streda, 26. decembra 2007

Australske vianoce

Na samotne australske vianoce som sa velmi tesil, najma preto, ze to boli moje prve "nebiele" vianoce v zivote. Bol som zvedavy, ake to je mat vianoce uprostred leta.

Pravdupovediac, v Australii vianoce nemaju spravnu atmosferu. Vianocna nalada tu zacina uz koncom oktobra, kedy sa objavuju prve vianocne zlavy a akcie. Vyzdoba mesta v Brisbane bola velmi chaba, okrem velkeho umeleho vianocneho stromceka na namesti pred kasinom, bol zbytok mesta vyzdobeny len velmi minimalne a naviac podla mna aj dost nevkusne.



24.12. - v Australii je to normalny pracovny den a vobec sa nepovazuje za vianocny. Ja osobne som bol v praci az do piatej vecer. Potom som prisiel domov a v ramci kulturneho pochopenia som pre svojich spolubyvajucich pripravil vianoce na slovensky sposob. Teda v ramci moznosti. Po pripitku sme sice vynechali kapustnicu (ktoru nebolo mozne spravit), ale nechybala ryba so zemiakovym salatom a na zaver misa so sunkou, udenym, syrom, vajcom, paradajkou, uhorkou atd. Najviac som ale hrdy na ten salat - na moj prvy zemiakovy salat v zivote. Danovi a Azzovi chutilo, Azz si dokonca nalozil dvakrat, takze to dopadlo nadmieru dobre.



25.12.

Toto je den, kedy australcania oslavuju vianoce. Podobne ako v USA, tradicia je ta, ze detom nosi darceky Santa Claus cez komin alebo okno (ak dom nema komin). Deti sa na prichod Santu poctivo pripravuju, nachystaju pohar vody aby sa santa mohol napit ak by bol smadny, nechaju aj mrkvicku a inu zeleninku pre lietajuce soby, aby mohli nacerpat silu a dostat sa k dalsim detom. Darceky nosia v noci z 24-teho na 25-teho a deti si najdu svoje darceky nasledujuce rano pod stromcekom.

Akonahle ale deti vyrastu, sa vianoce menia na rodinne stretnutie. Ja som mal to stastie, ze som bol pozvany na vianoce k Danovym rodicom a jeho rodine. Nebol som jediny mimo rodiny, bol s nami aj Azz, ktory ma rodicov z Juznej Australie, Peter zo Svedska a Cagla z Turecka. Vacsinu dna sme stravili na terase domu Danovho stryka. Ako predjedlo sme mali susienky s roznymi pomazankami a som toho zjedol celkom dost, takze na vianocny obed mi uz neostalo v bruchu vela miesta. A pritom prave obed boli same dobrotky, kuracie, morcacie a udene sunky, rozne syry, ovocno-zeleninovy salat z oliv, avokada, paradajok, manga atd., rozne morske veci typu krevety a pod. Skratka velke hody. Som ani nevladal tolko jest.



Po velkom obede sme travili cas najma hranim biliardu. Neskor poobede sme sa odhodlali aj na pivko v bazene, a nejake tie bazenove hry typu vodny basketbal, alebo vodne strielacky a pod. Dlho sme ale v bazene nevydrzali lebo nam bola zima. Totizto tento rok boli najchladnejsie vianoce v Brisbane za poslednych 30 rokov. Mali sme iba okolo 30 stupnov v priemere, co je na australske leto dost nizka teplota.

26.12.

Tento den je v Australii tiez sviatok. Nazyva sa boxing day - "krabicovy den", t.j. den kedy ludia vyhadzuju krabice od darcekov. Druha alternativa ale je, ze darceky, ktore sa im nepacia vratia. Obchody teda maju v tento den velke vypredaje. Ja som si tiez nakupil nejake veci za 50 - 70% zlavy a musim uznat ze sa to fakt oplatilo. V tieto dni je okrem nakupnej horucky velkym fenomenom aj kriket, momentalne prebieha 5 dnovy zapas medzi Australiou a Indiou a ludia (aspon tu v Brisbane) naozaj saleju.

Pre tych co si chcu pozriet nejake tie australske vianocne fotky - tie najdete tu

sobota, 22. decembra 2007

Autonehoda

Bohuzial cestou na letisko v Launcestone (Tasmania) sme mali autonehodu. Pri prijazde na dialnicu do nas vrazil zozadu zboku karavan v 100km rychlosti. Ja mam iba lahsie zranenia (uder do hlavy, kratkodoba strata pamate, narazena lopatka, kopu modrin a skriabancov), nastastie som mal pas a airbag a bol som vpredu. Peter vedla mna ma tiez len lahsie zranenia. Holky vzadu si to ale odniesli. Cagla vcera dosla do brisbane, ju prepustili z nemocnice po tyzdni po tom co utrpela niekolko vaznejsich vnutornych zraneni. Marie je na tom najhorsie, museli ju z auta vysekavat, ma polamane rebra, panvovu kost, stehennu kost, poskodene pluca a ine vnutorne organy, vnutorne krvacanie atd.

Dobra sprava je to ze vsetci prezili a nikto nebude mat trvale nasledky. Marie je na dychacich pristrojoch momentalne stale v nemocnici, kedze nemoze dychat sama a az sa jej stabilizuje stav, bude pravdepodobne prevezena do Belgicka. Odhadovana doba liecenia je minimalne 8 tyzdnov v nemocnici, cca pol roka aj s rehabilitaciami a pod.

Clanok o nehode vysiel v lokalnych novinach s nazvom The Advocate - clanok si mozete v anglictine precitat tu

Zdravotny system

Kedze sme zahranicni, boli sme automaticky prevezeni do verejnej nemocnice (pohotovost), kym sa nezisti, ci mame narok na privatne osetrenie. Samotne verejne nemocnice su ale v porovnani s nasimi na ovela lepsej urovni. Pacient ma k dispozicii vlastny telelvizor, telefon, v pripade ziadosti PC s internetom, na vyber ma menu minimalne 5 jedal, atd atd. Servis je naozaj neporovnatelny zo slovenskym standardom a svojim sposobom mozeme byt vdacni aj zdravotnemu personalu, ze sme zivi a ze budeme vsetci zdravi (i ked niektori az po dlhsej dobe). Samotny personal kontaktoval Dana, mojho spolubyvajuceho ako australsky kontakt v pripade nudze. Okrem toho kontaktovali aj slovensku ambasadu, ktora mala oboznamit o nehode mojich rodicov. Od nehody ubehol tyzden a moji rodicia od ambasady este nic nepoculi. Myslim, ze to nepotrebuje komentar.

Podpora

Po samotnej havarii som bol velmi prekvapeny aku velku podporu sme dostali najma od AIESEC-arov, ktori neustale volali, pytali sa na nas stav, posielali darceky. V takomto stave je naozaj super citit, ze mate podporu. I ked niekedy velmi drazdivu, kedze James (prezident AIESECu), mi kupil karton Velkopopovickeho Kozla na skore uzdravenie. Takze sa uz teraz tesim az nebudem na liekoch na dobre pivko.

Prijemnym zistenim bolo aj to, ze starosti mali aj kolegovia. Dokonca mi v robote umoznili zobrat specialnu dovolenku na zotavenie, na ktoru maju narok iba zamestnanci s trvalym pracovnym pomerom (zatial co ja som tu len docasne na rok a pol).

Osobne som mal z Australcanov pocit, ze sa velmi o druhych nestaraju a ze im na ostatnych extra velmi nezalezi, ale tato situacia dokazala presny opak.

Chcem sa aj prostrednictvom tohto blogu podakovat vsetkym za podporu, najma ludom ktori mi zavolali, ci napisali sms zo Slovenska, popripade napisali email, alebo sa ozvali cez chat. DAKUJEM!

Tasmania

Po navrate z horuceho outbacku som sa nevedel dockat, kedy sa budem moct dostat niekam, kde sa bude dat schladit. Ako najvhodnejsie miesto sa javila prave Tasmania, ostrov na juhu Australie, ovievany antarktickym vzduchom taky specificky svojou florou a faunou, ktoru nenajdete nikde inde na svete iba tu. Na Tasmaniu som chcel ist uz strasne davno, ale teraz na to boli idealne podmienky, dost volna v praci aj dost penazi.

Cely vylet sme sa rozhodli zorganizovat spociatku traja, ja, Cagla a Peter. 3 tyzdne pred nasim odchodom sa k nam ale pridala este Marie, ktora sa prave vratila z Noveho Zelandu a prave ona naplanovala cely nas vylet. A tak sme podla jej planu zakupili letenky, zarezervovali v pozicovni auto a zarezervovali si ubytovanie.

Cely plan ale padol v momente, kedy Marie meskala 2 minuty na check-in do lietadla a nechceli ju uz pustit. A tak sme vo stvrtok vecer leteli do Hobartu iba ja, Cagla a Peter. Ujo z ubytovne, kde sme mali vybavene ubytko nebol nadseny, ze ma miesto styroch iba troch ale dokazali sme to ukecat. Kedze lety z Brisbane na Tasmaniu nie su kazdy den (teda nie do rovnakej destinacie), najblizsi let, ktorym mohla Marie prist bol piatkovy vecerny let do Launcestonu, co bolo na opacnom konci ostrova. Dohodli sme sa s nou, ze sa stretneme v sobotu vecer v Cradle Mountain, kde sme mali ubytko zo soboty na nedelu. Prve dva dni sme teda cestovali po Tasmanii len traja. Plan sme teda logicky troska zmenili a upravili si podla nasich potrieb a casovych moznosti.

Den 1

Prvy den sme vyuzili na prehliadku samotneho hlavneho mesta Tasmanie - Hobart. Samotne mesto je vcelku malicke pristavne mestecko maximalne o velkosti Kosic. Svojou atmosferou mi ale Kosice pripominalo.



Ludia boli k sebe vcelku mili a kazdy tam poznal kazdeho druheho. Cele mesto bolo v takej zrelaxovanej nalade, narozdiel od Brisbane, kde je momentalne obrovsky predvianocny zhon. Po par hodinach v centre mesta sme sa vybrali na Mt. Wellington, co je kopec nad Hobartom, aby sme si uzili nadherny vyhlad nielen na mesto, ale aj na okolitu prirodu na juhu Tasmanie.



Na samotnej hore sme boli sice len chvilku, lebo nam bola dost kosa (fukal tam silny vietor), ale aj napriek tomu nas stihlo za ten cas spalit slnko. Neviem ci ste to vedeli, ale najnizsia vrstva ozonu na svete je prave nad Tasmaniou. Teda ludia tomu hovoria ozonova diera, ale v skutocnosti, to este diera nie je, zato v blizkej dobe to uz naozaj moze byt a to uz Tasmania nebude potom obyvatelna.

Okolo obeda sme sa rozhodli, ze navstivime este vychodnu cast juznej casti ostrova - tzv. Tasman Peninsula (tasmansky polostrov) a ze sa pojdeme specialne pozriet do mestecka Port Arthur. Od Hobartu je to priblizne 100km, takze cesta normalne trva cca hodinku a pol. My sme sa ale cestou zastavili v rezervacii pre Tasmanian Devil (Tasmansky Diabol) jedinecny druh zvierata, ktore zije iba na Tasmanii. Po tasmanskom tigrovi (ktory uz bohuzial vyhynul), je to uz jedine zviera, ktore nemozete vidiet nikde inde na svete.



V samotnej rezervacii boli aj ine zvierata, a tak sa mi konecne podarilo spravit v Australii fotku s kengurou.



Po samotnej rezervacii sme teda navstivili nasu cielovu destinaciu prveho dna Port Arthur. Mestecko Port Arthur sa vyrazne spaja s Australskou historiou, a pre mna osobne to bolo jedno z najhistorickejsich miest, co som mal zatial moznost v Australii vidiet. Port Arthur bolo vybudovane v roku 1830 ako najhorsia vaznica pre kriminalnikov z britanie (resp. inych statov commonwealthu). Vo svojej dobe predstavoval Port Arthur to, co dnes predstavuje napriklad Alcatraz - vaznica z ktorej sa nedalo ujst. Dnes uz samozrejme vaznica nie je funkcna, a tak je z nej turisticke centrum.



Areal samotnej vaznice je obrovsky a okrem vazenskych ciel zahrna aj kostol, nemocnicu a rozne ine budovy. Pri vstupe do historickeho arealu mate moznost prejst roznymi komnatami, kde je vysvetlene ako vazni zili, ako byvali, ako travili volny cas a pod. Mohli ste sa dozvediet o osude kazdeho jedneho vazna, ktory bol kedy v Port Arthur vazneny. Pre mna osobne to bolo velmi zaujimave miesto a rad by som sa tam niekedy vratil a vyuzil niektoru z ponukanych atrakcii, ako napriklad nocnu strasidelnu skryvacku s duchmi.

Po Port Arthur sme sa vydali naspat do Hobartu, kde sme stravili dalsiu noc. Cestou sme sa zastavili v restauracii na morske krevety, rozne upravene ryby a ine morske zivocichy, pretoze Tasmania je v Australii preslavena prave tym, ze ma najlepsie morske pochutky. A pravdupovediac, jedlo bolo vynikajuce, naozaj pochutka.

Den 2

Druhy den sme vstavali skor rano aby sme stihli prejst vyse 600km po planovanej ceste z Hobartu az do Cradle Mountain, kde sme mali noclah. Kedze sme samozrejme chceli cestou aj nieco vidiet, cakal nas dlhy den.

Nasou prvou zastavkou bolo jazero St.Claire, ktore je sucastou narodneho parku Cradle Mountain. Akurat ze sa nachadza na jeho opacnom konci a z hladiska pohladu na mapu Tasmanie je v jej strede.



Toto jazero podobne ako vela dalsich ma ladovcovy povod a vzniklo v case, kedy bola Tasmania sucastou antartktickeho kontinentu. Taktiez pre Australiu nezvycajna priroda navokol boli ihlicnate stromy a tak to miestami vyzeralo ako v nasich Tatrach. Celkovo mi Tasmania v mnohych aspektoch pripominala Slovensko a to nielen co sa teplot tyka, ale najma prirodnych ukazov. I ked samozrejme niektore rastliny a zivocichy sa nedaju najst nikde inde, iba tu na Tasmanii (ako napriklad guitar plant - gitarova rastlina - na ktoru sme natrafili prave pri jazere St. Claire).

Okrem jazera sme si urobili este mensiu turu v blizkom lese a vychutnali si ticho prirody, spievajucich vtacikov, zurciacich potocikov a pod.



Okrem toho sa mi konecne podarilo nazivo vidiet vo volnej prirode echidnu (zviera podobne nasmu jezkovi, akurat ovela vacsie). Skoda len ze bolo prilis rychle na to, aby sa mi podarilo spravit dobru fotku. Tymto som sa ale dopracoval k peknemu vysledku, ze som videl vsetky pre australiu typicke zvierata nazivo v divokej prirode (az na tasmanskeho diabla, ktoreho v divej prirode uz takmer nenajdete, kedze je na pokraji vyhynutia).

Nasou dalsou zastavkou boli Nelsonove vodopady. Po kratkej asi polhodinovej ture v hustom lesiku sme sa dostali na miesto. Peter chcel strasne velmi fotku pod vodopadmi a tak sme boli svedkami humornej situacie, ked pri preskakovani pomedzi kamienky sa posmykol a sup ho do vody. Nastastie sa mu nic nestalo a tak som sa na nom este chvilku bavil a robil si z neho srandu.



Nasou dalsou zastavkou v ten den bolo horske mestecko Queenstown, velmi vychvalovane, ale pravdupovediac pre nas tam nebolo nic k videniu a tak sme po 5 minutovej prechadzke a natankovani odtial odisli.



Nedaleko Queenstown je pobrezne mestecko Strahan, destinacia australcanov, ktori si chcu oddychnut na zapadnom pobrezi Tasmanie a absolvovat jednu z pocetnych plavieb po rieke Gordon od ustia oceanu az po zaciatok rieky (pokial hlbka dovoli). My sme akurat dosli v case vecere okolo siestej vecer a pridali sme sa k lokalnym obyvatelom, ktori si v mensom parku v centre vypekali rozne pochutky v ramci dedinskeho barbecue. My sme si dali vynikajuceho lososa so zemiakovym salatom za 4 dolare, co je na Australiu neuveritelne nizka cena. A ten bol naozaj vyborny.

Po veceri sme sa presunuli necelych 10 minut od mestecka Strahan na velke piesocne duny naviate rokmi na zapadnom pobrezi Tasmanie. Clovek by ani nepovedal, ze par km od ladovcoveho jazera a ihlicnateho lesa su piesocne duny a ocean. Tak ci tak stalo to za to, sceneria navokol bola naozaj uzasna.



Po tomto uz bolo vela hodin a nas este cakala 2 hodinova cesta do Cradle Mountain, kde sme mali zabezpecene ubytovanie a kde nas uz cakala oneskorena Marie. Cestou sme ale nemohli odolat zastaveniu sa na nejakom nahodnom mieste a vychutnat si nadherne sfarbenie oblohy pocas zapadu slnka. Bol to jednoznacne highlight nasho dna.




Cestou spat sa uz nic zaujimave nestalo, teda az na to, ze jazdit v noci napriec narodnymi parkami nie je vzdy najbezpecnejsie, najma na mnozstvo zvierat prebiehajucich cez cestu. Ale dosli sme na miesto ubytka v poriadku okolo desiatej vecer. Marie sa o nas trocha bala ci sme sa nestratili :-)

Bol to dlhy den.

Den 3

Posledny den nasho pobytu sme takmer cely stravili v narodnom parku Cradle Mountain. Rozhodli sme sa urobit si poldennu turu okolo jazera Dove a dozvediet sa co to o lokalnej flore a faune.




Po Cradle Mountain sme sa vybrali na sever do mesta Devonport, kde sme mali veceru. Po kratuckej prechadzke po centre sme nasadli do auta a vydali sa 2 hodinky na severovychod do druheho najvacsieho mesta Tasmanie - Launceston - odkial sme mali letiet spat do Brisbane.

Viac fotiek z Tasmanie najdete tu

utorok, 11. decembra 2007

Wet 'n' Wild

Prvy decembrovy tyzden sa nam vyrazne oteplilo a tak prisla uplne vhod ponuka od kamarata Ariho, aby sme isli do vodneho zabavneho parku Wet 'n' Wild. Priblizne 45 minut od centra Brisbane sa nachadza niekolko zabavnych parkov - Dreamworld - obrovsky park s mnozstvom kolotocov, Movie World - park na styl Disneylandu akurat ze sa orientuje na viacere filmove postavicky, Wet 'n' Wild a White Water World - ktore su vodnymi zabavnymi parkami.

Kedze Ari ziskal v robote kupon na 30% zlavu pre styri osoby do Wet 'n' Wild, vybrali sme sa prave tam. Okrem Ariho isla este jeho manzeka Katarina (z Ruska), ich maly niekolkomesacny syncek Matthew (ktory mal vstup zadarmo) a Shaun. Celodenne vstupne nas stalo po zlave iba 30 dolarov, a mohli sme cely den vyuzivat ktorekolvek atrakcie v parku.



My so Shaunom sme vyskusali vsetky, ktore v parku boli. Teda ja som sa jednej smykalke vyhol, kedze to bol viac volny pad ako smykalka a najma ked som videl ludi, ktori si na tom riadne odreli po dopade chrbat,az tak ma to nelakalo. Zato niektore, ktore vyzerali relativne v pohode ma tiez prekvapili. Taky Twister napriklad ma vytocil do vsetkych stran, ze mi chvilu trvalo po dopade do vody sa zorientovat, kde sa prave nachadzam. Dost desivou atrakciou bola blackhole (cierna diera). Suchnete sa do takeho potrubia a smykate sa niekolko minut dole v totalnej tme, kde nevidite vobec nic a neviete kedy pride zakruta, alebo mostik, alebo vodna sprcha. Zaujimavym bolo aj tornado, kde Vas to vyhodilo do takeho obrovskeho lievika a mali ste pocit ako v obrovskej burke, kde sa naviac dostanete do viru.



Najvacsi brutal ale bol obrovsky skateboard, ktory isiel zo strany na stranu, strasne rychlo, a ludia v niektorych momentoch doslova viseli dolu hlavou vo vzduchu. Pri nastupe to prehlasovali za najbrutalnejsiu vodnu atrakciu na svete, a poviem pravdu, ze nebolo mi vsetko jedno pocas jazdy. Mat zaludok v krku a o par milisekund niekde pri kolenach a naviac spliechance vody do tvare. Do toho nekonecne jacanie zenskych okolo. Stacilo mi raz. Po vystupeni som mal problem prejst par metrov, vsetky koncatiny totiz boli ako strpnute. Ale raz za zivot sa to predsa oplati vyskusat, ci nie?



Najlepsie asi cely park vystihnu viac fotky, ako moj pokec, takze kto ma zaujem, moze si ich pozriet tu

nedeľa, 9. decembra 2007

Pracovne veci

Pisem sice posledne dost vela prispevkov z prace ... ale ked sa tolko toho deje prave v tejto oblasti, tak preco nie?

Xmas party

Pravdepodobne ako v kazdej firme aj v nasej firme sa kona Xmas party (vianocna party). Pre nas je to o to specifickejsie, ze samotna firma PartnerOne sa este stale trapi s osvojenim si toho, ze sme sucastou vacsieho celku a to Shared Services Agency (SSA). A tak, sme mali vianocnu party zaciatkom novembra ako SSA spolu s ostatnymi firmami, ktore sa takto spolcili. Tam som mal moznost okrem ineho si dat pivo s najvacsimi sefmi, cim som si zvysil v praci kredit (ale na druhej strane aj trochu zavist).



Samotnu PartnerOne party som sice premeskal, ale na v poradi tretej vianocnej party nasho recruitment (nabor) oddelenia som nemohol chybat. Dostali sme pol dna plateneho volna aby sme sa na party mohli zucastnit. Party bola v Broncos fan clube (podniku kde chodia najznamejsi rugby hraci), kde sme mali svedske stoly v ramci obeda. Bolo vidno australsky zdravy pristup, ked vacsina si objednala salatik s paradajkami a uhorkami a pod. a samozrejme slovensky pristup - jedlo zadarmo - teda som mal dve jahnacie maska, tri kuracie, dve hovadzie, dve bravcove, kopu zemiakov, hranoliek, troska ryze a pivo :-)))) No co uz slovacisko sa nezaprie.

Higher Duties

Higher Duties je vyraz pre docasne zastupovanie pozicie na vyssej urovni ako je ta vasa. Mne sa to stalo ani nie tak davno, kolegynka si vzala na dva tyzdne dovolenku a niekto ju musel zastupit na tzv. supervisory pozicii, t.j. manazerskej pozicii. Pre mna doteraz z neznameho dovodu, si vybrali prave mna. Celkom ma to potesilo, ze mi davaju tolko dovery aby som mal na starosti nas tim, ale na druhej strane niektori zamestnanci, ktori tam pracuju 20 rokov, neboli z toho nadseni, ked im vyfukne pekne miesto "mlady zahranicny zasran". Tak to ale v kapitalistickom zivote chodi, ti sikovnejsi maju moznost sa uplatnit a ti menej sikovni to zvycajne prijmu. Tak to aj nakoniec bolo a po dvoch tyzdnoch som dostal velku bonbonieru od kolegov za to ako dobre som ich riadil :-))) Bolo to vcelku mile a cloveka to prijemne potesi. Teraz ma ale caka administrativna cast a kopu paierovaciek, aby som na zaklade higher duties dostal manazersky plat (hoci len na dva tyzdne), ale kazdy dolarik sa zide, ci nie?

Na fotke nas tim, co stara o vyber policajtov v Queenslande. Viac fotiek z prace najdete tu

Movember

Vedeli ste, ze:

* Depresia postihne kazdeho 1 zo 6 muzov na svete ... vacsina nevyhlada pomoc. Neliecena depresia vedie k vysokemu riziku spachania samovrazdy.
* Minuly rok diagnostikovali v Australii rakovinu prostaty 18,700 muzom a viac ako 2,900 z nich na rakovinu prostaty zomrelo - co je ekvivalentne s poctom zien, ktore zomieraju rocne na rakovinu prsnika.
* Zdravie muzov je ovela horsie ako zdravie zien. Priemerna dlzka zivota muzov je o 5 rokov menej ako priemerna dlzka zivota zien.


Vsetky tieto aspekty viedli vacsinu muzov v Australii k zapojeniu sa do celosvetoveho projektu Movember. Movember - spojenie slova Mo (fuzy) a November - je charitativna akcia, ktora bezi pocas novembra na celom svete - najviac vsak vo vyspelych anglicky hovoriacich krajinach. Muzi si pocas celeho Novembra nechavaju fuzy a zbieraju peniaze pre charitativne organizacie, ktore peniaze venuju na liecenie "muzskych problemov", resp. na ich vyskum.

Do projektu Movember sme sa zapojili aj u nas v praci. Nie vsetci sme samozrejme boli natolko muzni aby sme mali dostatocny porast (vid mladych blondakov ako ja), ale kazda snaha sa ceni. Ako tim sme vytvorili aj profily (pozrite si tu) a prezentaciu na intranete, kde sme o tomto projekte informovali a snazili sa vyzbierat nejake tie peniaze. Kedze bola konkurencia dost velka, nakoniec sa nam podarilo vyzbierat len 150 dolarov za nas tim, ale aj tak sme boli spokojni. Mna skor mrzi, ze ma nepodporili (az na Shauna) kamarati a AIESEC-ari, ktori sa vyhovorili, ze nemaju peniaze a ze su chudobni studenti (pricom som si isty ze minimalny vklad 2 dolare mal kazdy). Vyzbierane peniaze boli venovane ustavu na vyskum rakoviny prostaty, takze isli na dobry ucel. Ja som sa s obrovskou radostou 1. decembra oholil a teda uz ma nic neskriabe a nepicha a opat vyzeram normalne.

piatok, 7. decembra 2007

Australske volby

Neviem do akej miery ste sa na Slovensku mohli dozvediet o vysledkoch volieb v Australii, ale asi bola iba nanajvys zmienka o "zmene kormidla". Ano, je to pravda, po 12 rokoch vlady Johna Howarda (strana pravicovych liberalov) sa dostala ku kormidlu lavicova strana Labouristov (strana robotnikov), ktora vo volbach ziskala takmer 53% hlasov, zatialco pravicovi liberali spolu s narodnou australskou stranou ziskali dokopy iba 47%. Pre Australiu je to podla mna pozitivna zmena. Sice sa im oslabi ekonomika, kvoli vysokym vydavkom v socialnej oblasti, ale australiou to az tak nezatrasie. Predsalen je to vyspela krajina, kde sa v politike nejde do extremov (narozdiel od slovenska) a tak ziadne rusenie reforiem a podobne nehrozi. Novym premierom sa stal Kevin Rudd, ktory na rozdiel od Howarda nie je velmi proamericky orientovany a tak postavenie Australie v zahranicnej politike je momentalne velmi otazne. Totizto Rudd rozmysla, ze sa bude viac orientovat na Cinu a ine azijske krajiny ako potencialne rozsirenie obchodnych aktivit.

Aby som Vas ale nenudil omackami okolo politiky ... co som postrehol a co je na australskom volebnom systeme ine ... ludia volia svojho zastupcu vo svojom volebnom regione. Inak povedane, ak ste z Brisbane a volite XY, tak ak si aj ostatni ludia v Brisbane zvolia XY, ten v parlamente bude. Cela Australia je rozdelena na 150 hlavnych volebnych obvodov, co znamena 150 miest v parlamente. T.j. vy si volite priamo toho Vasho cloveka, ktory obhajuje Vase zaujmy. Ten clovek je logicky prislusnikom nejakej politickej strany a teda na zaklade vysledkov z inych volebnych odvetvi moze byt v koalicii alebo opozicii. Je to podla mna ovela lepsie ako volit stranu, ktora si tam dosadi svojich ludi, vdaka kontaktom, namiesto toho aby tam dosadila ludi co najlepsie poznaju svoj region. A tak je v parlamente za Darwin clovek, ktory naozaj vie ako sa starat o dazdove pralesy, narozdiel od nejakeho clapika co ma najsamlepsiu skolu v Sydney, zatialco v zivote v pralese nebol a je tam dosadeny, lebo strana nema ziadneho odbornika. Vdaka tomuto systemu su v parlamente (zvycajne) kvalitni ludia a navrhovane zakony realne riesia situaciu v tom ktorom regione. Ludia politiku aspon ciastocne sleduju a ciny politikov (narozdiel do slovenska) sa prejavia v dalsom volebnom obdobi. Prave kvoli vyslaniu vojakov do Iraku a Afganistanu napriklad neziskal vo svojom volebnom obvode dost hlasov ani samotny premier John Howard a teda v buducej vlade nebude (co sa stalo prvykrat od roku 1929, aby sa sucasny premier nedostal v dalsom volebnom obdobi ani do parlamentu).

Celkovo si tiez myslim, ze to mali australcania s hlasovanim ovela lahsie ako slovaci. Kedze mali v podstate iba tri volby. Liberalov s narodniarmi ako spolocnu koaliciu vo volbach, lavicovu robotnicku stranu alebo zelenych/nezavislych. Ine moznosti neboli. Prave preto je Australia stabilna, lebo vacsina taha za jeden povraz. Na slovensku si chce kazdy troska potiahnut a tak mame vyse 20 politickych stran v kazdych volbach a vysledok je kvazi koalicia totalne programovo odlisnych stran - vid sucasnu koaliciu. Nastastie to nie je cisto slovenska zalezitost, ale relativne europska a tak to mam tu v Australii s vysvetlovanim politickej situacie na slovensku o cosi lahsie.

nedeľa, 25. novembra 2007

Radio s vysielanim v slovencine

Tento prispevok bude kratky, je to skor info ktora ma velmi prekvapila.

Dnes mi zavolal Shaun (s ktorym varim pivo) a povedal mi nech si pustim radio 93.30FM v nedelu od 10tej do 11tej. Pytal som sa ho ze co take zaujimave bude v radiu a on ze uvidim. Tak som teda zapol radio, isla prave nejaka pesnicka ktora sa koncila a par viet v anglictine. Na to oznam - "Following broadcast is in slovak language" (nasledujuce vysielanie je v slovenskom jazyku) a ozval sa zensky hlas, hovoriaci po slovensky. Po kratkom uvitani sa preslo na spravy z Australie (v slovencine podotykam), potom spravy zo slovenska a spravy zo sveta, nasledoval sport a pocasie (predpoved pre Australiu). Nasledne islo zopar slovenskych pesniciek typu repete, resp. par ludoviek a potom vysielanie pre slovenskych krestanov - konkretne o svatej Katarine (asi preto ze katarina mala vtedy na slovensku meniny). "Na svatu Katarinu, schovajme sa pod perinu.". Pokracujeme valcikom - "Zala kacka zala travu" atd. :-)))))

Asi si ani neviete predstavit ako velmi ma potesilo pocut slovencinu po 11-tich mesiacoch. Ono tych par minut pokecu s rodicmi alebo Vaf (Evkou) nestaci na udrziavanie aktivnej slovenciny a tak ma slovencina celkom potesila - i ked pravdu povediac typ radia nebol uplne podla mojho gusta (teda ti co ma poznaju tak viete, ze ja nie som radiovy typ, ale predsa ....)

utorok, 20. novembra 2007

Melbourne Cup

Prvy novembrovy utorok (tohto roku to vyslo na 6-teho) sa konali najvacsie australske zavody koni - Melbourne Cup. V Australii je to kazdorocna obrovska udalost, cely narod sa aspon na par minut pocas hlavnych pretekov zastavi a sleduje kto bude vitaz. V Queenslande to neberu az tak tragicky, ale vo Viktorii (kde sa Melbourne nachadza) maju v ten den dokonca statny sviatok. Vsetci sa poriadne vyobliekaju a tieto preteky su preto povazovane aj za modnu udalost.



Ako to prebiehalo v praci

U nas v robote bol ten den normalny pracovny den. Kedze ale nadsencov bolo vcelku dost, poobedie bolo volnejsie a vacsina ludi sa zhromazdila v konferencnej sale na tzv. "afternoon tea" - posedenie pri caji a obcerstveni - pre australiu tak typickych suseniek so syrom alebo suseniek s roznymi druhmi pomazaniek. Pocas hlavnych pretekov sa podavalo dokonca kurca. Ti co museli nevyhnutne pracovat poobede, ti sa zastavili len na par minut pocas najhlavnejsich pretekov.

V praci sme v ramci tychto pretekov mali tipovaciu sutaz. Ja osobne som sa najprv nechcel zapojit (ved som nemal absolutne sajn kto z tych konov ma aku sancu vyhrat), ale kolegovia ma presvedcili a tak som vsadil 2 dolare (minimalna suma). Ked sa ma pytali, ze na ktoreho kona vsadzam, tak som logicky povedal, ze na toho ktory vyhra :-) kedze som ale musel povedat meno, a ja som ani nevedel ze kto zavodi, tak som si z nahodneho osudia vyzreboval svojho favorita - kona s menom Efficient.

Na samotne preteky boli vsetci nazhaveni a povzbudzovali svojho favorita. Ja som v tom hluku a extremne rychlom komentovani ani nevedel co sa deje. Mojho favorita som sem-tam zazrel niekde v druhej polke kolony a teda som mu velke sance nedaval. Zrazu ale na poslednych 200m sa z kolony vyrutil necakane kon, ktory po chvilke dobehol veducu trojku a ked som zistil ze to je efficient, adrenalin zacal stupat, lica zacali cerveniet, dostal som sa do vytrzenia, zacal som kricat, povzbudzovat tlieskat, dupat skratka podporit svojho favorita a cudujte sa svete v zaverecych 50 metroch sa dostal na celo a nakoniec zvitazil.

Kedze som bol jediny co tipoval toho kona, vsetci boli sklamani, alebo napoly stastny, ze vyhrali druhe popripade tretie miesto. Ja som bol najstastnejsi clovek na svete lebo som vyhral. Vyhra bola 10-nasobok vlozenej sumy - teda pre mna 20 dolarov. A vtedy som si zanadaval v duchu - no nemohol som stavit aspon 100 dolarov? Heh nic no, po vojne je kazdy general. Tak ci tak, sem tam sadne stastie aj na vola a tak popri 20-tich dolaroch mam aj uznanie od kolegov kedze som tipol na toho spravneho kona.

utorok, 13. novembra 2007

Kriket nazivo

O krikete som uz sice pisal pred par mesiacmi, ale bolo to viac menej o pravidlach. Kedze sa v oktobri zacala kriketova sezona, vyskytla sa moznost vidiet kriket aj nazivo. Osobne ma to spociatku extra velmi nelakalo, najma po tom co sa mi kriket zdal pri pozerani v TV po par minutach strasne nudny. Kolegovia ma ale v robote presviedcali, ze nazivo je to ine. A tak som prijal pozvanie spolubyvajuceho Azza a kamarata Shauna a v sobotu sme sa vybrali na kriket.



Samotny zapas kriketu na ktory sme isli bol medzistatny zapas medzi Australiou a Sri Lankou. Bol to tzv. "test match", co znamena ze zapas trval 5 dni (od stvrtka do pondelka). Mna presvedcili iba na sobotu, predsalen, 5 dni na krikete, neviem kto by to vydrzal. Ja osobne by som kriket prirovnal k rybarceniu. Dlho dlho nic a zrazu chvilka vzrusenia. Asi aj preto vacsina ludi co chodi na kriket, si so sebou nosi knizku, mp3 prehravac, i-pod, noviny, casopisy, skratka hocico na zabitie casu pomedzi hru, kym sa nieco zaujimave a podstatne udeje.

Nam sa podarilo prepasovat cez bezpecnostnu sluzbu vodku, ktoru sme zmiesali s nealko napojmi aby sme na stadione nerobili velky rozruch. Ostatni divaci vsak poctivo chodili pravidelne na pivo, resp. rum s kolou, resp. brandy s kolou (to piju najcastejsie). Ceny na stadione boli dost vysoke a tak tam vacsina minula polku svojej vyplaty. Vynaliezavi studenti ako my (neni to tak davno co som skolu dokoncil) sme to teda spravili svojsky, troska riskantne, ale hlavne lacno. Podobne ako pri pretekoch koni, cielom vacsiny australcanov je sa popri krikete poriadne nadrbat ... bodaj by nie ked chlascu od desiatej rana cely den. Zapas sa v ten den koncil o pol siestej. Atmosfera zapasu sa logicky stupnovala s mnozstvom vypiteho alkoholu a v mnohych pripadoch musela zakrocit policia.

Mna osobne na celom krikete najviac prekvapilo to, ze bolo zakazane aby sa ludia hocijako zabavali. Zo stadiona boli vyvedeni ludia kvoli veciam ako pohadzovanie nafukovacej lopty medzi publikom, snaha o vyvolanie mexickej vlny a pod. Zdalo sa mi to dost obmedzujuce. Ako nemam nic proti vyhodeniu agresivnych ludi co vyhadzuju pivo do vzduchu a olievaju ludi okolo, ale mexicka vlna? Zdalo sa mi to dost prehnane. Australcania mi to vysvetlili tym, ze kriket je sport vychadzajuci z anglickeho konzervativizmu a teda sa musi brat vazne. Starsi ludia to stale dodrziavaju. To len mladi by sa chceli zabavat. No ja osobne by som tam cely den bez aspon trosky zabavy a vzrusenia nevydrzal, takze dakujem tym opitym australcanom, ktori vyvolali niekolko zasahov policie. Aspon z casu na cas sa bolo na co pozerat.

Pocas zapasu som urobil zopar fotiek, takze zaujemci ich najdu tu.

Na zaver este kratke video, co som tam so svojim fotakom natocil (ospravedlnujem sa za zhorsenu kvalitu obrazu v niektorych castiach, predsalen to bolo uz poobede).

utorok, 6. novembra 2007

Novinky z prace

Niektori asi viete, niektori mozno nie, ale zaciatkom jula sme uspesne implementovali RASP - program zamerany na vyber zamestnancov a teda moja uloha na projekte bola ukoncena. Povodny plan dalsich casti projektu bol prelozeny na neskorsie obdobie (z financnych dovodov) a tak som bol presunuty na oddelenie recruitmentu (vyberu ludi). Spociatku som bol v time vyberajucom pravnikov, notarov a inych ludi z legislativnej oblasti, ale od konca augusta si ma vyziadali na pomoc do timu, ktoreho hlavnou naplnou je vyber ludi pre Queenslandsku policiu.

Policia ako klient

Samotna policia je katastrofalny klient. Kedze na policajne pozicie logicky aplikuju policajti, musi byt zarucena anonymita kontaktov a rozne ine bezpecnostne opatrenia, aby neboli tito aplikanti vystaveni riziku zivota, ak by sa ich zivotopis s tel.c., adresou a pod. dostal do nepovolanych ruk. S tym samozrejme ide ruka v ruke zvysena frekvencia menenia hesiel, zvysenie poctu hesiel na zapamatanie, zvysenie opatrnosti na pracovisku, uzamykanie vsetkych Vasich veci atd. Niekedy sa mi to zda az smiesne, kolko namahy a casu vynalozime na to, aby nahodou upratovacka nemohla precitat adresu serzanta co ma na starosti verejnu dopravu v centre mesta, lebo co ak jej manzel ho chce zavrazdit lebo pustil na krizovatke tri auta skor. Ale bezpecnost je bezpecnost a nebezpecie ciha na kazdom kroku (aspon nam to tak vravia). Pomaly si zvykam aj vdaka tomu, ze pri poslednych poziciach detektivov a policajtov na ochranu svedkov a pod. sa mi ta bezpecnost ochrany osobnych udajov zda celkom relevantna.

Moj vztah so sefom

Asi pred mesiacom mi volala asistentka najvyssieho sefa, ze sa so mnou chce sef stretnut. Termin jediny mu vyhovoval v ten tyzden na stredu (v case kedy som mal akurat najviac roboty). Ospravdlnil som sa z odovodnenim, ze mi streda nevyhovuje a stretnutie moze ovplyvnit vysledok prace pre klienta. O par minut neskor mi volala, aby som navrhol termin ja a ze sef si to podla mna prisposobi. Tak to nakoniec aj bolo, navrhol som termin a az na mensiu zmenu casu, sme sa stretli o tyzden neskor. Kolegovia su od toho momentu voci mne akysi opatrnejsi, nevtipkuju tolko o top managemente a maju akysi respekt. Vraj som prvy zamestnanec ktory nepracuje v managemente a ma stretnutia so samotnym najvyssim sefom a nielen to, este si aj urcuje termin stretnutia. Taka drzost. Sef je ale uplne pohodak chlapik, dobre spolu vychadzame a tieto veci berie ako srandu. Svojich zamestancov respektuje a dokonca ma pochvalil ako zodpovedne si plnim svoje pracovne povinnosti. Dobre mi to padlo, lebo to bol jeden z mala feedbackov (spatna vazba) ktore tu clovek dostane. Australcania totiz velmi spatnu vazbu nedavaju a clovek si ju niekedy musi doslova vyprosit.

Co dalej?

Aby sme sa ale dostali k podstate veci, na tom strenuti so sefom sme sa bavili o tom co dalej. Po vzajomnej diskusii a case na premyslenie sme sa dohodli, ze si staz predlzim do maja 2008. Kedze som doteraz robil na tom projekte, kratku chvilku som bol na payroll oddeleni a uz styri mesiace som na recruitment oddeleni, navrhol mi aby som tie 4 mesiace o ktore si staz predlzujem stravil na Learning Services & HR Consulting Branch (oddeleni vzdelavania a konzultingu), aby som ziskal skusenosti z kazdej oblasti v ramci riadenia ludskych zdrojov. Mna to celkom potesilo, kedze prave to je to, co by som v buducnosti chcel robit a co mi da po stranke profesionalneho rozvoja velmi vela. Tesim sa tesim, len dufam, ze nebudem sklamany.

pondelok, 5. novembra 2007

Aboridzinci

Aboridzinci (z anglickeho aboriginal) su povazovani za skupinu povodnych obyvatelov Australie, kedze osidlovali uzemie davno pred prichodom "bielych" ludi. O samotnych aboridzincoch som pocas svojho pobytu v Australii pocul strasne vela, ale doteraz som sa nedostal velmi s nimi do kontaktu (okrem troch - styroch aboridzincov, ktori tu tvoria polovicu komunity bezdomovcov v Brisbane). Viac mi otvoril oci posledny vylet do severneho teritoria, kde som mal moznost prist priamo do kontaktu s aboridzinskou kulturou.

Vacsina domacich "bielych" australcanov si mysli, ze aboridzinci su jeden velky narod, a pravdupovediac myslel som si to aj ja. Avsak nie je to pravda. Pomenovanie aboridzinci je rovnake ako pomenovanie europania. Zahrna velku skupinu roznych kmenov, odlisnych jazykom, kulturou, vedomostami, hudbou, nabozenskymi ritualmi a pod. Celkovo je v Australii nieco vyse 200 roznych kmenov.



Nabozenstvo

Aboridzinci su velmi jednoduchi ludia a nabozenstvo je tomu prisposobene. Kazdy kmen ma sice mensie odlisnosti, ale zaklad maju rovnaky.

Vznik sveta podla kmena Anangu zijuceho pri Uluru.

Zakladom je tzv. "dreamtime" alias cas snenia. Na zaciatku nebolo vobec nic, cela priroda spala. Tjukurpa - pradavne nadprirodzene bytosti - sa to rozhodli zmenit a tak sa vydali na cestu a tvorili Iwara krajinu - kopce, jazera, rieky, sadili stromy a davali zivot zivocichom. Na zaver vytvorili Anangu - ludi, ktorych naucili ako sa starat o prirodu a ake zakony v prirode platia. Anangu tak maju poslanie postarat sa o to, aby vsetko v prirode fungovalo, pricom na nich z posvatnych miest dohliada Tjukurpa.

Cela historia a vedomost o prirode a jej zakonoch sa podava ustne z pokolenia na pokolenie, nie je nikde zaznamenana. Vzhladom na tento princip logicky plati, ze na cele kmena je najstarsi clen - kedze ma najvacsiu vedomost a skusenosti. On vedie vsetky nabozenske ritualy a robi najvacsie rozhodnutia. Inak co sa nabozenskych ritualov tyka, na tych najdolezitejsich sa nesmu zucastnovat zeny. Celkovo sa ale o samotnych ritualoch vie strasne malo, kedze si aboridzinci tieto veci prisne strazia. Pre verejnost su tieto ritualy nepristupne.

Kultura a umenie

Aboridzinske umenie je velmi uzko spate s ich kulturou a sposobom zivota. Vo vsetkych malbach zobrazuju pribehy zo zivota, na zaklade ktorych sa deti ucia zit spravny sposob zivota v sulade s prirodou. Kazdy tvar ma urcitu symbolicku spatost s niecim co sa nachadza okolo. Takmer vylucne pouzivaju iba 4 farby - bielu, cervenu, zltu a ciernu. Pokial tam su ine farby je to novodobe umenie 20-teho storocia, kedy prevzali farby od bielych ludi.



Asi najzaujimavejsou vecou bolo pre mna tzv. didgeridoo - hudobny nastroj. Didgeridoo je v podstate drevo zvnutra vyzrate termitmi. Aboridzinci tento nastroj pouzivaju na to aby vedeli napodobnit zvuky prirody, pri ritualoch s tym napodobnuju kengury, emu, hady, jasterice, rozne vtaky.



Samotna technika hrania je velmi zlozita, aby ste vydali spravny zvuk treba vediet spravne mrmlat do tej drevenej dutiny a hybat perami aby ste dosiahli rozne tony. Najtazsou vecou pri hrani je ale cyklicke dychanie. Kedze kontinualny zvuk dosiahnete iba neustalym vydychovanim. Na to ale potrebujete mat nejaky vzduch nadychnuty. A tak pri hre sa v podstate nadychujete a vydychujete zaroven. Verte mi, skusil som a je to asi ta najtazsia vec na svete. Aboridzinci, ktori su na to urceni pre ucely ritualov to vsak trenuju cely zivot.

Didgeridoo sa vsak stalo velmi popularnym aj u roznych jazzovych hudobnikov a roznych inych experimentatorov v ramci hudby, ktori sa snazili zakomponovat didgeridoo ako hudobny nastroj do svojich projektov. Nizsie si mozete vypocut zvukovu ukazku jazzovej formacie Didges Brew a ich skladbu s nazvom Marconi.



Historia

Asi najviac ma na aboridzincoch zaujala historia. Podla odbornikov prisli Aboridzinci do Australie pred priblizne 50.000 rokmi, v case kedy australia bola este susou prepojena s papua novou guineou, malajziou a zvyskom azie. Samotni aboridzinci vsak vsak hovoria, ze ziju v australii odjakziva, od sameho pociatku.

Vyrazna zmena v ich zivote nastala medzi rokmi 1788 - 1900 kedy nastala kolonizacia australie bielymi pristahovalcami z Europy. Ti na aboridzincov nebrali ohlad a z povodnych 750 000 obyvatelov ostalo len nieco vyse 100 000. Najsmutnejsie na tom je, ze existuju dokazy o tom, ze aboridzinci boli oficialne zaradeni medzi floru a faunu australie, t.j. boli povazovani za zvierata.

Koncom devatnasteho storocia boli preto polovacky na aboridzincov beznou udalostou. Kedze bieli pristahovalci doniesli so sebou vela krav a oviec, tie vypili vacsinu vodnych zdrojov a teda samotni aboridzinci trpeli jednak nedostatkom vody ako aj nedostatkom potravy, kedze mnozstvo lokalnych zvierat (zdroj potravy aboridzincov) z nedostatku vody zahynulo, resp. odislo do inych oblasti.

Aboridzinci teda celkom logicky v ramci zachrany vlastneho zivota zacali kradnut kravy a ovce bielym pristahovalcom, co viedlo k obrovskym masakrom. Vacsina aboridzincov bola zabita alebo padla do otroctva, kde bola bielymi ludmi vyuzivana na objavovanie novych zdrojov pitnej vody a pastvin pre dobytok.

Po roku 1900 sa situacia relativne ukludnila a zacali sa snahy o civilizovanie aboridzincov, ich zaclenenie do bielej spolocnosti. Tie sa podarilo dosiahnut len ciastocne. Prvym aboridzincom, ktory ziskal australske obcianstvo (1957) bol svetoznamy maliar Albert Namatjira. Oficialna verzia hovori o tom, ze mu bolo udelene obcianstvo aby ziskal pas a mohol navstivit britsku kralovnu, ktora milovala jeho obrazy. Verzia lokalnych ludi zase hovori o tom, ze mu udelili obcianstvo aby mohli zdanit jeho milionove prijmy z predaja obrazov, co potvrdzuje aj fakt, ze s kralovnou sa stretol na uzemi Australie a teda nikdy v zivote Australiu neopustil.

Albert Namatjira spustil vlnu akceptovania aboridzincov z pohladu obcianstva. V roku 1962 dostali obcania australie s aboridzinskym povodom pravo volit. Najpodstatnejsia zmena sa ale udiala az v roku 1992 - iba pred 15 rokmi sa zmenila ustava, kde bola zmenena cast, ktora hovorila o tom, ze Australia bola objavena ako neobyvane uzemie. Touto ustavnou zmenou sa uznali aboridzinci ako ludia a povodni obyvatelia zeme. Momentalne prebieha proces navratenia uzemia povodnym obyvatelom. Vzhladom na to, ze aboridzinci nepouzivaju ziadne pismo, nemaju ziadne pisomne dokumenty ani ziadne ine anglickym pravnym systemom akceptovatelne formy dokumentov proces ide velmi tazko. Ustne podanie z legislativneho hladiska nemusi vzdy stacit, najma pokial sa o nejake uzemie sporia viacere kmene.

Sucasnost

V sucasnosti tvoria aboridzinci 2,5% celkoveho obyvatelstva Australie. Najvacsim problemom ale je, ze z hladiska ich nabozenstva odmietaju anglicky skolsky system a zakon a teda ich adaptacia do prostredia je velmi zlozita. Aboridzinci su najcastejsimi pachatelmi trestnych cinov ako kradeze, zabijanie, pohlavne zneuzivanie, domace nasilie a pod. Kedze mnohi z nich su nevzdelani a nekvalifikovani, nedokazu si najst pracu a to aj napriek vyhodam, ktore australska vlada zamestnavatelom poskytuje. Aboridzinci maju takisto obrovsky problem s alkoholom a inymi drogami a stavaju sa pre bielu spolocnost nepouzitelnymi.



Aby sme zas nehovorili len o negativnej stranke, z aboridzincov, ktori sa prisposobili "bielemu" systemu, su dnes vynikajuci najma sportovci (futbal, AFL, rugby, atletika) ale aj umelci (maliari, hudobnici, spisovatelia).

Tema aboridzincov v Australii je velmi citliva pre vsetkych co tu ziju a existuje tu vela problemov na ktore sa kvoli velkej kulturnej odlisnosti len tazko hladaju vhodne riesenia. Australska vlada sa vsak momentalne snazi situaciu riesit najlepsie ako vie, komunikuje s jednotlivymi kmenmi a snazi sa najst cestu vzajomnej kooperacie, aby boli spokojni ako aboridzinci, tak aj bieli obyvatelia. Ja oobne im drzim palce aby nasli riesenie vyhodne pre vsetkych.

nedeľa, 4. novembra 2007

Northern Territory Top End (Litchfield a Kakadu)

Top End je vyraz pre najsevernejsiu cast Australie. Top End je v tropickom pasme, co znamena ze su tam dve obdobia - obdobie sucha (od aprila do oktobra) a obdobie monzunovych dazdov (od oktobra do aprila). Podla toho ake obdobie je, vyzera aj priroda. Vacsina uzemia je pocas obdobia dazdov nedostupna, pretoze je zaplavena. V Top End sa nachadza aj hlavne mesto severneho teritoria - Darwin. Najvacsimi turistickymi atrakciami su vsak narodne parky Litchfield a Kakadu. A prave tieto parky boli nasim cielom posledne tri dni.

Den 7

Nasa cesta sa zacala vyletom do narodneho parku Litchfield. Prva zastavka bola v oblasti, kde sa nachadza pole termitisk (termity=tropicke mravce). Kazdy z nas asi videl mravenisko. Ale termitiska v tropickom pasme - to je nieco uplne ine. Samotne termity su sice porovnatelne velke k nasim mravcom, ale niektore termitiska dosahuju 6-8 metrov nad zemou (pricom to nie je uplna velkost, kedze tretina celeho termitiska je pod zemou).




Nasou dalsou zastavkou bolo Buley Rockholes, kde sme sa po mensej asi 2km ture mohli schladit v potociku, ktory medzi kamenmi vytvaral mensie jazierka. Pri 40 stupnovych teplotach vonku bolo preto schladenie tohto typu viac ako vitane.



Po tomto schladeni sme sa vybrali k najvacsej atrakcii narodneho parku Litchfield a to konkretne k Florence Falls (florencove vodopady). Najprv sme si vyslapali hore na kopec, aby sme mali pekny vyhlad. Cestou sme natrafili na teplomery a hydromery. Ukazovali teplotu 38 stupnov a vlhkost vzduchu 98%. Niet sa co cudovat, ze sme boli vsetci spoteni do 5 minut odkedy sme vysli z klimatizovaneho minibusu. Vyhlad na vodopady bol uzasny, ale moznost okupat sa pod vodopadmi bola este uzasnejsia a tak sme vsetci rychlo zbehli z kopca dole aby sme sa mohli opat schladit. Vsetci sme sa zhodli, ze najlepsie by bolo ak by sme mohli ostat v chladnej vode po cely den.



Po par hodinach stravenych pri vodopadoch a vydatnom obede sme sa presunuli do narodneho parku Kakadu, kde sme ako prvu atrakciu absolvovali 2 hodinovu plavbu lodou po Mary River (rieka Mary). Plavba bola zamerana na floru a faunu tropickeho pasma severnej Australie, a tak sme isli od brehu k brehu a sledovali rozne zvierata a rastliny. Najvacsi strach isiel logicky z obrovskych niekolkometrovych morskych krokodilov, ale zaujimave bolo aj sledovat barramundi (lokalna ryba o velkosti kapra), ako ich lovia cierne bociany, resp. ine vodne vtaky. Skratka cela cesta bola ako Discovery Channel alebo Animal Planet nazivo. Videli ste vsetko pekne zblizka.



Den 8

Predposledny den sa zacal relativne skoro (hmmm teda v podstate ako vsetky ostatne dni) a uz po 200km sme dorazili do nasho prveho stanovistia, kde sme mali moznost vidiet tisicky vodnych vtakov, ryb, korytnaciek, ziab a roznych inych obojzivelnikov v rozlahlych mociaroch narodneho parku. Neviem ci som niekedy v zivote videl tolko zivocichov pokope ako prave na tomto mieste. Mna najviac zaujali zelene stromove mravce, ktorych zeleny zadocek sluzi aboridzincom ako korenie do jedal, kvoli svojej kyslastej chuti. Tieto mravce maju najvacsiu koncentraciu vitaminov spomedzi vsetkych zivocichov nachadzajucich sa v parku a preto su aboridzincami velmi vyhladavane.



Pri samotnych mociaroch sme neostali velmi dlho. Ponahlali sme sa k najvacsej atrakcii nasho dna - hore Ubirr. Tato hora je svetovym dedicstvom a unikatom, kedze je najvacsim zdrojom kamennych malieb aboridzincov. Niektore malby su stare vyse 40.000 rokov a vsetky boli vytvorene pomocou kamenov, zmesi piesku a vody, listov a inych prirodnych materialov. Celkove prechadzka po hore bola ako prechadzka po jednej obrovskej starodavnej galerii.




Po hore Ubirr a kulturnej prednaske sme sa vydali na posledne miesto navstevy v ten den a to konkretne Maguk - Barramundi Gorge. Toto miesto je jedine miesto v celom parku, kde su vodopady po cely rok. U ostatnych vodopadov to zavisi od mnozstva dazdov, resp. suchych dni. Vodopady boli nadherne, a po horucom dni na hore Ubirr prislo kupanie vhod.



Den 9

Na posledny den sme mali naplanovanu dlhsiu turu k vodopadom Jim Jim. Tieto vodopady su najvacsie vodopady v celom parku. Dosahuju vysku 213metrov a patria medzi najvacsie vodopady Australie. Vodopady vsak vyzeraju uplne odlisne pocas obdobia monzunovych dazdov ako pocas obdobia sucha.


Pocas obdobia dazdov.


Pocas obdobia sucha (alias mojej navstevy).

Nic sa vsak nemeni na okolitej prirode ktora bola uplne uzasna. Tura bola troska namahavejsia a troska narocnejsia na fyzicku kondicku a schopnosti, kedze cez niektore skaly sa prechadzalo velmi tazko. Vsetci sme to zvladli a nas sprievodca nas pochvalil, ze sme prva skupina bez zranenia v tomto roku. A tak sme si na zaver vychutnali chladne osviezenie v jazierku - pozostatku vodopadov z obdobia dazdov.




Zranenia vsak necihali len v podobe skal a utesov. Cestou sme zahliadli zopar zivocichov, ktore by mohli sposobit neprijemnosti a tak si kazdy daval velky pozor, aby neskoncil v nemocnici.



Po Jim Jim vodopadoch sme sa vratili naspat do Darwinu, rozlucili a kazdy sa vybral domov svojou cestou. Ja v ramci setrenia som si vybral najhorsi mozny let z casoveho hladiska a teda som letel domov 1:45 rano z Darwinu. Do Brisbane som doletel o siestej rano, strasne unaveny, ale zato plny zazitkov. Vylet naozaj stal za to a aj ked stal dost vela penazi, nelutujem ze som mohol vidiet vsetko to co som videl na vlastne oci.

Pre tych co chcu vidiet viac, fotky z poslednej casti vyletu najdete tu

Alice Springs - Darwin

Druha cast tury v australskom outbacku bola na 3 dni rozdelena 1600km dlha cesta zo stredu Australie, mestecka Alice Springs, do najseverenejsej casti Australie, pristavu s nazom Darwin. Cesta mala byt zaujimava, kedze malo byt mozne vidiet prechod z cervenej puste do tropickeho zeleneho na lesy bohateho uzemia. Prechod sice bol, ale vobec nie taky zjavny ako by sa dalo ocakavat a preto sa mi zdali niektore casti vyletu dost nudne. Predstavte si ze ste v minibuse, idete 500km stale rovno, ziadne odbocky, ziadne mesta, dediny, nic ... a zase nic ... a zase nic. Po tych par km natrafite na mesto. Mesto rozumej benzin pumpa, maly obchod, zachod a dom majitelov obchodu a pumpy.



Den 4

Po prvych troch dnoch v cervenom centre sme sa teda vybrali na sever - smer Darwin. Nasou prvou zastavkou po asi 200km bolo mestecko Ti Tree, kde sme mali moznost navstivit galeriu aboridzinskeho umenia a v pripade zaujmu zakupit nejaky z ponukanuych tovarov. Najcastejsie to boli obrazy, vysivky, digeridoo (hudobny nastroj aboridzincov), boomerangy a rozne ine nastroje pouzivane na lov.



Tuto fotografiu som urobil hned na zaciatku a vzapati ked som sa otocil, zbadal som obrovsky napis zakaz fotografovat - pokuta 3000 dolarov. Nastastie ma nikto nevidel a dalsie foto som uz radsej pre istotu nerobil. V samotnej galerii som ale nekupil nic, zdalo sa mi to trosku pridrahe. Nieco domov si ale urcite kupim tesne pred navratom v niektorej z galerii v Brisbane.

Po Ti Tree sme pokracovali v ceste v totalnej prazdnote. Cestou sme minuli len malicke mestecko Wycliff Well, ktore je preslavene najvacsim poctom zaznamov v Australii o UFO. Ludia tam preto vymodelovali niekolko ufoncov, ktorych tam vraj bolo za tych par rokov vidiet. Minuli sme aj zopar historickych budov - telegrafickych stanic, ktore sluzili este v case kedy nefungovali telefony.

Obed sme stravili v horucej pustatine so zvlastnym prirodnym ukazom, obrovskymi gulatymi a ovalnymi skalami s nazvom Devils Marbles (diabolske mramory).



Skaly su nazyvane diabolske, pretoze podla aboridzinskej legendy tam ziju malicky ludkovia, ktori kradnu ludi a ktokolvek sa tam objavi, stane sa obetou diabolskych malych ludkov. Bieli pristahovalci tomu spociatku nechceli verit, ale ked tam raz vyhnali na pastviny zopar krav a oviec, niekolko stovak kusov jednoducho zmizlo a doteraz sa nenaslo. Okrem toho su skaly aj zvlastnym prirodnym ukazom, pretoze nikde inde na svete nevznikli vodnou a veternou eroziou tak dokonale tvary ako prave tu.

Po Devils Marbles sme sa presunuli o niekolko stoviek km dalej vzdialeneho mestecka Banka Banka, kde sme stravili zvysok dna. Banka Banka je jedna obrovska farma hovadzieho dobytka (11.600km2). Kedze Australia je rozlohou obrovska krajina, bieli pristahovalci tu nasli obrovske priestranstva a pastviny pre kravy a ovce. Najvacsia farma je rozlohou velka priblizne ako Belgicko (cca 30.000km2). Na samotnej stanici sme mali moznost vidiet aj prezentaciu o chove hovadzieho dobytka v Australii kde nam bolo objasnene, preco je Australia spolu s Argentinou najvacsim exporterom hovadzieho masa.

Den 5

Vacsinu piateho dna sme stravili v buse cestovanim a vytesovali sa z kazdej znamky zivota ktoru sme po ceste stretli. Najviac zaujalo nasu pozornost niekolko solarnych automobilov. Totizto Stuart Highway ako nazyvaju cestu z Darwinu do Adelaide je idealna na testovanie solarnych vozidiel, kedze tam je dostatok slnka a cesta je rovna. Kazdorocne sa tam aj usporaduvaju preteky tychto vozidiel.



Dalsim typom vozidiel, ktore sa daju vidiet iba v tejto casti Australie su tzv. Road Train (cestne vlaky), co je v podstate kamion s niekolkymi navesmi. Najdlhsie maju aj desat navesov a dosahuju dlzku aj vyse 50m. Vdaka tomu, ze cesta je rovna, mozu premavat, v meste by to nemohlo fungovat, take dlhe vozidlo by sa nemohlo otocit.



Nasa prva vacsia zastavka bola v najstarsom pube (podniku) v severnom teritoriu s nazvom Daly Waters. Tento podnik ma zaujal nielen roznym mnozstvom srandovnych napisov, ale najma tym, ze kazdy navstevnik tam zanechal nejaku vec ako pamiatku. Za tie roky sa toho nazbieralo neskutocne mnozstvo. Ludia tam nechavali vsetko, tricka, spodne pradlo, nohavice, vlajky, ciapky, topanky, pasy, vodicaky, skratka cokolvek ste mali pri sebe, nieco ste tam nechali.



Ja som samozrejme nemohol byt vynimkou a tiez som tam zanechal pamiatku na moju osobu. S vyberom som to nemal az take zlozite, kedze den predtym pri vecernom futbale sa mi roztrhli kratasy. Na tie som napisal odkaz vsetkym slovakom a pripol som to na stenu, kde bolo este relativne aspon troska miesta. Takze ak sa tam niekto z Vas nahodou niekedy objavi, mozte tie moje kratasy tam pohladat.



Z Daly Waters sme sa po dobrom pivku a vydatnom obede presunuli o 300km do tropickej oazy, kde sme sa zastavili pri horucich prirodnych (termalnych) pramenoch Mataranka Springs. Po vystupeni nas ovalil riadny smrad z neskutocneho mnozstva netopierov, ktore nam lietali nad hlavou. V zivote som nevidel tolko netopierov po kope. Miliony a miliony.



Samotne horuce pramene boli asi 150metrov od vstupu do oazy a voda v nich mala okolo 26 stupnov, co bolo asi o 15 stupnov menej ako teplota vzduchu v danom mieste. Tak ci tak bola voda dost tepla a vobec nie taka osviezujuca ako sme cakali.



Preto sme sa presunuli o dalsich 100 metrov dalej, kde bola rieka o teplote asi 20 stupnov a ta bola uz o cosi osviezujucejsia. Tam sme si dobre zaplavali az do momentu, kedy sme uvideli v nasej rieke krokodila. V zivote sme tak rychlo neplavali von. A tak mam zopar skrabancov po nohach od konarov co boli pri pobrezi.




Nas sprievodca Ben sa z nas riadne nasmial. Potom nam ale vysvetlil, ze nastastie tam boli iba sladkovodne krokodily, ktore su pre ludi viac menej neskodne. Tie sa zivia iba rybami a z ludi maju strach. Mozu Vas sice pohryzt ak ich vy priamo napadnete ale inak sa kontaktu s ludmi vyhybaju. Ovela horsie su morske (slanovodne) krokodily, ktore su vsezrave a teda utocia aj na ludi. Tie sa ale nachadzaju viac na severe v blizkosti oceanu a teda sme neboli v nebezpeci. Tak ci tak mi ale nebolo vsetko jedno, ked ste vo vode a vidite krokodila, ktory je sice daleko ale priblizuje sa strasne rychlo (krokodily su najrychlejsi "plavci" na svete).

Prezil som a to je zaklad - ponaucenie do buducna (aspon pre mna) - vsimajte si napisy a upozornenia v blizkosti riek a jazier, inak sa Vam to nemusi vyplatit.

Den 6

V posledny den nas cakalo poslednych 500km, ktore sme ale absolvovali az poobede. Doobeda sme totiz navstivili Katherine Gorge, kde sme mali moznost preplavat pomedzi utesy na kanoe. Pre mna to bola najzaujimavejsia a najzabavnejsia cast tejto druhej casti vyletu. Najma ked ste mohli z kanoe kedykolvek vyskocit a vo vode sa poriadne schladit (samozrejme za predpokladu, ze ste sa uistili, ze nie je na okoli ziaden krokodil). Priroda navokol bola uplne nadherna a inak ako po vode sa tam dostat nedalo, takze neplavci, ktori sa na kanoe bali ist a zvolili radsej turisticky chodnik, nevideli ani zdaleka tolko co my.




Samotny cas straveny na kanoe bol okolo 5 hodin, takze sme tam v podstate stravili takmer cely den. Po kanoe sme sa vsetci unaveny nevedeli dockat, kedy dojdeme do Darwinu. 500km dlha cesta v minibuse preto pri spanku ubehla relativne rychlo. Po ceste sme sa zastavili iba raz v Adelaide River Inn natankovat a dat si zmrzlinu. Po dorazeni do Darwinu okolo siestej vecer, sme vsetci isli na spolocnu veceru a vecerne pivko a potom sa konecne poriadne vyspat, aby sme boli cerstvi na dalsie 3 dni stravene v tropickom pasme, horucave a neznesitelnej vlhkosti vzduchu, ale za to prekrasnej prirode.

Fotky z celej druhej casti vyletu najdete tu