pondelok, 10. septembra 2007

Narodny Park Lamington

Poslednu dobu zacinam mat pocit, ze neprimerane priberam nejake tie kilecka a rozhodne z toho nie som nadseny. Uprimne ... trochu som zanedbal aj futbal a tak som si vela pohybu v posledne dni nedoprial. Preto prislo uplne vhod pozvanie od Damiana - stazistu z Argentiny - aby sme isli niekam na turu. Pridat sa chcela aj Cagla z Turecka a Marie z Belgicka a kedze sme momentalne vsetci v tzv. "saving mode" - t.j. setrime kde sa da, rozhodli sme sa ist len niekde blizko.

Ako najvhodnejsia moznost sa nam zdal narodny park Lamington - jeden z najvacsich narodnych parkov v dostupnej vzdialenosti od Brisbane. Oficialne je to sice 85km, ale vzhladom na to, ze sme tam isli hodinu a pol, by som povedal, ze urcite viac, najma ked 80% cesty bola dialnica.

Ranne peripetie

Kedze sme chceli zvladnut 20km dlhu turu, potrebovali sme na to cely den. Tak sme si dohodli stretko uz o siedmej rano pred autopozicovnou. Kedze auto objednaval Damian, ten si trochu privstal aby vybavil vsetky formality. Samozrejme ja som bol druhy sprosty, co rano vstal aby dosiel na cas, akokeby som sa nepoucil uz z minula. Cagla dosla sice s polhodinovym meskanim, ale este v ramci mojho limitu. Zato Marie dosla az o 8:15 rano, co bolo na mna trosku vela, najma ked vsetci viete ako "lahko" sa mi rano vstava. Najviac ma vytocilo to, ze mi volala 7:05 ze uz je na ceste a ze bude za dve minutky na mieste a o desat minut neskor ze uz uz je tam ... atd atd ... Samozrejme zenska - vlasy vyfenovat, uces spravit, styri sponky sem - nedobre to vyzera, tak len tri sponky zrazu stacia - no proste cista katastrofa. Vraj clovek nikdy nevie koho kde stretne. No da sa na to nieco povedat?

Samotna cesta

Kedze som bol na party vecer predtym a mal som nejake to pivko, vzdal som sa moznosti soferovat. To vyuzil Damian, ktory si chcel soferovanie v Australii vyskusat. Kedze Marie ani Cagla v Australii nesoferovali a neboli si iste kam treba ist, vyhral som miesto spolujazdca-navigatora. Ako niekto neskor trefne poznamenal, sedadlo smrti. Damian by bol celkom dobry sofer aj v Australii. Stacilo malo - ak by sa drzal v spravnom smere (t.j. nalavo), vyhadzoval blinker ked menil smer jazdy (namiesto zapnutia a vypnutia stieracov) a najma pri zmene smeru pozrel sem-tam do spatneho zrkadla. Z mesta sme sa nastastie vymotali dost rychlo, takze infarktovych situacii som nemal az tak vela. Na dialnici sa neda nic pokazit, takze zaujimave to bolo az ked sme z dialnice zisli a isli asi 20 km do kopca pri samych zatackach a ceste sirokej tak pre jedno auto.

Kedze vacsina australcanov sa riadi tym co vidi napisane, rozumej ked vidia znacku - pozor strmy utes, drzte sa v strede - tak to aj dodrzia, nedavaju vsade na okraj cesty bezpecnostne zabradlie (ci ako sa to vlastne po slovensky vola ta siva vec). V Argentine to ale asi neplati a kedze Damianovi sa nakoniec zapacila cesta nalavo, mal som polku cesty do narodneho parku pocit akokeby sme mali pol auta vo vzduchu, lebo z okna som videl akurat niekolkokilometrovu priepast. Nebolo mi vsetko jedno, ale nechcel som ho zbytocne znervoznovat. Najma ked sme cestou minuli sanitku, ktora zachranovala "sebavedomeho" motorkara co vyletel z jednej zo zakrut. Ked sme dosli na miesto, zhlboka som si vydychol, potlapkal som Damiana po pleci a ironicky som dodal - "good ride mate" (dobra jazda chlape).

Tura

Narodny park Lamington mi vo velkej miere pripominal nas slovensky raj. Az na to, ze fauna a flora je vyrazne ina. Najvacsie obavy som mal z hadov a hmyzu, lebo pri tychto australskych havediach clovek nikdy nevie, co je v pohode a co ho zlozi do 5 minut. Najma ked je pristup do parku obmedzeny len na ludi, ziaden automobil tam neprejde, helikoptera v hustych castiach tiez vela neuvidi, a tak sa clovek musi spoliehat sam na seba. V tomto bola neprekonatelne pripravena prave Marie, mala so sebou vsetko, skatulku "prva pomoc", spacak, ak by musela niekde v prirode prespat, jedlo a vodu na tri dni, dostatok tepleho oblecenia, krem na opalovanie, postreky proti hmyzu, prsiplast a neviem co vsetko este. Necudo ze jej batoh mal 15 kil. Nedalo mi sa jej opytat ci tam ma aj tehly a cement, ak by nahodou musela ostat na tej ture dlhsie ako 3 dni, aby si mala z coho postavit dom. Normalne ju lutujem, ze sa s tym vlacila, i ked mozno cakala, ze my chlapi gentlemani, budeme jej batoh nosit celu cestu na sebe a jej dame nas kilovy batoztek s jednou bundou, dvomi sandwichmi a litrovou flaskou vody (alias moje vybavenie). Ako nic v zlom, ale vychcanost niektorych zenskych nepozna hranic. Raz su velke feministky so silnymi recami a raz slabucke chudatka uboziatka, vzdy podla toho, ktora situacia im viac vyhovuje.




Turu ktoru sme si vybrali sa skladala z kratsej takmer 2km Rainforest Loop tury a dlhsej 18km Coomera Circuit. Znacenie je na rozdiel od Slovenska minimalne a pravdupovediac vacsinu casu som mal pocit, ze sme niekde strateni. Mapa, ktoru sme dostali pri vchode, tiez nebola najlepsia a tak sme isli viac-menej intuitivne. Najhorsie to bolo v usekoch, kde nebolo jasne kade cesta vedie, a tak sme si to niekedy kliesnili pomedzi stromy a paprade, po spadnutych kmenoch a pod. Najhorsie useky boli tie, kde sme museli prebrodit rieku. Preskakat kamene nebolo pre mna az take zlozite, ale taka Marie aj s jej 15kilovym batohom mala co robit a to aj za nasej pomoci. A tak necudo, ze sa jej podarilo na jednom z kamenov smyknut a skoncila vo vode. Damian tiez skoncil vo vode, kedze bol najblizsie a chcel jej pomoct. Cagla sa po par skokoch rozhodla, ze sa radsej vyzuje a prezije par minut v ladovej vode. Aj my ich bolo trochu luto, tak som im pri dalsich prechodoch cez rieku ovela viac pomahal, aby to prezili bez nejakej ujmy na zdravi.



Celkovo ale musim povedat, ze sme sa celkom dobre pri tom bavili, az do momentu kedy zacalo prsat. Nie je nic horsie ako ked ste niekde v lese, neviete kde presne, zacne prsat a pomaly sa stmieva. Nastastie sme sa dostali okolo piatej na miesto kde sme uz predtym boli a odtial sme uz vedeli trafit naspat (cize sme asi naozaj aj dobre isli). Domov sme sice dosli riadne unaveni, ale troska pohybu nikdy nezaskodi. Rano som dokonca narozdiel od ostatnych vstal bez svalovky, takze si myslim, ze mi vikendova tura celkom pekne vysla.

Fotky z Lamingtonskeho narodneho parku, vyhlady, vodopady a nase strastiplne prekonavanie prekazok najdete tu