Heaven and Hell

V utorok 14. augusta bol v Brisbane Entertainment Centre koncert Heaven and Hell. Pre tych co kapelu nepoznaju, je to vlastne Black Sabbath, ale pod inym nazvom. Totizto s nimi teraz spieva jeden z najlepsich rockovych spevakov na svete Ronnie James Dio, a kedze Ozzy si vysudil prava na meno Black Sabbath, musela sa kapela premenovat. Aj taky je dnesny hudobny svet.

Tak ci tak som sa na koncert velmi tesil. Sabbathov som este nevidel a vidiet som chcel hlavne zaklad kapely - Tony-ho Iommi-ho, ktory patri medzi mojich najoblubenejsich gitaristov vobec. Kedze Heaven and Hell hrali niekedy v juni v Kosiciach, mal som uz celkom pozitivne referencie na kvalitu koncertu od ludi co na koncerte boli (teda az na niektore vynimky - nechcem menovat, ale konkretne Iva Hajosa).

Na koncert som mal ist aj s kolegom z roboty, ale ten bol v ten tyzden chory a tak sme sa nejako neskontaktovali. Tak ci tak som odisiel z roboty trochu skor, dobehol som domov, zhodil oblek, nahodil rockersky vohoz, zobral fotak a hybaj na vlak. Prijemnym prekvapenim bolo, ze som nemusel za vlak platit, pokial som mal listok na koncert, kedze cesta bola v cene listka. Na miesto som dorazil okolo pol siedmej, koncert mal zacinat o siedmej, takze som si v klude mohol vychutnat pivko este pred zaciatkom. O siedmej sa uz zacali valit zvuky z areny, tak som dosiel na svoje miesto. Nie velmi prijemne ma prekvapilo najma to, ze vsetky miesta boli na sedenie. Dost nezvyk na rockovy koncert. Tak ci tak ludia na tych miestach v konecnom dosledku aj tak nesedeli.

Prva predkapela - domaca kapela z Brisbane - mladi chlapci v mojom veku zahrali celkom slusny rock 'n' roll. Meno kapely si nespomeniem, ale na mieste sa mi celkom pacili. Po nich nastupila skupina Down, ktora riadne vytrieskala usne bubienky vsetkym ludom v hale. Styl sa pohyboval niekde medzi Marilyn Mansonom a Sepulturou. Dost tvrde aj na mna a to by som povedal, ze znesiem celkom dost. Jedinou skladbou ktora sa mi od nich pacila, bola jemna, relativne pomala skladba, ktora ma utvrdila v nazore, ze metalove sladaky su jednoducho najlepsie pomale skladby na svete. Dokonca aj spevak v tej skladbe spieval a nie jacal a grgal a vrieskal do mikrofonu. Samozrejme, v snahe udrzat s davom nejaku formu komunikacie, sa ozvalo po kazdej skladbe par slov, na ktorych bola vzdy jedna a ta ista odpoved - yeah! Zo vsetkych slov medzi skladbami bolo 90% slovo f*u*c*k a tych zvysnych 10% bola veta - Who smokes weed in da house? Yeah, this is a song for ya (kto tu fajci travu? toto je skladba pre Vas). Po hodinovom vystupeni kapely Down celkom dobre padla polhodinova prestavka na prestavanie sceny.

Okolo deviatej vecer uz vsetci netrpezlivo ocakavali hlavnu kapelu vecera, piskotom sa snazili vyhnat zopar hemziacich sa ludi v zakulisi, ktori za oponou este dokoncovali scenu, doladovali gitary, donastavovali a doskusali svetla a pod. Ani nie 15 minut po deviatej uz konecne zhasli svetla a za zvuku jaciaceho davu a uvodnej instrumentalnej E5150 vysla kapela na podium. Ja som bol asi 20m od podia, takze som na nich celkom dobre videl, akurat fotak to v tej tme a pri tej hre svetiel nezvladal a tak mi nevysla ANI JEDNA fotka, co ma tak trocha mrzi. Dalsim negativom a troska sklamanim pre mna bol zvuk. Ivo Hajos mal pravdu - strasne vela basov, takmer ziadne vysky, co sposobovalo v niektorych skladbach len zmes hluku. Kebyze tie skladby nepoznam, tak v niektorych pasazach si nie som isty kde je zaciatok a koniec taktu, kde sa zacina a konci riff, kde sa zacal spev a pod. Zvukarom sa podarilo nastastie zvuk vylepsit v druhej polke koncertu a v podstate od uzasneho bicieho sola niekde v strede koncertu, som si mohol vychutnavat krasu hlasu Ronnie James Dia, nadherne sola Tonyho Iommiho ako aj nenapadne vsuvky basaka Geezera Butlera. Carmine Appice za bicimi mastil jedna radost a celkovo posobila kapela velmi zohrato. Najvacsimi highlightmi koncertu boli pre mna skladby Children Of The Sea a Die Young, i ked australcania ako pravi narodniari specialne ocenili skladbu Sign Of The Southern Cross. Po asi dvoch hodinach sme sa vsetci vyburili v zaverecnej na 20 minut natiahnutej jamovacke - skladbe Heaven and Hell, kde nechybalo nadherne gitarove solo, kratka basova exhibicia, spievanie davu podla pokynov Ronnie James Dia, ako aj zaujimave zmeny rytmov na bicich. Kapela na zelanie divakov sa este vratila zahrat jeden pridavok. Druhy pridavok uz nezahrali aj napriek vytrvalemu skandovaniu davu.

Kvoli posilnenej bezpecnostnej sluzbe nebola absolutne ziadna sanca ist do zakulisia za kapelou a tak je to jeden z mala koncertov, kde nemam okrem listka na pamiatku nic. Aj napriek tomu som ale rad, ze som mal moznost kapelu vidiet a nelutujem peniaze, ktore som na tento koncert musel obetovat. Stalo to za to!!!