štvrtok, 1. novembra 2007

Outback Trip

Outback je anglicky (australsky) vyraz pre oblast australskeho vnutrozemia. Kedze vacsina mojich vyletov smerovala do velkych miest, resp. do blizkosti oceanu a jeho pobrezia, popripade okolite ostrovy - rozhodol som sa navstivit aj samotne australske vnutrozemie. Na tento ucel som si vybral z prace dovolenku a hor sa do australskej bushe. Povodne som chcel tuto cestu absolvovat sam, ale kolegovia z roboty ma odhovorili, kedze oblast vnutrozemia je obrovska a niekolko turistov tam uz zahynulo (najcastejsie z nedostatku vody alebo benzinu).

Plan cesty

Samotnu cestu som na odporucanie absolvoval so spolocnostou Adventure Tours. Rozhodol som sa vyuzit ich ponuku kombinacie troch roznych produktov, ktore predavali so zlavou, ak ste si zakupili vsetky tri produkty naraz. Niezeby ta zlava bola extra vyrazna ale kazdy usetreny dolar potesi.


Cloud nine - 3 tours:
1. Red Center (cervene centrum)
2. Alice Springs - Darwin
3. Top End (najsevernejsia cast severneho teritoria)

Red Center

Alice Springs

Red Center alias cervene centrum je nazov pre oblast v srdci Australie, priamo v jej strede. Hlavnym mestom tejto oblasti je mestecko Alice Springs (28.000 obyvatelov). Je to jedine vacsie mesto na ceste z Adelaide (uplne na juhu pri arktickom oceane) napriec Australiou do Darwinu (tropicke mesto na severe na pobrezi indickeho oceanu). Cisty let z Brisbane trva 4 hodiny, ale kedze priame spojenie neexistuje, prestupoval som v Cairns a teda logicky mi to trvalo dlhsie. Z Brisbane som odlietal rano o siedmej pri prijemnych 25 stupnoch.



Do Alice Springs som doletel o pol druhej poobede (casovy posun 1 a pol hodiny od Brisbane). Teplota bola v ten den "nastastie iba" 35 stupnov. Ludia z hostela, kde som bol ubytovani ma na letisku vyzdvihli a zadarmo doviezli na miesto naseho ubytka, asi 10 minut pesi od centra mesta. Po chvilke oddychu som sa vybral na potulky po Alice Springs. Samotne mestecko je kludne, tiche vacsina ludi je zalezenych v domoch s klimatizaciou, po uliciach sa povalovalo akurat zopar aboridzincov (povodnych obyvatelov), ktori su zvycajne kvoli nizkej vzdelanosti nezamestnany. Samotne mestecko je relativne male, takze behom hodinky som presiel z jedneho konca na druhy a spat. Zbytok casu som stravil v pube na pivku (bolo inak velmi drahe), ktore bolo v tom teple vyrazne osviezujuce. V podvecer som sa vybral do odporucaneho podniku Overlanders Steakhouse, kde som si dal steak z kengury. Pripravili ho vynikajuco a bola to naozaj lahodka. Na samotnom steakhouse ma prijemne prekvapil aj ponukovy list, ktory okrem jedal a napojov obsahoval aj predpoved pocasia na dalsi den, zoznam udalosti ktore sa v ten den udiali a kopu inych zaujimavosti. Po vydatnej veceri som sa vratil do hostela a isiel sa poriadne vyspat, kedze nasledujuci den sme odchadzali uz o pol siestej rano. Pocas najblizsich troch dni sme totiz precestovali priblizne 1500km.

Den 1

Rano sa nzacalo prave najlepsie, kedze nas sprievodca aj s minibusom meskal okolo 40 minut. Niezeby to bolo az take hrozne, ale ti co viete ako tazko sa mi vstava pred jedenastou doobeda (najma ak to je uz o piatej rano) tak si viete predstavit aky som bol mrzuty. Ranajky zadarmo mi nastastie upravili naladu a pripravil som sa na horucu cestu, kedze predpoved hlasila 39 stupnov celzia. Nasou prvou zastavkou bola po asi 200 km Camel Farm (tavia farma), kde sme si mali moznost zajazdit na tave.



Tavy boli totiz do Australie dovezene koncom devatnasteho storocia a sluzili ako dopravny prostriedok v pusti a bushi, teda miestach kde nebola voda a cesty. Samotna cesta ktora spaja sever s juhom bola prvykrat uvedena do prevadzky az v 80-tych rokoch minuleho storocia. Nasou dalsou zastavkou bolo Cultural Center (aboridzinske kulturne centrum), kde sme sa mali moznost stretnut a dozvediet viac o aboridzincoch ako povodnych obyvateloch. Celkovo som sa na celom vylete stretaval s viacerymi aboridzincami a vela veci som vyzistil a teda o tom napisem v osobitnom prispevku. Bohuzial nedali sa robit fotky, pretoze je to proti ich domacej kulture a nabozenstvu a teda som to respektoval. Uz duplom ked vsade boli vystrahy, ze za kazdu fotku vo vnutri centra je pokuta 5.000 dolarov (cca 100.000 Sk).

Z kulturneho centra sme sa presunuli k tzv. The Olgas (Kata Tjuta) - znamena "Mnoho Hlav" v jazyku aboridzincov. Je to v podstate niekolko kamennych vrchov ako pozostatok vrasnenia spred niekolkych milionov rokov. Spolu s Uluru to je zaradene do svetoveho dedicstva jednak preto, ze je to svetovy unikat co sa prirodneho ukazu tyka (vrasnenie vytvorili kopce na malej rozlohe uprostred rozlahlej puste) ako aj kulturneho (pozostatky aboridzinskej kultury).



Od Kata Tjuta sme sa presunuli k asi najvacsiemu turistickemu miestu a to Ayers Rock (Uluru). Tato hora (863m) uprostred puste je spolu s kengurou a operou v Sydney najcastejsim symbolom Australie. My sme prvy den dosli specialne iba kvoli zapadu slnka, preto pri zapade slnka je samotne Uluru najkrajsie. Vdaka okolitej prirode a odrazu svetla hora pri zapade slnka meni svoju farbu (pozrite fotky, ktore som urobil v priebehu desiatich minut).





Najvacsim prekvapenim pri Uluru a zapade slnka bolo pre mna to, ze vsetky spolocnosti ponukali pohar sampanskeho (aj ta nasa) a tak celkovo zapad slnka vyznel velmi romanticky, najma pre zamilovane pariky (ktorych tam bolo teda pozehnane). Po zapade slnka sme po asi 2 hodinkach cesty dorazili do nasho campingoveho stanovistia, kde u boli pre nas nachystane stany. Pre zaujemcov boli k dispozicii tzv. swagy, co je v podstate velky spacak s podlozkou, ktora mi velmi pripominala zinenku zo zakladnej skoly. V swagoch sa dalo spat vonku, pod jasnou cistou nezamracenou oblohou s milionom hviezd - by ste neverili kolko hviezd sa da vidiet ked nemate okolo seba ziadne svetlo. Viaceri z nas mali logicky obavy o svoj zivot, ci je to bezpecne spat vonku, ked je v australskej pusti kopu jedovatych hadov, pavukov a skorpionov a inych zivotu nebezpecnych zvierat - ale nas sprievodca nam to objasnil strucne a jasne - sanca ze vas nieco postipe je v stane rovnaka ako vonku. A tak sme sa viaceri rozhodli nakoniec spat vonku (asi aj preto ze vonku bolo trosku chladnejsie)

Den 2

Druhy den sa zacal neskutocne skoro, kedze sme potrebovali precestovat 2 hodiny aby sme videli vychod slnka nad Ayers Rock (Uluru), odchod o stvrtej znamenal viac menej to ze sme vstavali o tretej rano aby sme stihli rannu hygienu a ranajky. Na vychod slnka sme dorazili akurat vcas a podobne ako pri zapade slnka, sme si vychutnavali zmenu farieb samotnej hory. Viac menej cele doobeda sme stravili pri hore. Najvacsou atrakciou pre turistov bolo vyliezt na samotnu horu a mat vyhlad na nekonecnu pust okolo samotnej hory. Bohuzial v case ked sme tam boli my bola tato moznost nepripustna z bezpecnostnych dovodov, kedze bol silny vietor a teplota uz o deviatej rano presahovala 36 stupnov celzia. Co sa lezenia tyka, vacsina ludi to nerobi aj kvoli aboridzincom, kedze ti prosia turistov aby na samotnu horu neliezli.



Pre nich je ta hora posvatne miesto a liezt na horu prirovnavaju k lezeniu na katedraly alebo mesity. A tak mnoho ludi v snahe respektovat ich kulturu na horu nelezu. Odradzujucim je aj fakt, ze mnoho ludi preceni svoje schopnosti a popri lezeni na horu zahynie. Vystup je totiz dost fyzicky narocny a ked to clovek nezvladne, viac menej pada niekolko stoviek metrov kolmo nadol a dopadne na tvrde skaly. Sanca prezit je takmer nulova. Zname su aj prihody, kedy sa ludom kvoli horucavam na samotnej hore roztavili topanky a z hory zliezli s popaleninami noh. Nas preto cakal alternativny program, 11,5km prechadzka po obvode samotnej hory.

Vacsinu poobedia sme stravili cestou do nasho dalsieho campu. Cestou sme sa zastavili pri obrovskom slanom jazere, pozostatku oceanu spred niekolkych milionov rokov. Nasou dalsou nenutenou zastavkou bolo miesto na kraji nekonecnej cesty uprostred puste, kde bolo zopar krickov a kde sme isli na drevo, kedze vecer bola na plane opekacka.



Po vzore aboridzincov sme sa snazili najst aj nejaku prirodnu stravu v bushi, ale neuspesne. A tak sme nakoniec mali na veceru klobasky z obchodu :-))) Nas sprievodca nas vsak milo prekvapil, ked zrazu vytiahol kenguri chvost, ktory po opeceni mal byt lahodkou na zaver. Samotny chvost sa vsak opekal prilis dlho a kedze sme vela nenaspali a dost vela sme precestovali a nachodili, vacsina z nas (vratane mna) coskoro zaspala a z chvosta sa nam neuslo nic. Nevadi, hadam nabuduce.

Den 3

Treti den sa nam vobec nedoprialo viac spanku, kedze sme vstavali uz o pol stvrtej rano. Uplne blizko nasho campu (rozumej hodinku a pol cesty minibusom) bola nasa hlavna atrakcia Kings Canyon (kanon kralov). Je to velmi podobne tomu znamemu grand kanonu v USA.



Kedze sme chceli urobit turu po celom kanone (cca 20km) vyrazili sme skoro rano. Po vzore aboridzincov tura zacala vychodom slnka a koncila tesne pred obedom - t.j. v case ked sa teploty drzia pod 40 stupnov. Vacsina z nas isla relativne rychlo a celu turu sme absolvovali tak, ze uz o desiatej sme boli naspat. Lokalny teplomer ukazoval 38 stupnov a my sme sa skodoradostne pozerali na prichadzajuce autobusy dalsich turistov, ktori tuto turu museli absolvovat pocas obeda pri teplotach presahujucich 40 stupnov. Bolo nam ich celkom luto, kedze tam pocas celej tury ste na slnku, nie je sa kam skryt, nie su tam takmer ziadne stromy a takmer ziadny tien. Odporucanie je 1l vody na kazdy 1km tury pocas obeda. Chcelo by sa Vam vlacit 20 kil vody? Mne urcite nie. Spociatku som na skore vstavanie nadaval ale po par dnoch som si zvykol a dokonca sa mi to zdalo aj lepsie, pretoze rano nebolo az tak horuco, nebolo silne slnko a clovek mohol normalne fungovat.

Po asi hodinkovej pauze na zotavenie, sme vsetci s radostou naskocili do klimatizovaneho minibusu a nechali a odviezt cca 450km naspat do Alice Springs, kde sme mali na veceru tavie sote s fazulou, kukuricou a ryzou. Tak mi chutilo, ze som si pytal dvakrat. Neviem ci to bolo tym masom alebo hladom, ale padlo mi to velmi dobre.

Fotky z prvej casti vyletu najdete tu

O dalsich castiach vyletu pridam prispevky trosku neskor.