat tyzdenne, napustime plny drez a umyjeme vsetko naraz. Travnik pred domom a za domom, mozme polievat maximalne trikrat tyzdenne, bud v parne alebo neparne dni, medzi 4 a 7 hodinou vecer. Je zakaz umyvat auta, bicykle, motorky, akekolvek dopravne prostriedky. Povolene je iba umyvanie okien na aute, spatnych zrkadiel a preplachnutie motora a brzd z bezpecnostneho hladiska. Ostatne casti vozidla mozeme umyt iba v kritickom pripade, ak necistoty mozu ohrozit bezpecnu jazdu.

Ostatne restrikcie

Dalsich restrikcii, ktore sa nas ale netykaju, je niekolko. Napr. taky bazen nemame, ale pre ludi co maju pri dome bazen, ti mozu menit vodu v bazene len raz tyzdenne. Dalsou restrikciou je umyvanie domacich zvierat, atd. atd. Existuje na to jeden cely niekolko stranovy dokument. Kontroly chodia pravidelne. My sme dostali posledne upozornenie, ze prekracujeme limit na domacnost o 800 litrov, co je strasne vela, hrozila nam vysoka pokuta, ale nastastie chlapik co nam prenajima dom, dal vymenit cele vodovodne potrubie a kohutiky a vsetko, takze sa nam to podarilo vyrazne znizit, uz len tym, ze neodkvapkava voda.

Zmena k lepsiemu?

Cely minuly tyzden bola televizia plna radostnych sprav, zaberov ludi oslavujucich na ulici, zaberov hromov a bleskov. Totizto cely minuly tyzden v Brisbane prsalo. Co sa poctu spadnutych zrazok tyka, bol to najvacsi dazd za poslednych desat rokov. Ja som sa tiez cudoval, ze co tolko prsi. Za celych 8 mesiacov co som tu, som zazil v Brisbane 5 tropickych lejakov (prsalo silno asi 5 minut), dva celodenne dazde a jeden tyzdnovy (ten posledny). Mimo toho prsalo cele tri dni co som bol v Sydney a jeden a pol dna ked som bol v Melbourne. Teda viac-menej v Australii dva tyzdne dazdu za osem mesiacov. Ale aspon som netrepal ten dazdnik zo slovenska nadarmo. Ono sa to nezda, ale ten dazd Vam po par mesiacoch fakt chyba. No nie nadarmo sa hovori, ze Queensland - Sunshine State, ked je tu 330 slnecnych dni do roka.

O fajceni

Asi pred tromi tyzdnami doletel do Brisbane slovak Roman aj s priatelkou. Bolo to super po tolkych mesiacoch stretnut slovensky hovoriacich a rozmyslajucich ludi. Nikdy predtym sme sa nevideli, ale cez internet sme sa spojili a koniec koncov sme nakoniec zistili, ze mame aj nejakych spolocnych kamaratov. Aky je ten svet maly. Ale nie o tom som chcel.

Roman mi totizto po svojom prichode pripomenul mna na zaciatku. Bolo obdivuhodne ho sledovat, ako sa vysporiadava s inymi zvyklostami, ako preziva rozne kulturne soky a pod. Jedna z najlepsich veci na tom je ta, ze mi pripomenul vela odlisnosti, o ktorych som chcel napisat na blog este zo zaciatku, ale nejako som na to potom zabudol.

Roman je prilezitostny fajciar. Rozumej clovek, ktory si zapali ked sedi s kamaratmi na pivku a pod. Ked sme boli na pivku posledne my ... vyzeral byt taky nesvoj. Po chvili vysiel s vecou na svetlo sveta.

Konkretny dialog:
R: Mozem si zapalit? Pretoze som zvyknuty dat si k pivu cigu.
L: Sorry, ale nemozes.
R: ??? Vadi ti to ci co?
L: Nie nevadi.
R: Tak v com je problem.
L: Tu sa nesmie fajcit.
R: Co tym myslis?
L: Je to tu zakazane.


Ano presne tak, v Australii je zakazane fajcit na akychkolvek verejnych priestranstvach, nesmie sa fajcit v ziadnej budove, ani na miestach vyznacenych zakazom fajcenia. Zakaz fajcit patri medzi bezne ocakavania zamestnavatela od svojich zamestnancov na pracovisku a pod.

Preco je to tak?

Australia mala velmi vysoky pocet fajciarov okolo roku 1985. Presne statistiky neexistuju, ale podla odhadu lekarskej komory fajcil kazdy druhy clovek z troch. Australska vlada sa rozhodla razne zakrocit. Uzakonila niekolko anti-fajciarskych zakonov, dala restrikcie tabakovym spolocnostiam, zvysila dane z predaja cigariet atd. Podarilo sa jej ciastocne stav znizit, ale najvacsi prevrat prisiel az po roku 2000, kedy sa rozhodla australska vlada uviest medzi ludi obrovsku anti-fajciarsku medialnu kampan. Vytvorila niekolko velmi drsnych reklam, ktore boli vysielane velmi casto, viac-menej kazda reklamna prestavka obsahovala minimalne jednu anti-fajciarsku reklamu. Australska vlada minula v minulom roku len na tuto kampan 25 milionov dolarov (550 mil. SK). Tato kampan bola jednou z najuspesnejsich medialnych kampani na svete. Od fajcenia odradili tolko ludi, ze v sucasnosti Australia znizila pocet fajciarov v krajine na 15% celkoveho obyvatelstva. Vacsina z tych 15% su vsak nikotinovo zavisli, ktori sa bud uz liecia, alebo sa liecit chystaju.

Len pre ukazku dve reklamy (len pre silne zaludky).







Pre tych co maju zaujem vediet viac - navstivte www.quit.org.au

Pre mna osobne je to super pocit prist do baru, kde sa da normalne dychat a kde sa Vam nezasmradia veci cigaretovym dymom. Taktiez na mna nikto cudne nezazera, ked nefajcim, narozdiel od slovenska, kde su nefajciari v mensine. Slovaci fajciari by tu tak v Australii zazili tazke chvile, kedze v podstate nemozu fajcit takmer nikde. Takze slovaci fajciari iduci do Australie - nezabudnite si nikotinove naplaste :-)