Australska kuchyna

Australska kuchyna v podstate neexistuje. Za tu kratku dobu si Australia este nestihla vytvorit osobitny styl varenia a tak tu ludia preberaju jedla z roznych inych kuchyn. A tak si tu mozete vybrat, ci pojdete do greckej, talianskej, franczuskej, brazilskej, mexickej, thajskej, vietnamskej, japonskej, tibetskej .... atd atd kuchyne. Na vyber je niekolko tisicok restauracii len v Brisbane. Hladal som aj slovensku, ale ta tu v Brisbane nie je (bohuzial).

Minule sme sa s Tash rozhodli, ze skusime najst nieco vylozene australske. Podarilo sa nam najst restauraciu, ktora ponuka domacu australsku kuchynu (najma jedla aboridzincov). Tak sme sa tam rozhodli zajst. Menu bolo naozaj australske a tak sme si objednali kazdy ine jedlo aby sme si mohli vzajomne ochutnat. Ako predjedlo nam doniesli kacacie maso s avokadom, macadamia orechmi a olivami. Take na jedno zahryznutie.



Vzapati sme dostali nami objednane jedlo. Ja som si dal kenguru na hrasku. Kengurie maso je velmi podobne zajaciemu masu, aspon mne to pripomenulo zajacinu. Maso je relativne slachovite ale chutovo celkom dobre.



Tash si objednala prirodne emu rezne na anticokoch. Z toho co som mal moznost ochutnat mi emu az tak velmi nechuti. Clovek by povedal, ze to bude ako hydina, ved predsalen emu je vtak. V skutocnosti to tak ale vobec nie je. Maso ma bezvyraznu chut a je ako guma. Esteze som si to neobjednal, lebo by som sa asi velmi nenajedol.



Ako mozete z obrazkov vidiet, tie porcie neboli velmi velke, nenajedol som sa vobec a naviac to bolo dost drahe. Kengurie maso sa sice da bezne dostat v obchode, ale ostatne druhy jedal co mali su velmi tazko dostupne. Ale skusit predsa treba, ci nie? Ved kde inde moze clovek jest kenguru?

Brisbane Tour 2

Kedze som v ramci setrenia stravil posledne dva vikendy v Brisbane, konecne som mal prilezitost urobit zopar dalsich fotiek najma z mesta a niektorych jeho casti.

Fotky najdete tu

Verim, ze sa Vam budu pacit.

Australia - sportove vrcholy a pady

V sobotu bolo na programe velke finale tzv. GRAND FINAL v AFL. V Queenslande AFL ziskalo na popularite len pred par rokmi, kedze v rokoch 2002-2004 bol majstrami Brisbane Lions. AFL je vsak najpopularnejsie na juhu Australie a tak necudo ze sa do tohtorocneho finale prebojovali Geelong Cats (z Viktorie) a Port Adelaide Power (z Juznej Australie). Ako kazdy rok, aj v tomto roku sa finale konalo na najvacsom stadione pre AFL - stadione MCG v Melbourne. Na finale sa prislo pozriet 97.000 divakov a pri TV obrazovkach to sledovalo dalsich 2,5 miliona ludi, co zaradilo toto finale medzi top 5 najsledovanejsoch programov v celej Australii za rok 2007. V samotnom zapase sa zrodil rekord najvacsej vyhry v historii finale AFL, kedze Geelong Cats boli na neudrzanie a vyhrali o 119 bodov, konretne 163:44. To je ako keby niekto v hokeji vyhral 15:1. Vitazstvo Geelongu sme doma oslavili, kedze Azz (moj spolubyvajuci) zil v Geelongu niekolko rokov a teda sme v tomto finale podporovali prave tim z Geelongu.

Dalsi den bolo v nedelu vecer na programe finale domacej sutaze v rugby league, co je zase sportovou dominantou Noveho Juzneho Walesu a Queenslandu. Prave preto bolo obrovskym sklamanim, ze sa do finale neprebojovali obhajcovia titulu Brisbane Broncos. Druha rana prisla, ked sa do finale dostal tim Melbourne Storms a kde vo finale porazil tim z Manly (v Novom Juznom Walese) vysoko 34:8 cim zabezpecil ze sa titul dostal prvykrat do ruk timu z Viktorie. Viktoria sa tak v tomto roku moze pysit oboma titulmi. Skoda, ze Vam nemam moznost ukazat sklamanych divakov opustajucich olympijsky Telstra Stadium v Sydney, v zivote som takych smutny ludi nevidel.

Dalsou obrovskou ranou a to ovela vacsou pre vsetkych Australcanov ale bola prehra v rugby union. Totizto australsky narodny tim (wallabies) prehral necakane v stvrtfinale MS v Rugby vo Francuzsku s Anglickom 10:12 Pre australcanov je to obrovske sklamanie. Kebyze to prirovnam k hokeju, je to akokeby slovensko vypadlo vo stvrtfinale so svajciarskom, alebo nemeckom. Proste sklamanie je velke. Jedina vec co australcanov na stvrtfinale tesi je to, ze necakane prehral aj tim allblacks z Noveho Zelandu. Najvacsi australsky rival a zaroven jeden z najvacsich kandidatov na titul totiz podlahol timu z Francuzska 18:20. Inak jedna z najzaujimavejsich veci na time z Noveho Zelandu je ich predzapasovy tradicny maorsky Haka tanec, ktorym sa snazia zastrasit svojho protivnika a nabudit sa na poriadny vikend.

XXXX Brewery Tour

Predminulu stredu mi Shaun zavolal, ci by som nemal zaujem sa ist pozriet do najstarsieho Queenslandskeho pivovaru XXXX. Azz a Damo sa chceli pridat tiez, tak som sa nakoniec pridal aj ja. Ved aspon uvidim, ako to funguje v australskych pivovaroch.

Samotna tura po pivovare stala 16 dolarov, v cene coho bola prednaska o pive, samotna prechadzka pivovarom a na zaver ochutnavka 4 druhov piv. Hned na uvod sme si pozreli video o historii piva, co sa viacerym australcanom pacilo, pretoze pravdodobne v zivote nepoculi o sumeroch, egyptanoch alebo inych narodoch, ktori pili pivo uz v davnych vekoch. Mna osobne to az tak nenadchlo, zrejme preto, ze mam voci takym veciam odpor od cias kedy som mal v skole Tovaroznalectvo. Po videu a kratkom uvode (predstaveni sprievodkyne atd) sme vosli do takej miestnosti co vyzera ako planetarium, s otacacimi sedadlami. Tam sme stravili asi polhodinu na najnudnejsej casti celeho tour - historii samotneho pivovaru. Ocenujem snahu urobit to interaktivne, ale vela mi to nedalo. Ja a Damo sme naviac ani nerozumeli polovici veciam, kedze anglictina bola velmi australsko slangova z obdobia zaciatku 20teho storocia. Rozumiet sme zacali az ked sme sa virtualne preniesli do 90-tych rokov.

Po samotnych prednaskach sme sa konecne vybrali do utrob pivovaru a mali moznost na vlastne oci vidiet ako to funguje. Vsetky velke kotly kde sa vsetko miesa a kde sa vstrekuju kvasinky a kde sa to vyvari a kde sa to ochladi. Mna osobne dost prekvapilo, ze cela vyrobna cast je natolko mechanizovana, ze celu vyrobu obsluhuju len dvaja ludia z riadiaceho centra. Nasledne sme sa presunuli do plniacej casti a baliacej casti, kde uz bolo o poznanie viac robotnikov. Clovek ani nevedel kam ma skor pozerat, ci na vstrekovacie zariadenie, co naplni dvadsat flasiek za minutu, alebo na zariadenie, co jednym smahom zabali 50 flasiek, ci na zariadenie co vrchnakuje asi ako ked datel dube do stromu. Bolo to vcelku impresivne.

Po tour sme mali moznost v ramci listka ochutnat 4 druhy piva. Pivo nebolo nijak extra dobre, takze asi ani nema zmysel sa o nom zmienovat. Akurat to, ze jeden z tych druhov piva bolo pivo co sa vyrabalo zaciatkom 20-tych rokov a uz sa nevyraba (len v minimalnom mnozstve pre ucely ochutnavky). To pivo bolo na moje pocudovanie relativne dobre, dost huste a tmave, take skoro smotanove. Dost odlisne od toho co sme zvyknuty pit dnes. Ale neviem si predstavit, zeby som ho pil stale.

Celkovo ta tour bola fajn stravenie vecera s kamaratmi, ale nijako extra oslniva vec. Kedze sme nemohli robit fotky pocas tour, tak mam len zopar fotiek pivovaru a nas pri ochutnavke piva, tak kto chce moze si to pozriet tu

Mount Warning

Posledny vikend AIESEC organizoval vylet pre stazistov aj clenov do Noveho Juzneho Walesu - konkretne do narodneho parku zvaneho Mount Warning, co je v podstate jeden vacsi kopec, na ktory ked vyleziete, resp. vyskriabete sa, tak mate nadherny vyhlad na cele okolie.

Odchod sme mali dohodnuty v sobotu o 12-tej na obed pred AIESEC ofisom, kde sme sa mali rozdelit do aut a vyrazit do 2 a pol hodinky (autom) vzdialeneho narodneho parku. Ja som sa samozrejme extra velmi neponahlal, kedze s doterajsimi skusenostami s takymito akciami som uz s uplym kludom ocakaval, ze vacsina ludi bude aj tak meskat. Ake velke ale bolo moje prekvapenie ked som prisiel 10 minut po dvanastej ako posledny. Samozrejme, jeden zo soferov na poslednu chvilu nemohol prist a tak museli ist styria ludia namiesto auta vlakom. A vyber bol jednoduchy - budu to ti styria co meskali. "No uzasny zaciatok", pomyslel som si.

Kedze v Brisbane bolo okolo 30 stupnov, dal som Jess do auta vsetky svoje veci vratane bundy a vsetkeho, aby som nemusel v tych horucavach so sebou nic vlacit. Spolu s Marie (ktoru uz asi vsetci dobre poznate) a Amaliou a Asti z Indonezie, sme teda nasadli na autobus, ktory nas odviezol do centra na vlakovu stanicu, kde sme po polhodinke cakania nasadli na vlak smerom na Robinu, co bolo nase prve zo styroch prestupovych miest. Az vo vlaku som si uvedomil, ze som si nechal fotak v batohu a tak som nespravil ziadne fotky cestou. Najhorsia vec ale bola ta, ze asi v polke cesty sa vyrazne ochladilo a zacalo prsat. Obloha bola uplne uzasne rozdelena na dve kompletne odlisne polovice, jedna brutal jasna a slnecna, druha neskutocne hmlista, zamracene a tma. My sme nanestastie isli z tej peknej do tej skaredej.

V Robine sme vystupili, prebehli pod najblizsiu strechu a cakali na autobus, co nas prevezie do mestecka Coollangatta a odtial do mestecka Tweed Heads, kde nas mali ostatni vyzdvihnut autom. V Tweed Heads sme boli okolo stvrtej poobede. Tam sme pobudli asi hodinku. Na moje nestastie, ale na velku radost dievcat sme sa pred dazdom skryli v jednom z vacsich obchodnych centier. Okolo piatej nas vyzdvihol Justin a odviezol nas autom na miesto. Teda do samotneho parku sme dorazili okolo siestej vecer - samozrejme v tme a dazdi.

Na mieste sme spali v stanoch. Na mna sa usiel ten najvacsi pre tych co vlastny stan nemaju, t.j. som tam bol aj s dalsimi 15-timi ludmi. Kedze ale Jess este isla vyzdvihnut niekoho ineho, tak som sa k svojim veciam dostal az okolo deviatej vecer, co sposobilo ze som mal miesto uplne v strede, kde nikto nechcel byt. Takze sobotnajsia cast vyletu dopadla uplne podla mojich "nepredstav", 6 hodin cestovania vlakmi a autobusmi a potom dalsie 3 hodiny mrznutia a moknutia. Jedinou utechou bolo, ze na veceru sme si na ohni spravili opekane krevety so zemiakmi v alobale. Ved preco si opekat spekacky, ktore tu aj tak nemaju, ked mame cenovo dostupne a lacne dary mora. Prijemnym prekvapenim bolo aj to, ze sme nemali elektricky sporak, ale normalny ohen medzi kamenmi z nazberaneho dreva, proste ako u nas.

Plan na nedelu bol, ze vystupime na samotnu horu, pozrieme si vyhlad, zlezieme dolu a presunieme sa hodinku cesty do Byron Bay na plaz oddychnut si. Co som ale nevedel, bolo, ze aby sa to stihlo, na turu bolo treba ist o pol 4-tej rano, aby sme stihli vystupit tak aby sme videli vychod slnka. Ako ti co ma poznaju, tak si viete predstavit, aky som bol nadseny z toho ze treba vstavat tak skoro. Jason a Lauren, ktori vylet organizovali, nas naozaj tak skoro rano zobudili, ale kedze vonku bol paradny lejak a tma ako v rohu, nechcelo sa mi vstavat a pridat sa k tym dobrodruhom, ktori po tme v lejaku lozia po skalach a splhaju sa na vrchol. Tak som to ozelel, a ostal som spat az do desiatej kym sa ti co sa rozhodli ist nevratili naspat, unaveni, mokri a spinavi, niektori aj s mensimi zraneniami. Ono sa moze zdat, ze som prilis pohodlny, ale v skutocnosti islo viac o to, ze som to nepovazoval za bezpecne. Nemam vobec problem zaspinavit sa ... i ked ak si uvedomim, ze som ani nemal veci na prezlecenie, tak by som teda nechcel byt v premoknutych a spinavych veciach celu nedelu. Okolo desiatej sme vyrazili smerom na Byron Bay, kde sa opat vycasilo a ocitol som sa opat v 30-kach teplotach, takze ako z blata do kaluze. Tieto horucavy, co sa tu na jar zacinaju, nevestia nic dobre ... akurat neznesitelne leto. Cestou spat som uz nastastie mal odvoz, takze do Brisbane som dorazil okolo deviatej vecer a nastastie mal dost casu na nachystanie sa do roboty ako aj vydatny spanok. Vylet mi sice absolutne nevysiel podla predstav, napokon som nespravil ani jednu fotku, ale zas nemoze byt kazdy den idealny.

Najblizsie planujem velky 10-dnovy vylet do australskej bushe, takze najblizsie dva vikendy ostanem v Brisbane, aby som usetril dost penazi. Samotny outback (ako nazyvaju australcania pustnu cast a bush) bude specialne nabity kulturnymi vecami, aboridzincami, ucenim hrat na hudobny nastroj didgeridoo, vylet na tavach, lozenie na cervenu horu Uluru ako aj 3000km cesta na sever a tropicke narodne parky Litchfield a Kakadu so spustou vodopadov. Takze sa naozaj velmi tesim, ze konecne spoznam aj tu odvratenu stranu Australie - vnutrozemie a nielen pobrezie, plaze a ostrovy. Takze sa urcite mate na co tesit, lebo spravim vela vela fotiek.

MS v Rugby

Pred tyzdnom (7.9.) sa obrovskou ceremoniou zacali Majstrovstva Sveta v Rugby. V tomto roku sa MS konaju vo Francuzsku a Australia tam isla zvitazit. Spolu s Novym Zelandom a Juznou Afrikou patri medzi najvacsich kandidatov na titul.

V ramci kvalifikacie sa na MS prebojovali nasledujuce timy:

Amerika - USA, Kanada, Argentina
Afrika - Juzna Afrika, Namibia
Azia - Japonsko
Australia a Oceania - Australia, Novy Zeland, Fidzi, Togo, Samoa
Europa - Irsko, Skotsko, Wales, Anglicko, Francuzsko, Portugalsko, Taliansko, Rumunsko, Gruzinsko (je vraj v Europe podla oficialnej stranky, i ked podla mna je to uz Azia).

Pravidla medzinarodneho rugby sa najviac priblizuju pravidlam rugby v Australii znameho ako rugby union. Preto vyber Australie je prave z hracov rugby union a nie rugby league. Australsky team je v Australii znamy ako Wallabies, co je druh kengury. V zapasoch nosia zlatozelene dresy ako jediny tim na svete, takze nemaju dva sety dresov.



Australia na tohtorocnych MS

Fanatizmus australcanov co sa sportu tyka sa prejavuje aj pri rugby. Niektori ludia si zobrali dovolenku aby mohli ist do Francuzska povzbudit svoj tim, popripade si beru dovolenku nasledujuci den po dni zapasu, aby sa mohli vyspat, kedze kvoli casovemu posunu su rugby zapasy okolo jedenastej v noci, popripade druhej rano. Aspon si australcania odskusaju to co ja pri MS v hokeji.

Zatial sa im dari. V prvom zapase rozdrvili outsidera z Japonska 91:3, v druhom vystupeni vcera v noci zdolali najtazsieho supera v skupine Wales 32:20. O tyzden ich caka super z Fiji a o dva tyzdne posledny super v skupine Kanada.

Prvy dvaja z kazdej zo styroch skupin postupuju do stvrtfinale, kde vitazne timy idu do semifinale a potom nasleduje finale. Pre zaujemcov viac informacii o sampionate najdete na www.rugbyworldcup.com

Narodny Park Lamington

Poslednu dobu zacinam mat pocit, ze neprimerane priberam nejake tie kilecka a rozhodne z toho nie som nadseny. Uprimne ... trochu som zanedbal aj futbal a tak som si vela pohybu v posledne dni nedoprial. Preto prislo uplne vhod pozvanie od Damiana - stazistu z Argentiny - aby sme isli niekam na turu. Pridat sa chcela aj Cagla z Turecka a Marie z Belgicka a kedze sme momentalne vsetci v tzv. "saving mode" - t.j. setrime kde sa da, rozhodli sme sa ist len niekde blizko.

Ako najvhodnejsia moznost sa nam zdal narodny park Lamington - jeden z najvacsich narodnych parkov v dostupnej vzdialenosti od Brisbane. Oficialne je to sice 85km, ale vzhladom na to, ze sme tam isli hodinu a pol, by som povedal, ze urcite viac, najma ked 80% cesty bola dialnica.

Ranne peripetie

Kedze sme chceli zvladnut 20km dlhu turu, potrebovali sme na to cely den. Tak sme si dohodli stretko uz o siedmej rano pred autopozicovnou. Kedze auto objednaval Damian, ten si trochu privstal aby vybavil vsetky formality. Samozrejme ja som bol druhy sprosty, co rano vstal aby dosiel na cas, akokeby som sa nepoucil uz z minula. Cagla dosla sice s polhodinovym meskanim, ale este v ramci mojho limitu. Zato Marie dosla az o 8:15 rano, co bolo na mna trosku vela, najma ked vsetci viete ako "lahko" sa mi rano vstava. Najviac ma vytocilo to, ze mi volala 7:05 ze uz je na ceste a ze bude za dve minutky na mieste a o desat minut neskor ze uz uz je tam ... atd atd ... Samozrejme zenska - vlasy vyfenovat, uces spravit, styri sponky sem - nedobre to vyzera, tak len tri sponky zrazu stacia - no proste cista katastrofa. Vraj clovek nikdy nevie koho kde stretne. No da sa na to nieco povedat?

Samotna cesta

Kedze som bol na party vecer predtym a mal som nejake to pivko, vzdal som sa moznosti soferovat. To vyuzil Damian, ktory si chcel soferovanie v Australii vyskusat. Kedze Marie ani Cagla v Australii nesoferovali a neboli si iste kam treba ist, vyhral som miesto spolujazdca-navigatora. Ako niekto neskor trefne poznamenal, sedadlo smrti. Damian by bol celkom dobry sofer aj v Australii. Stacilo malo - ak by sa drzal v spravnom smere (t.j. nalavo), vyhadzoval blinker ked menil smer jazdy (namiesto zapnutia a vypnutia stieracov) a najma pri zmene smeru pozrel sem-tam do spatneho zrkadla. Z mesta sme sa nastastie vymotali dost rychlo, takze infarktovych situacii som nemal az tak vela. Na dialnici sa neda nic pokazit, takze zaujimave to bolo az ked sme z dialnice zisli a isli asi 20 km do kopca pri samych zatackach a ceste sirokej tak pre jedno auto.

Kedze vacsina australcanov sa riadi tym co vidi napisane, rozumej ked vidia znacku - pozor strmy utes, drzte sa v strede - tak to aj dodrzia, nedavaju vsade na okraj cesty bezpecnostne zabradlie (ci ako sa to vlastne po slovensky vola ta siva vec). V Argentine to ale asi neplati a kedze Damianovi sa nakoniec zapacila cesta nalavo, mal som polku cesty do narodneho parku pocit akokeby sme mali pol auta vo vzduchu, lebo z okna som videl akurat niekolkokilometrovu priepast. Nebolo mi vsetko jedno, ale nechcel som ho zbytocne znervoznovat. Najma ked sme cestou minuli sanitku, ktora zachranovala "sebavedomeho" motorkara co vyletel z jednej zo zakrut. Ked sme dosli na miesto, zhlboka som si vydychol, potlapkal som Damiana po pleci a ironicky som dodal - "good ride mate" (dobra jazda chlape).

Tura

Narodny park Lamington mi vo velkej miere pripominal nas slovensky raj. Az na to, ze fauna a flora je vyrazne ina. Najvacsie obavy som mal z hadov a hmyzu, lebo pri tychto australskych havediach clovek nikdy nevie, co je v pohode a co ho zlozi do 5 minut. Najma ked je pristup do parku obmedzeny len na ludi, ziaden automobil tam neprejde, helikoptera v hustych castiach tiez vela neuvidi, a tak sa clovek musi spoliehat sam na seba. V tomto bola neprekonatelne pripravena prave Marie, mala so sebou vsetko, skatulku "prva pomoc", spacak, ak by musela niekde v prirode prespat, jedlo a vodu na tri dni, dostatok tepleho oblecenia, krem na opalovanie, postreky proti hmyzu, prsiplast a neviem co vsetko este. Necudo ze jej batoh mal 15 kil. Nedalo mi sa jej opytat ci tam ma aj tehly a cement, ak by nahodou musela ostat na tej ture dlhsie ako 3 dni, aby si mala z coho postavit dom. Normalne ju lutujem, ze sa s tym vlacila, i ked mozno cakala, ze my chlapi gentlemani, budeme jej batoh nosit celu cestu na sebe a jej dame nas kilovy batoztek s jednou bundou, dvomi sandwichmi a litrovou flaskou vody (alias moje vybavenie). Ako nic v zlom, ale vychcanost niektorych zenskych nepozna hranic. Raz su velke feministky so silnymi recami a raz slabucke chudatka uboziatka, vzdy podla toho, ktora situacia im viac vyhovuje.




Turu ktoru sme si vybrali sa skladala z kratsej takmer 2km Rainforest Loop tury a dlhsej 18km Coomera Circuit. Znacenie je na rozdiel od Slovenska minimalne a pravdupovediac vacsinu casu som mal pocit, ze sme niekde strateni. Mapa, ktoru sme dostali pri vchode, tiez nebola najlepsia a tak sme isli viac-menej intuitivne. Najhorsie to bolo v usekoch, kde nebolo jasne kade cesta vedie, a tak sme si to niekedy kliesnili pomedzi stromy a paprade, po spadnutych kmenoch a pod. Najhorsie useky boli tie, kde sme museli prebrodit rieku. Preskakat kamene nebolo pre mna az take zlozite, ale taka Marie aj s jej 15kilovym batohom mala co robit a to aj za nasej pomoci. A tak necudo, ze sa jej podarilo na jednom z kamenov smyknut a skoncila vo vode. Damian tiez skoncil vo vode, kedze bol najblizsie a chcel jej pomoct. Cagla sa po par skokoch rozhodla, ze sa radsej vyzuje a prezije par minut v ladovej vode. Aj my ich bolo trochu luto, tak som im pri dalsich prechodoch cez rieku ovela viac pomahal, aby to prezili bez nejakej ujmy na zdravi.



Celkovo ale musim povedat, ze sme sa celkom dobre pri tom bavili, az do momentu kedy zacalo prsat. Nie je nic horsie ako ked ste niekde v lese, neviete kde presne, zacne prsat a pomaly sa stmieva. Nastastie sme sa dostali okolo piatej na miesto kde sme uz predtym boli a odtial sme uz vedeli trafit naspat (cize sme asi naozaj aj dobre isli). Domov sme sice dosli riadne unaveni, ale troska pohybu nikdy nezaskodi. Rano som dokonca narozdiel od ostatnych vstal bez svalovky, takze si myslim, ze mi vikendova tura celkom pekne vysla.

Fotky z Lamingtonskeho narodneho parku, vyhlady, vodopady a nase strastiplne prekonavanie prekazok najdete tu