utorok, 25. septembra 2007

Mount Warning

Posledny vikend AIESEC organizoval vylet pre stazistov aj clenov do Noveho Juzneho Walesu - konkretne do narodneho parku zvaneho Mount Warning, co je v podstate jeden vacsi kopec, na ktory ked vyleziete, resp. vyskriabete sa, tak mate nadherny vyhlad na cele okolie.

Odchod sme mali dohodnuty v sobotu o 12-tej na obed pred AIESEC ofisom, kde sme sa mali rozdelit do aut a vyrazit do 2 a pol hodinky (autom) vzdialeneho narodneho parku. Ja som sa samozrejme extra velmi neponahlal, kedze s doterajsimi skusenostami s takymito akciami som uz s uplym kludom ocakaval, ze vacsina ludi bude aj tak meskat. Ake velke ale bolo moje prekvapenie ked som prisiel 10 minut po dvanastej ako posledny. Samozrejme, jeden zo soferov na poslednu chvilu nemohol prist a tak museli ist styria ludia namiesto auta vlakom. A vyber bol jednoduchy - budu to ti styria co meskali. "No uzasny zaciatok", pomyslel som si.

Kedze v Brisbane bolo okolo 30 stupnov, dal som Jess do auta vsetky svoje veci vratane bundy a vsetkeho, aby som nemusel v tych horucavach so sebou nic vlacit. Spolu s Marie (ktoru uz asi vsetci dobre poznate) a Amaliou a Asti z Indonezie, sme teda nasadli na autobus, ktory nas odviezol do centra na vlakovu stanicu, kde sme po polhodinke cakania nasadli na vlak smerom na Robinu, co bolo nase prve zo styroch prestupovych miest. Az vo vlaku som si uvedomil, ze som si nechal fotak v batohu a tak som nespravil ziadne fotky cestou. Najhorsia vec ale bola ta, ze asi v polke cesty sa vyrazne ochladilo a zacalo prsat. Obloha bola uplne uzasne rozdelena na dve kompletne odlisne polovice, jedna brutal jasna a slnecna, druha neskutocne hmlista, zamracene a tma. My sme nanestastie isli z tej peknej do tej skaredej.

V Robine sme vystupili, prebehli pod najblizsiu strechu a cakali na autobus, co nas prevezie do mestecka Coollangatta a odtial do mestecka Tweed Heads, kde nas mali ostatni vyzdvihnut autom. V Tweed Heads sme boli okolo stvrtej poobede. Tam sme pobudli asi hodinku. Na moje nestastie, ale na velku radost dievcat sme sa pred dazdom skryli v jednom z vacsich obchodnych centier. Okolo piatej nas vyzdvihol Justin a odviezol nas autom na miesto. Teda do samotneho parku sme dorazili okolo siestej vecer - samozrejme v tme a dazdi.

Na mieste sme spali v stanoch. Na mna sa usiel ten najvacsi pre tych co vlastny stan nemaju, t.j. som tam bol aj s dalsimi 15-timi ludmi. Kedze ale Jess este isla vyzdvihnut niekoho ineho, tak som sa k svojim veciam dostal az okolo deviatej vecer, co sposobilo ze som mal miesto uplne v strede, kde nikto nechcel byt. Takze sobotnajsia cast vyletu dopadla uplne podla mojich "nepredstav", 6 hodin cestovania vlakmi a autobusmi a potom dalsie 3 hodiny mrznutia a moknutia. Jedinou utechou bolo, ze na veceru sme si na ohni spravili opekane krevety so zemiakmi v alobale. Ved preco si opekat spekacky, ktore tu aj tak nemaju, ked mame cenovo dostupne a lacne dary mora. Prijemnym prekvapenim bolo aj to, ze sme nemali elektricky sporak, ale normalny ohen medzi kamenmi z nazberaneho dreva, proste ako u nas.

Plan na nedelu bol, ze vystupime na samotnu horu, pozrieme si vyhlad, zlezieme dolu a presunieme sa hodinku cesty do Byron Bay na plaz oddychnut si. Co som ale nevedel, bolo, ze aby sa to stihlo, na turu bolo treba ist o pol 4-tej rano, aby sme stihli vystupit tak aby sme videli vychod slnka. Ako ti co ma poznaju, tak si viete predstavit, aky som bol nadseny z toho ze treba vstavat tak skoro. Jason a Lauren, ktori vylet organizovali, nas naozaj tak skoro rano zobudili, ale kedze vonku bol paradny lejak a tma ako v rohu, nechcelo sa mi vstavat a pridat sa k tym dobrodruhom, ktori po tme v lejaku lozia po skalach a splhaju sa na vrchol. Tak som to ozelel, a ostal som spat az do desiatej kym sa ti co sa rozhodli ist nevratili naspat, unaveni, mokri a spinavi, niektori aj s mensimi zraneniami. Ono sa moze zdat, ze som prilis pohodlny, ale v skutocnosti islo viac o to, ze som to nepovazoval za bezpecne. Nemam vobec problem zaspinavit sa ... i ked ak si uvedomim, ze som ani nemal veci na prezlecenie, tak by som teda nechcel byt v premoknutych a spinavych veciach celu nedelu. Okolo desiatej sme vyrazili smerom na Byron Bay, kde sa opat vycasilo a ocitol som sa opat v 30-kach teplotach, takze ako z blata do kaluze. Tieto horucavy, co sa tu na jar zacinaju, nevestia nic dobre ... akurat neznesitelne leto. Cestou spat som uz nastastie mal odvoz, takze do Brisbane som dorazil okolo deviatej vecer a nastastie mal dost casu na nachystanie sa do roboty ako aj vydatny spanok. Vylet mi sice absolutne nevysiel podla predstav, napokon som nespravil ani jednu fotku, ale zas nemoze byt kazdy den idealny.

Najblizsie planujem velky 10-dnovy vylet do australskej bushe, takze najblizsie dva vikendy ostanem v Brisbane, aby som usetril dost penazi. Samotny outback (ako nazyvaju australcania pustnu cast a bush) bude specialne nabity kulturnymi vecami, aboridzincami, ucenim hrat na hudobny nastroj didgeridoo, vylet na tavach, lozenie na cervenu horu Uluru ako aj 3000km cesta na sever a tropicke narodne parky Litchfield a Kakadu so spustou vodopadov. Takze sa naozaj velmi tesim, ze konecne spoznam aj tu odvratenu stranu Australie - vnutrozemie a nielen pobrezie, plaze a ostrovy. Takze sa urcite mate na co tesit, lebo spravim vela vela fotiek.

Žiadne komentáre: