sobota, 10. mája 2008

Novy Zeland - diel IV - Severny Ostrov

Den 10 - Napier

V tento den som vstal trosicka skor aby som mal aspon 10 minut na par fotiek z centra Wellingtonu. Nasledne sme vyrazili smerom do centralnej casti vychodneho pobrezia severneho ostrova do mestecka o velkosti cca 60.000 obyvatelov z nazvom Napier. Samotne mestecko bolo velmi tiche, takmer ako vymrete, ale centrum bolo relativne fajn. Cestou do Napier sme prechadzali nadherne zalesnene hory a isli sme aj popri najvacsej veternej elektrarni na Novom Zelande (tu maju iba vodne alebo veterne elektrarne).

Fotky z tohto dna najdete tu





Den 11 - Lake Taupo a Rotorua

V tento den bola naplanovana cesta z Napier do Mt. Manganui so zastavenim sa pri najvacsom novozelandskom jazere Taupo a v mestecku Rotorua. Ja som sa rozhodol troska zmenit plan a obetovat jeden den v Aucklande, aby som mohol ostat jeden den v Rotorua. Mimo toho, ze mesto zapacha sirou od geotermalnych pramenov a gejzirov a je v podstate kupelnym mestom, ponuka aj kulturnu stranku, kedze ani nie 15km od mesta sa nachadza maorska dedinka Tamaki, ktoru som chcel navstivit. V ten vecer sa mi aj podarilo navstivit koncert a kulturnu prezentaciu maorov (povodnych obyvatelov) a naozaj to stalo za to. Kia Ora! (maorsky pozdrav).

Fotky z Taupo, Rotorua a maorskeho vecera najdete tu







Den 12 - Mt. Manganui

Kedze autobus ma vyzdvihol v Rotorua az poobede, dozicil som si v tento den trocha viac spanku. Doobeda som si este raz chcel pozriet centrum, lebo bolo troska lepsie pocasie, ale to sa po asi hodinke opat pokazilo. Kedze autobus meskal, do nasho ciela, mestecka na vychodnom pobrezi severneho ostrova, Mt. Manganui, sme dorazili az podvecer a teda sa uz vela v ten den nedalo robit, akurat relaxovat v jednej z vonkajsich teras s vyhladom na pobrezie ticheho oceanu.

Fotky z tohto dna najdete tu







Den 13 - Auckland

Z mestecka Mt. Manganui sme sa v ten den skoro rano vydali na zapad na opacnu stranu ostrova, do najvacsieho novozelandskeho mesta Auckland (1,5 miliona obyvatelov). Ako sa dalo cakat mesto bolo strasne rusne a dost diametralne odlisne od ostatnych miest na Novom Zelande. Niet sa co cudovat, ved tu zije tretina obyvatelstva celeho Noveho Zelandu (Novy Zeland ma 4,5 miliona obyvatelov). Ja som sa tesil najma na vecer kedy som sa po niekolkych rokoch stretol s Anitou. Ta bola na stazi v Ziline v roku 2003, a v tom roku navstivila aj kosicky AIESEC vianocny vecierok (po ktorom sme sli do Nebry a viete ako to chodi, niesol som ju ku mne domov na pleciach) a bola neskor v Roznave na silvestri, takze niektori z Vas citatelov mojho blogu ju urcite stretli. Bolo to super stretnut sa s niekym z opacnej strany sveta po par rokoch, dobre sme si pokecali a Anita ma okrem prehliadky mesta pozvala aj na veceru (morske musle) a zmrzlinu. Celkom som si pochutnal.

Fotky z Aucklandu najdete tu





Den 14 - Waitomo

Posledny den pobytu na Novom Zelande som si urobil jednodnovy vylet z Aucklandu do oblasti nazyvanej Waitomo. Cestou sme sa zastavili na kralicej farme, kde sme nazivo mali moznost vidiet strihanie zajaca a spracovavanie zajacej srsti. Odtial sme sa vydali do Waitomo Caves, nadherny jaskynny komplex, kde ziju tzv. Glowworms - svetielkujuce larvy. Jaskyna bola nadherna, najma v casti kde sme sa plavili na lodke v podzemnom jaskynnom jazierku a pozerali sa hor na tie svetielkujuce larvy, vyzeralo to ako nocna obloha plna hviezd. Skoda, ze namieste bolo zakazane fotografovat, urcite by boli skvele fotky. Ja som sa snazil urobit nejake po ceste v jaskyni, ale velmi nevysli.

Fotky z tohto vyletu najdete tu

pondelok, 5. mája 2008

Novy Zeland - diel III - Juzny Ostrov - Vychodne Pobrezie

Den 5 - Dunedin

Po Queenstwone nas cakala dlhsia cesta zo zapadu na vychod - z Queenstownu do mestecka Dunedin. Cestou sme sa par krat zastavili v zopar dedinkach na "pis pauzu", ale po asi 3,5 hodinach sme uz dorazili do naseho cieloveho miesta. V samotnom meste bola k dispozicii navsteva tovarne na cokoladu (Cadbury) a nasledne tura po najstarsom novozelandskom pivovare (Speights). Samotne mesto nicim extra nezaujme, azda az na jeho takmer stopercentnu podobnost s mestami v Skotsku (teda aspon podla skotov, ktori vraj ani nepotrebuju mapu, ulice v centre su vraj uplne rovnake). Fotky z Dunedinu najdete tu






Den 6 - Jazero Tekapo

Z Dunedinu sme sa vybrali k nasej dalsej zastavke - k jazeru Tekapo. Pocasie bolo opat uprsane a tak sme zo samotneho jazera vela nemali. Pre mna ale bola tato zastavka speci, pretoze som si po strasne dlhej dobe konecne mohol zahrat hokej. V dedinke Tekapo totiz mali otvorenu ladovu plochu, v ramci listka na korculovanie Vam dali aj korcule, hokejku a puk a tak som vycvicil par novozelandanov a ukazal im aki hokejisti su na slovensku. Mensie tazkosti so superom nastali az ked sa k nim pridal turista z Kanady. Fotky z tohto dna najdete tu





Den 7 - Christchurch

Na puti po Novom Zelande sme samozrejme nemohli vynechat najvacsie mesto juzneho ostrova - Christchurch. Toto mesto ma okolo 300.000 obyvatelov a patri medzi mesta so zaujimavou architekturou, kde prevazuju najma (ako uz nazov mesta hovori) kostoly a katedraly. Tie su najma anglikanskeho povodu. Mesto ma tiez svojsku kludnu atmosferu a ja osobne som si v tomto meste dobre oddychol. Fotky z Christchurch najdete tu



Den 8 - Kaikoura

Z mestecka Christchurch sme sa vydali na nasu poslednu velku zastavku na juznom ostrove, do dedinky Kaikoura. Pocasie sa na nas opat hnevalo, kedze bola dost zima a hmla. My sme mali naplanovany vylet lodou na siri ocean pozorovat velryby a popritom samozrejme aj ostatne tvory, ako delfiny, albatrosy, mroze atd. Po skusenostiach z predchadzajucich "oceanskych" vyletov som si zakupil tabletky voci morskej chorobe a dufal som ze tento raz to bude v poriadku. Taktiez nebolo este iste ci vobec vyrazime, lebo predchadzajuce dve plavby v ten den boli kvoli silnemu vetru zrusene. Nakoniec sme vyrazili a uz po asi 20 minutach cesty od pobrezia sme mali moznost vidiet ako skakajuce delfiny, tak aj oddychujucu a z casu na cas odfukujucu velrybu. O vodnych vtakoch ani nehovoriac - tych tam bolo neurekom. Najlepsie je si pozriet video. Po navrate naspat sa strhla riadna vichrica a burka a ja osobne som bol strasne rad, ze uz sme spat a nie na sirom oceane. Najvacsiu burku sme preckali v miestnej lokalnej krcme, kde sme sa za ten cas navecerali a zohriali.

Fotky z tohto dna najdete tu

Delfiny video
Velryba video






Den 9 - Picton a Wellington

Z dedinky Kaikoura sme vyrazili skoro rano aby sme videli kolonu mrozov, ale hlavne aby sme nacas dosli do mestecka Picton na severe juzneho ostrova. Odtial sme si zobrali trajekt do hlavneho mesta Wellington, ktore je na juhu severneho ostrova. Samotna cesta nam zabrala cely den a tym, ze sa nam oneskoril odchod, som uz vo Wellingtone nic nevidel. Niezeby ma to mrzelo, Novy Zeland ma predsalen zaujimavejsiu prirodu ako mesta, ale aspon taka hodinka na centrum Wellingtonu by bodla. Nevadi, mozno nabuduce.

Fotky z cesty z juzneho ostrova na severny ostrov najdete tu



sobota, 3. mája 2008

Novy Zeland - diel II - Juzny Ostrov - Zapadne Pobrezie

Den 1 - Tranzalpine Train a Greymouth

Samotnu turu po Novom Zelande som zacal na trase Transalpine Train (transalpinsky vlak) z Christchurch do Greymouth. Vlak ide z vychodu na zapad cez Juzne Alpy. Samotna cesta trva takmer 5 hodin, ale clovek toho vidi neurekom. Kazdych cca 20 minut sa kompletne meni priroda a cestou clovek vidi neskutocne krasne hory, jazera, rieky, doliny, uziny ... skratka ako z rozpravky. Slovom sa to asi ani neda opisat a tak asi bude najlepsie ak si pozriete fotky tu. Niektore fotky nie su uplne naj, ale skuste urobit dobre foto za jazdy vlakom, aby ste sa vyhli stlpom, nahodnym stromom popri trati a pod.





Samotny den som po prichode vlaku do cielovej stanice ukoncil prehliadkou dedinky Greymouth (do 10.000 obyvatelov) a vyhladom na Tasmanske more.

Den 2 - Franz Josef Glacier

Na druhy den bola naplanovana cesta do turistickeho centra Franz Josef, kde sme mali moznost zdolat jeden z este neroztopenych ladovcov - Franz Josef. Ladovec je pomenovany podla Frantiska Jozefa, ktory vraj tuto krajinu navstivil (okolo roku 1900). Bola to urcite zaujimava skusenost aspon pre mna, kedze nikdy predtym som nemusel liezt po skalach a ladovcoch, ale bolo to naozaj super. V ramci vystupu sme zadarmo dostali vsetko vybavenie, nepremokave lezecke topanky, vlnene ponozky voci chladu, prsiplast, ciapku, rukavice atd. skratka plnu vystroj. Vacsinu veci som aj tak nepouzil, kedze tie boli v pripade nudze ak by sa strhla ladovcova burka alebo nastala nejaka ina pohroma. Fotky z tohto dna najdete tu.





Den 3 - Franz Josef to Queenstown - jazera Matheson, Hawea, Wanaka

Treti den sme stravili vacsinu dna v autobuse cestou z Franz Josef do Queenstownu. Zastavili sme sa len na par vyhliadkovych miestach kde bol dobry vyhlad na okolitu prirodu. Vzhladom na to, ze cely den prsalo, mi to az tak nevadilo. Prvou zastavkou bolo jazero Matheson. Kedze nastastie akurat prestal fukat vietor zobrazil sa dokonaly obraz hor v pozadi na vodnej hladine jazera, jeden z vrcholov tohto dna.



Ostatne jazera (Hawea a Wanaka) su obrovske jazera, ale prisli sme tam v case kedy dost silno prsalo a teda sme z toho az tak vela nemali. Fotky z tejto cesty najdete tu

Den 4 - Queenstown

Nasledujuci cely den sme stravili v meste Queenstown. Je to hlavne mesto extremnych sportov na svete a tolko moznosti co najdete tu naozaj nenajdete nikde inde na svete. Pocnuc bungee jumpingom, parasutizmom, raftingom az po uplne specialne veci typu canyon swing, jetboating a pod. kazdy si pride na svoje. Ja som chcel zoskocit s padakom, ale kvoli veternemu pocasiu sa to zrusilo. Namiesto toho som ale absolvoval tandem paragliding (zoskok vo dvojici) a ten tiez stal za to. Sice na prvykrat sme mali zly start a skoro nas to otrieskalo o skaly (a mne opat prebehol cely zivot pred ocami), ale na druhykrat to uz vyslo a po vzlietnuti to bol skutocne nadherny vyhlad (ved si pozrite video). Podarilo sa nam aj bezpecne pristat a tak som mal o pekny zazitok v ten den postarane.




Paragliding Video


Fotky z Queenstownu najdete tu

Novy Zeland - diel I - Uvod

Mnoho ludi si mysli, ze Novy Zeland je krajinou najblizsie k Australii. V skutocnosti to vobec nie je pravda, kedze k Australii najblizsie je Papua Nova Guinea, potom Fidzi a Vanuatu. Novy Zeland je vsak relativne blizko a preto som sa ho rozhodol pocas mojho pobytu v Australi navstivit aj ja. Ved kto by nechcel navstivit krajinu povestnu svojou prirodnou krasou, maly svet na v podstate 2 velkych ostrovoch (tych ostrovceov patriacich NZ je samozrejme viac). Najdete tu vsetko od piesocnych plazi, cez velke luky a polia, pastviny az po vysoke hory, ladovce, plesa a ine velke jazera, jaskyne, jednym slovom, vsetko co matka priroda na tomto svete stvorila (teda teraz ma napadlo, ze pust tu nemaju, ale nemoze byt predsa vsetko stopercentne).

Kedze sa mi uz blizi koniec staze v Australii, bol najvyssi cas zorganizovat si ten vylet na Novy Zeland. Podla odporucani sa neoplati ist na Novy Zeland na menej ako 2 tyzdne, a tak prihliadnuc na mnozstvo dovolenky som si vybral datumy 24.4. - 9.5., kedze v tomto obdobi su v Australii 2 statne sviatky a teda cely 14 dnovy pobyt ma vysiel len na 8 dni dovolenky. S organizovanim vyletu som sa obratil na spolocnost PeterPans, ktori mi pomohli zorganizovat uz niekolko vyletov v Australii, vratane koralovych utesov, a 10-dnoveho vyletu do australskej bushe. Ti mi naplanovali najlepsiu cestu tak aby som mal z toho Noveho Zelandu co najviac. Zorganizovali dopravu, zabezpecili ubytovanie, dali mi kompletny itinerar vratane odporucanych aktivit v kazdom mieste. Skratka super servis. Kazdemu kto sa chysta do Australie alebo na Novy Zeland tuto spolocnost vrele odporucam navstivit bud osobne alebo im napisat, alebo si aspon pozriet moznosti na ich stranke.

24.4. som este isiel na pol dna do prace ale po obede som sa este rychlo zbalil a sup na letisko. Myslel som ze budem v pohode stihat, ale ked som dosiel na vlakovu stanicu, nemilo ma prekvapil oznam, ze vlaky nebudu najblizsiu hodinu premavat, kvoli strajku queenslandskych zeleznic. A to ma teda velmi nepotesilo, kedze som mal asi 40 minut na to aby som dosiel na letisko. Tak som sa presunul na autobusovu zastavku, ale ked najblizsich 15 minut neprisiel vobec ziaden autobus (pricom mali prist minimalne 3), som nemal na vyber a stopol som taxik. Nebolo to lacne ale urcite lacnejsie ako zmeskat medzinarodny let. Ujo taxikar (mimochodom povodom z Iranu) bol kupodivu celkom napomocny a zopar obchadzkami po mensich uliciach sme sa vyhli zapcham na dolezitych krizovatkach (resp. kruhovych objazdoch) a ziskali tak minimalne 10 minut casu. Po ceste nas este prekvapila zapcha na hlavnej dialnici smerom na letisko (vsak ako inak, ked to clovek najmenej potrebuje, tak akokeby naschval sa vsetko musi kazit - akosi som si uz ale na to poslednu dobu zvykol). Ujo taxikar vsak vymyslel, ze pojdeme inou cestou na letisko a dostaneme sa tam na cas. Co ale akosi nespomenul je ze ta ina cesta vedie k zadnemu vchodu pre zamestnancov. Tak ci tak som budovu rychlo obehol a dostavil sa minutu pred uzatvorenim check-inu. Fuuuuuu.

Mal som dalsie 2 hodiny na vydychanie a zariadenie poslednych malickosti, typu zamenit australske dolare za novozelandske a pod. Z Brisbane sme napokon odleteli o siestej vecer a do mesta Christchurch na Novy Zeland sme dorazili po 2 a pol hodinovom lete o pol jedenastej vecer lokalneho casu. Christchurch - Londyn je rozdiel presne 12 hodin (od SR je to 11), takze by sa dalo povedat ze som bol presne na opacnej strane sveta. Po narocnom dni som bol uz dost unaveny a tak ma mierne vytocilo, ze na colnici boli tri kontrolne stanovistia pre novozelandanov a australcanov a len jedno pre ostatnych zahranicnych, i ked zahranicnych bolo v lietadle ovela viac. Ujo colnik pytal odo mna viza na vstup, ale tie netreba pokial sa clovek zdrzi v krajine menej ako 90 dni, co pochopil az ked vlastne zistil, ze slovensko je v EU (predtym vraj o take krajine nepocul - no comment). Clovek sa ale po dalsej hodinke a pol preclenia a ziskania batoziny konecne dostal z letiska von. Milym a necakanym prekvapenim bolo ked som uvidel pri vychode z letiska na velkej tabulke moje meno. Necakal som totiz ze ma niekto z letiska vyzdvihne ale teta z hotela si spravila tu namahu a prisla pre mna autom, co ma ku koncu takeho dna velmi potesilo, najma kedze som vdaka nej bol na hoteli uz o jednej rano, zatialco inym sposobom by mi to trvalo mozno este dlhsie.

nedeľa, 27. apríla 2008

Juzna Australia - Adelaide, Barossa Valley, Hahndorf

Posledny aprilovy vikend sa konala AIESEC konferencia v Adelaide. Ja som na nu sice kvoli praci nesiel, ale kedze Azz (moj ex-spolubyvajuci) tam isiel uz vikend predtym, aby navstivil rodicov, rozhodol som sa tuto prilezitost vyuzit a navstivit Adelaide spolu s nim. Kedze Adelaide je hlavne mesto Juznej Australie, navstivil som tak uz siesty australsky stat/teritorium a jediny kde som teda nebol je Zapadna Australia. Pridala sa k nam aj jeho priatelka Amy. Kedze Azz pochadza z Adelaide ma tam rodinu, a tej sa aj chcel venovat, takze v konecnom dosledku som s nim az tak vela casu nestravil, zato ja som svoj vikend vyuzil naplno.

Samotne mesto Adelaide

V piatok vecer som po par pivkach s kolegami dosiel k Azzovi na dom. Zasli sme na steak do blizkej restiky a vecer sme oddychovali pri telke. Ja som prespal u neho, kedze nas sobotnajsi let do Adelaide bol nieco pred siestou rano, co znamenalo, ze check-in prebiehal uz o piatej. MHD tom case este plne nepremava a tak sme sa zlozili a taxik (co nas inak vyslo cca rovnako akokeby sme sli MHD).

Let prebehol relativne v poho, ja som vacsinu letu aj tak prespal, vsak ma poznate - ja a dobrovolne vstavat skoro rano, to nehrozi. Do Adelaide sme po dva a pol hodinovom lete dosli (aj s casovym posunom o polhodiny) o deviatej rano. Na letisku nas autom vyzdvihla Jen z AIESEC Adelaide (kde bol na CEED Vlado Pauco alias Prodigy z AIESEC Kosice v roku 97/98 - pozn. autora). Mna a Amy odviezla Jen do centra, Azz isiel na AIESEC stretko a potom k rodicom.

My s Amy sme si rozdelili den v Adelaide na 3 casti.
1. Centrum mesta
2. Adelaide ZOO
3. Glenelg (cast pri morskom pobrezi)

Centrum Mesta bolo velmi kludne, takmer akokeby tam vymreli vsetci. Zacalo sa to zaplnat az kratko po obede. Nam to celkom vyhovovalo, pretoze sme mali klud a mohli si vychutnat centrum osve. Adelaide je zname tym, ze bolo podobne ako Canberra naprojektovane, ale narozdiel od Canberry su vsetky ulice v centre do praveho uhla a teda s orientaciou nebol vobec problem. Ostatne vacsie mesta (niezeby bolo Adelaide male mesto - ma cca 1,2 miliona obyvatelov) povazuju Adelaide za velmi konzervativne mesto. Pristahovalo sa tu svojho casu strasne vela silne veriacich krestanov a hovori sa ze v Adelaide je dokonca viac kostolov ako krciem. Tych kostolov je tam teda naozaj dost, az ma ich po prvych dvoch troch prestalo bavit ich vsetky fotit. V ramci navstevy centra sme samozrejme nemohli vynechat aj v Australii velmi slavnu cokoladovnu Haigh's ako aj obchod so vsetkymi potrebami na AFL (specialny australsky futbal).





Adelaide Zoo

Amy strasne velmi chcela ist do Zoo v Adelaide, kedze slubila svojej mamke, ze jej nafoti kazde zvieratko (jej mamka chcela tie fotky pre deti, kedze uci v materskej skole). Ja som v Zoo nebol od Australia Zoo, co uz bude asi rok, tak som si povedal, ze preco nie. Vela fotiek som tam ale neurobil, ved kazdy z nas uz videl slona a zirafu a leva a pod. ci nie?

Glenelg

Glenelg je cast Adelaide hned blizko pobrezia. Je to turisticke centrum, niekolko nakupnych centier, stovky hotelov a samozrejme aj plaz. Na australske pomery nic moc plaz, bola sice piesocnata, ale plna rias. Voda bola dost studena (v Australii sa uz blizi zima) a tak sme sa rozhodli si na plazi oddychnut takmer cele poobedie. Zakladom bolo, ze tam bolo prijemne, v ten den mohlo byt v Adelaide okolo 26 stupnov, co oproti horucej vlne spred dvoch tyzdnov (40-ky) bolo viac ako vitane. Niet sa co cudovat, ze pri jemnom vetriku sa mi tam podarilo nachvilku zaspat. Hlavne, ze som sa natrel, lebo by som sa riadne spalil.





Prijemnym prekvapenim v zavere dna, ked sme cakali na zapad slnka bolo, ze som tam stretol dvoch slovakov, ktori tam pracuju, holku z Ruzomberka a chalana z Kosic (z Furce). Mena si uz nespomeniem narychlo, ale bolo to mile stretnut rodakov na druhej strane sveta. Po prijemnom dni som si vecer vyzdvihol svoje veci u Jen a ta ma odviezla k dalsej AIESEC clenke Kylie, u ktorej som tu noc prespal.





Fotky z Adelaide najdete tu


Barossa Valley a Hahndorf

Kedze Juzna Australia je velmi znama vyrobou vina a nemeckymi pristahovalcami, v nedelu som mal objednany jednodnovy vylet do oblasti Barossa Valley (na ochutnavku vina u niekolkych vyrobcov) a zastavku v dedinke Hahndorf - prvom nemeckom osidleni v Juznej Australii. Samotne Barossa Valley je asi 2 hodinky od Adelaide a vyznacuje sa niekolko km dlhymi vinicami. Vsade, kde sa clovek pozrie same vinice. Niet sa potom co cudovat ze kazde druhe australske vino pochadza z tejto oblasti. My sme sa najprv zastavili na ochutnavku v regione Wolf Blass, kde nam ponukli 5 druhov vina na ochutnanie, 2 cervene, 2 biele a 1 sladke ruzove. V tejto vinarni mali aj nejake specialne vino, ktore stalo 350 dolarov za flasu (nieco vyse 6.900Sk), ale nemali ho v ponuke na ochutnanie, iba na predaj. Fakt by som bol zvedavy, ako chuti vino za tolko penazi, ci je naozaj ovela lepsie, alebo je to len znacka.



Druha ochutnavacia zastavka v Kaesler Wines bola spojena s obedom a asi preto sme mohli ochutnat kolko sme chceli z asi 20 moznych druhov. A niektori v tom teda mali riadny mix. Ja som sa aspon snazil skusit najprv biele a potom cervene, ale niektori to miesali jedna radost. Vino sa mi tu zdalo troska lepsie ako Wolf Blass, ale nejaky vyrazny rozdiel tam nebol. Ak by som si mal vybrat medzi tymi dvomi tak si vyberiem lacnejsie (sak ako inak slovak).



Po ochutnavke sme este vysli na nedaleky kopec Adelaide Hills aby sme sa pokochali vyhladom na nekonecne lane vinic a odtial sme sa uz vybrali na miesto nasej poslednej zastavky - najstarsie nemecke osidlenie v Juznej Australii - dedinku Hahndorf. Dedinka mala naozaj nemecku atmosferu (i ked ciastocne zdegenerovanu stovkami turistov), ale vyskytovali sa tam okrem nemeckych napisov a hesiel aj nemecke klobasky s kapustou ci vyborne nemecke pivo (na ktore som po tom vine vobec nemal chut). V podnikoch dokonca tiez hrala tradicna nemecka hudba a sem-tam clovek pocul aj nemcinu. Na chvilku som preto uplne zabudol, ze som v Australii.





Po Hahndorfe sme sa vratili naspat do Adelaide a ja som sa ponahlal na letisko aby som stihol let do Brisbane a mohol ist v pondelok do roboty. V ten vikend som si vsak naozaj oddychol a tak mi ten vylet velmi dobre padol. Fotky z Barossa Valley a Hahndorfu najdete tu

štvrtok, 17. apríla 2008

Nocny Brisbane

Minule som mal zhodou okolnosti so sebou vecer fotak, ked som isiel do mesta a tak som spravil zopar fotiek nocneho Brisbane. Fotky najdete tu


Vylet na Australsky Vidiek

Aj ked som toho v Australii precestoval relativne dost, vacsinou to boli velke mesta, alebo turisticke atrakcie. Na to aby clovek spoznal pravych Australcanov treba ist na Australsky vidiek. Kolegynka Jen nahovorila manzela Richarda aby nas autom povozil po par dedinach, pricom sme sa po ceste v niektorych dedinach zastavili v lokalnej krcme na nejaky ten drink a pokec s lokalnymi obyvatelmi. Pridal sa k nam aj dalsi kolega z prace Will a vyrazili sme na cestu. Prvu zastavku sme mali po 5 minutach hned za prvou krizovatkou, kedze Will sa potreboval vytyckovat. Vraj mal tazku noc predtym, ale "charakter" aj napriek tomu isiel s nami na tento vylet.

Yatala

Nasa prva realna zastavka bola dedinka Yatala (citaj jatla), kde sme si dali vraj najlepsi meat pie (kolac plneny masom) v Australii. Mne chutilo to musim uznat a to aj napriek tomu ze zatialco pre ostatnych to bol uz takmer obed pre mna to boli vydatnejsie ranajky.



Bearded Dragon

Dlho sme sa nezdrzali, cakala nas este dlha cesta. Z Yatala sme sa vydali smerom na zapad od Brisbane, t.j. viac do vnutrozemia. Po asi 2 hodinach sme dosli k dalsej dedinke s nazvom Bearded Dragon (v preklade bradaty drak). Resp. ani neviem ci sa to da nazvat dedinka, mohlo to mat tak 10 ludi, skor to vyzeralo ako keby to bol len nejaky motorest po ceste. Oddych tu vyhladavaju najma Harley Davidson motorkari, ktori sa tu na prazdnych cestach vedia riadne vysalit.




Interier ma celkom zaujal, dychal aspon troskou historie, co je na australske pomery vynimocna vec. Tam som tiez stretol prveho "vidiecana" ak to tak mozme nazvat a zistil som, ze mu absolutne vobec nerozumiem. Jednak sa pri vyslovnosti vobec netrapil nad otvaranim ust, v podstate len hybal perami a pri tom slangu som zachytil akurat zopar vseobecne pouzivanych "vybranych" slov. Jeho to zjavne bavilo, lebo vydrzal viest monolog, resp. kvazi dialog vyse polhodiny.

Ja som si tam s Richardom zahral biliard a musim uznat ze Richard je vynikajuci hrac, kedze som s nim prehral. Jedna hra dokonca dopadla pre mna tak nepriaznivo, ze sa mi nepodarilo trafit do diery ani jednu gulu. A tu som zistil, ze na australskom vidieku plati pravidlo, ze ak prehrate tak potupne, musite obehnut okolo stola so spustenymi nohavicami. Po asi 10 minutovej debate sa mi to podarilo odvratit, asi iba vdaka tomu, ze som zahranicny. I ked za tu srandu by to asi stalo to obehnut raz ten stol.




Priroda a vidiek

Po Bearded Dragon sme pokracovali v ceste na zapad a po prekroceni hory Mt. Tamborine sme sa dostali na miesta kde postupne prechadza zelen do puste. Zaujimavy obraz cervenej pody na ktorej rastie trava, sem-tam daky strom, s jasnou belasou oblohou. Priroda akokeby stvorena na pastviny pre kravy a ovce. Casti kade sme prechadzali my boli ale vysadou koni, niekolko divokych koni, ako aj "konske farmy", nemohlo chybat ani zopar jazdcov. Priroda je tu na jazdu na koni naozaj ako stvorena a keby sme mali viac casu, mozno by sme si troska zajazdili.




Boonah

Po dalsej asi hodinke autom sme sa zastavili v mestecku Boonah, ktore ma priblizne 10.000 obyvatelov. Kedze to bolo troska vacsie mestecko, bolo tu aj viac krciem na vyber. My sme si vybrali Australian Hotel, vyzeralo to byt najvacsie. Asi aj bolo. Vo vnutri to vyzeralo podobne ako na slovensku, akurat ze nebolo nafajcene, kedze v australii je zakaz fajcenia v puboch a restauraciach. Cigaretovy pach tam ale jemne citit bolo, kedze ten zakaz prisiel len prednedavnom a ta krcma tam bola priblizne od druhej svetovej vojny a teda napachli steny, koberec atd. A kto by sa trapil nad upratovanim, no nie?




V miestnej krcme sme stretli niekolko lokalnych ludi, ktori sa pravdupovediac vobec nelisili od tych slovenskych krcmovych. V kuse naliati, hrajuci automaty alebo biliard, hadajuci sa o sporte, politike, vychvalujuci sa kto ma co lepsie, clovek sa tam v podstate citil ako doma (az na ten jazykovy rozdiel). Neviem ci to bolo tym pivom, alebo cim, ale uz som si zvykol aj na vidiecky australsky akcent a ludom som dokonca aj rozumel.

Wazza

Za zmienku stoji spomenut jedneho postarsieho pana, ktory bol najhaluznejsim clovekom ktoreho sme po ceste stretli. Wazza - citaj Voza - vidiecka skratka pre meno Warren (nieco ako u nas Duri) mal nieco vyse 60 a ako som sa sam na vlastne oci presvedcil, Wazza v tej krcme byval. Mal tam svoju malu izbietku na poschodi s postelou perinou a vankusom a zopar siat. Wazza nam porozpraval cely zivotny pribeh, ukazal zopar fotiek ktore boli vyvesene v krcme a oboznamil nas s faktom, ze tu ziju duchovia. Dokonca aj on ich sem-tam vidi a urcite su realny, ani on spociatku nechcel verit ale napokon ich aj on uvidel a uveril. Zaujimavym bol popis jedneho ducha, kde nevedel identifikovat co presne mal duch na sebe oblecene, ale bol si stopro isty, ze je to zena ktora ma 23 rokov. Zaujimave! My sme mu samozrejme vsetko verili a vypoculi si este zopar inych pribehov, ktore nie vzdy davali uplny zmysel.



Po dobrom pokece s Wazzom, par partickach biliardu a par dolarov minutych v jukeboxe sme sa pohli dalej na zapad. Cestou nas zastihol zapad slnka a teda sme sa nachvilku zastavili vychutnat si tento prirodny ukaz.



Roadvale

Po zapade slnka a tesne pred totalnym zvecerenim sme dorazili do dalsej malej dedinky Roadvale. Len co sme zastavili pri jedinej krcme v tejto dedinke, ozvalo sa hned "Look, city people!" (pozrite, mestski ludia). V tejto krcme sme zjavne boli jedini nelokalni ludia a neboli sme velmi vitani. Pivo nam sice nacapovali, ale vzduch sa tu dal krajat, vrazedne pohlady kdekolvek sme sa pozreli, celkova atmosfera nam vela pohodlia nedodala. Citil som sa relativne bezpecne len vdaka tomu, ze sme sedeli na opacnej strane krcmy ako vsetci ostatni. V tejto krcme sme si logicky dali len jeden drink a rychlo odtial vypadli, ved clovek nikdy nevie (pre milovnikov hororu odporucam australsky film Wolf Creek - aby ste videli co robia lokalni ludia zahranicnym turistom).



Kavbar

Kedze sme neboli velmi vitani v Roadvale, presunuli sme sa do dalsej 9km vzdialenej dedinky Kavbar. Tu sme zakotvili v krcmicke s nazvom Royal Hotel (kralovsky hotel). Kralovsky to teda vo vnutri absolutne vobec nevyzeralo, ale zato sme sa tam kralovsky najedli. Obrovsky steak za par dolarov po niekolkych hodinach pitia stal za to. Ostali sme este chvilku ale o deviatej vecer uz zatvarali. Devat hodin vecer je taky standardny zatvaraci cas krciem na vidieku, vynimku tvoria iba dedinske svadby a ine oslavy. Neviem ako to je na slovensku, ale zda sa mi ze krcmy su otvorene aspon do desiatej ci nie? Teda niektore aj non-stop najma tie stanicne :-) Inak taka perlicka v australii nemaju stanicne krcmy. Myslim ze mi niekto aj hovoril ze tu maju na to zakon ze nesmie byt krcma v tej istej budove ako stanica. No co uz, iny kraj iny mrav.




Tak ci tak ten celodenny vylet urcite stal za to, splnilo to moje ocakavania, videl som australsky vidiek, mal som moznost porozpravat sa s lokalnymi australskymi vidiecanmi, stravil som den v spolocnosti priatelov a dobre som si oddychol a zabavil sa. Co viac moze clovek chciet?

Vsetky fotky z celeho vyletu najdete tu