sobota, 22. decembra 2007

Autonehoda

Bohuzial cestou na letisko v Launcestone (Tasmania) sme mali autonehodu. Pri prijazde na dialnicu do nas vrazil zozadu zboku karavan v 100km rychlosti. Ja mam iba lahsie zranenia (uder do hlavy, kratkodoba strata pamate, narazena lopatka, kopu modrin a skriabancov), nastastie som mal pas a airbag a bol som vpredu. Peter vedla mna ma tiez len lahsie zranenia. Holky vzadu si to ale odniesli. Cagla vcera dosla do brisbane, ju prepustili z nemocnice po tyzdni po tom co utrpela niekolko vaznejsich vnutornych zraneni. Marie je na tom najhorsie, museli ju z auta vysekavat, ma polamane rebra, panvovu kost, stehennu kost, poskodene pluca a ine vnutorne organy, vnutorne krvacanie atd.

Dobra sprava je to ze vsetci prezili a nikto nebude mat trvale nasledky. Marie je na dychacich pristrojoch momentalne stale v nemocnici, kedze nemoze dychat sama a az sa jej stabilizuje stav, bude pravdepodobne prevezena do Belgicka. Odhadovana doba liecenia je minimalne 8 tyzdnov v nemocnici, cca pol roka aj s rehabilitaciami a pod.

Clanok o nehode vysiel v lokalnych novinach s nazvom The Advocate - clanok si mozete v anglictine precitat tu

Zdravotny system

Kedze sme zahranicni, boli sme automaticky prevezeni do verejnej nemocnice (pohotovost), kym sa nezisti, ci mame narok na privatne osetrenie. Samotne verejne nemocnice su ale v porovnani s nasimi na ovela lepsej urovni. Pacient ma k dispozicii vlastny telelvizor, telefon, v pripade ziadosti PC s internetom, na vyber ma menu minimalne 5 jedal, atd atd. Servis je naozaj neporovnatelny zo slovenskym standardom a svojim sposobom mozeme byt vdacni aj zdravotnemu personalu, ze sme zivi a ze budeme vsetci zdravi (i ked niektori az po dlhsej dobe). Samotny personal kontaktoval Dana, mojho spolubyvajuceho ako australsky kontakt v pripade nudze. Okrem toho kontaktovali aj slovensku ambasadu, ktora mala oboznamit o nehode mojich rodicov. Od nehody ubehol tyzden a moji rodicia od ambasady este nic nepoculi. Myslim, ze to nepotrebuje komentar.

Podpora

Po samotnej havarii som bol velmi prekvapeny aku velku podporu sme dostali najma od AIESEC-arov, ktori neustale volali, pytali sa na nas stav, posielali darceky. V takomto stave je naozaj super citit, ze mate podporu. I ked niekedy velmi drazdivu, kedze James (prezident AIESECu), mi kupil karton Velkopopovickeho Kozla na skore uzdravenie. Takze sa uz teraz tesim az nebudem na liekoch na dobre pivko.

Prijemnym zistenim bolo aj to, ze starosti mali aj kolegovia. Dokonca mi v robote umoznili zobrat specialnu dovolenku na zotavenie, na ktoru maju narok iba zamestnanci s trvalym pracovnym pomerom (zatial co ja som tu len docasne na rok a pol).

Osobne som mal z Australcanov pocit, ze sa velmi o druhych nestaraju a ze im na ostatnych extra velmi nezalezi, ale tato situacia dokazala presny opak.

Chcem sa aj prostrednictvom tohto blogu podakovat vsetkym za podporu, najma ludom ktori mi zavolali, ci napisali sms zo Slovenska, popripade napisali email, alebo sa ozvali cez chat. DAKUJEM!

Tasmania

Po navrate z horuceho outbacku som sa nevedel dockat, kedy sa budem moct dostat niekam, kde sa bude dat schladit. Ako najvhodnejsie miesto sa javila prave Tasmania, ostrov na juhu Australie, ovievany antarktickym vzduchom taky specificky svojou florou a faunou, ktoru nenajdete nikde inde na svete iba tu. Na Tasmaniu som chcel ist uz strasne davno, ale teraz na to boli idealne podmienky, dost volna v praci aj dost penazi.

Cely vylet sme sa rozhodli zorganizovat spociatku traja, ja, Cagla a Peter. 3 tyzdne pred nasim odchodom sa k nam ale pridala este Marie, ktora sa prave vratila z Noveho Zelandu a prave ona naplanovala cely nas vylet. A tak sme podla jej planu zakupili letenky, zarezervovali v pozicovni auto a zarezervovali si ubytovanie.

Cely plan ale padol v momente, kedy Marie meskala 2 minuty na check-in do lietadla a nechceli ju uz pustit. A tak sme vo stvrtok vecer leteli do Hobartu iba ja, Cagla a Peter. Ujo z ubytovne, kde sme mali vybavene ubytko nebol nadseny, ze ma miesto styroch iba troch ale dokazali sme to ukecat. Kedze lety z Brisbane na Tasmaniu nie su kazdy den (teda nie do rovnakej destinacie), najblizsi let, ktorym mohla Marie prist bol piatkovy vecerny let do Launcestonu, co bolo na opacnom konci ostrova. Dohodli sme sa s nou, ze sa stretneme v sobotu vecer v Cradle Mountain, kde sme mali ubytko zo soboty na nedelu. Prve dva dni sme teda cestovali po Tasmanii len traja. Plan sme teda logicky troska zmenili a upravili si podla nasich potrieb a casovych moznosti.

Den 1

Prvy den sme vyuzili na prehliadku samotneho hlavneho mesta Tasmanie - Hobart. Samotne mesto je vcelku malicke pristavne mestecko maximalne o velkosti Kosic. Svojou atmosferou mi ale Kosice pripominalo.



Ludia boli k sebe vcelku mili a kazdy tam poznal kazdeho druheho. Cele mesto bolo v takej zrelaxovanej nalade, narozdiel od Brisbane, kde je momentalne obrovsky predvianocny zhon. Po par hodinach v centre mesta sme sa vybrali na Mt. Wellington, co je kopec nad Hobartom, aby sme si uzili nadherny vyhlad nielen na mesto, ale aj na okolitu prirodu na juhu Tasmanie.



Na samotnej hore sme boli sice len chvilku, lebo nam bola dost kosa (fukal tam silny vietor), ale aj napriek tomu nas stihlo za ten cas spalit slnko. Neviem ci ste to vedeli, ale najnizsia vrstva ozonu na svete je prave nad Tasmaniou. Teda ludia tomu hovoria ozonova diera, ale v skutocnosti, to este diera nie je, zato v blizkej dobe to uz naozaj moze byt a to uz Tasmania nebude potom obyvatelna.

Okolo obeda sme sa rozhodli, ze navstivime este vychodnu cast juznej casti ostrova - tzv. Tasman Peninsula (tasmansky polostrov) a ze sa pojdeme specialne pozriet do mestecka Port Arthur. Od Hobartu je to priblizne 100km, takze cesta normalne trva cca hodinku a pol. My sme sa ale cestou zastavili v rezervacii pre Tasmanian Devil (Tasmansky Diabol) jedinecny druh zvierata, ktore zije iba na Tasmanii. Po tasmanskom tigrovi (ktory uz bohuzial vyhynul), je to uz jedine zviera, ktore nemozete vidiet nikde inde na svete.



V samotnej rezervacii boli aj ine zvierata, a tak sa mi konecne podarilo spravit v Australii fotku s kengurou.



Po samotnej rezervacii sme teda navstivili nasu cielovu destinaciu prveho dna Port Arthur. Mestecko Port Arthur sa vyrazne spaja s Australskou historiou, a pre mna osobne to bolo jedno z najhistorickejsich miest, co som mal zatial moznost v Australii vidiet. Port Arthur bolo vybudovane v roku 1830 ako najhorsia vaznica pre kriminalnikov z britanie (resp. inych statov commonwealthu). Vo svojej dobe predstavoval Port Arthur to, co dnes predstavuje napriklad Alcatraz - vaznica z ktorej sa nedalo ujst. Dnes uz samozrejme vaznica nie je funkcna, a tak je z nej turisticke centrum.



Areal samotnej vaznice je obrovsky a okrem vazenskych ciel zahrna aj kostol, nemocnicu a rozne ine budovy. Pri vstupe do historickeho arealu mate moznost prejst roznymi komnatami, kde je vysvetlene ako vazni zili, ako byvali, ako travili volny cas a pod. Mohli ste sa dozvediet o osude kazdeho jedneho vazna, ktory bol kedy v Port Arthur vazneny. Pre mna osobne to bolo velmi zaujimave miesto a rad by som sa tam niekedy vratil a vyuzil niektoru z ponukanych atrakcii, ako napriklad nocnu strasidelnu skryvacku s duchmi.

Po Port Arthur sme sa vydali naspat do Hobartu, kde sme stravili dalsiu noc. Cestou sme sa zastavili v restauracii na morske krevety, rozne upravene ryby a ine morske zivocichy, pretoze Tasmania je v Australii preslavena prave tym, ze ma najlepsie morske pochutky. A pravdupovediac, jedlo bolo vynikajuce, naozaj pochutka.

Den 2

Druhy den sme vstavali skor rano aby sme stihli prejst vyse 600km po planovanej ceste z Hobartu az do Cradle Mountain, kde sme mali noclah. Kedze sme samozrejme chceli cestou aj nieco vidiet, cakal nas dlhy den.

Nasou prvou zastavkou bolo jazero St.Claire, ktore je sucastou narodneho parku Cradle Mountain. Akurat ze sa nachadza na jeho opacnom konci a z hladiska pohladu na mapu Tasmanie je v jej strede.



Toto jazero podobne ako vela dalsich ma ladovcovy povod a vzniklo v case, kedy bola Tasmania sucastou antartktickeho kontinentu. Taktiez pre Australiu nezvycajna priroda navokol boli ihlicnate stromy a tak to miestami vyzeralo ako v nasich Tatrach. Celkovo mi Tasmania v mnohych aspektoch pripominala Slovensko a to nielen co sa teplot tyka, ale najma prirodnych ukazov. I ked samozrejme niektore rastliny a zivocichy sa nedaju najst nikde inde, iba tu na Tasmanii (ako napriklad guitar plant - gitarova rastlina - na ktoru sme natrafili prave pri jazere St. Claire).

Okrem jazera sme si urobili este mensiu turu v blizkom lese a vychutnali si ticho prirody, spievajucich vtacikov, zurciacich potocikov a pod.



Okrem toho sa mi konecne podarilo nazivo vidiet vo volnej prirode echidnu (zviera podobne nasmu jezkovi, akurat ovela vacsie). Skoda len ze bolo prilis rychle na to, aby sa mi podarilo spravit dobru fotku. Tymto som sa ale dopracoval k peknemu vysledku, ze som videl vsetky pre australiu typicke zvierata nazivo v divokej prirode (az na tasmanskeho diabla, ktoreho v divej prirode uz takmer nenajdete, kedze je na pokraji vyhynutia).

Nasou dalsou zastavkou boli Nelsonove vodopady. Po kratkej asi polhodinovej ture v hustom lesiku sme sa dostali na miesto. Peter chcel strasne velmi fotku pod vodopadmi a tak sme boli svedkami humornej situacie, ked pri preskakovani pomedzi kamienky sa posmykol a sup ho do vody. Nastastie sa mu nic nestalo a tak som sa na nom este chvilku bavil a robil si z neho srandu.



Nasou dalsou zastavkou v ten den bolo horske mestecko Queenstown, velmi vychvalovane, ale pravdupovediac pre nas tam nebolo nic k videniu a tak sme po 5 minutovej prechadzke a natankovani odtial odisli.



Nedaleko Queenstown je pobrezne mestecko Strahan, destinacia australcanov, ktori si chcu oddychnut na zapadnom pobrezi Tasmanie a absolvovat jednu z pocetnych plavieb po rieke Gordon od ustia oceanu az po zaciatok rieky (pokial hlbka dovoli). My sme akurat dosli v case vecere okolo siestej vecer a pridali sme sa k lokalnym obyvatelom, ktori si v mensom parku v centre vypekali rozne pochutky v ramci dedinskeho barbecue. My sme si dali vynikajuceho lososa so zemiakovym salatom za 4 dolare, co je na Australiu neuveritelne nizka cena. A ten bol naozaj vyborny.

Po veceri sme sa presunuli necelych 10 minut od mestecka Strahan na velke piesocne duny naviate rokmi na zapadnom pobrezi Tasmanie. Clovek by ani nepovedal, ze par km od ladovcoveho jazera a ihlicnateho lesa su piesocne duny a ocean. Tak ci tak stalo to za to, sceneria navokol bola naozaj uzasna.



Po tomto uz bolo vela hodin a nas este cakala 2 hodinova cesta do Cradle Mountain, kde sme mali zabezpecene ubytovanie a kde nas uz cakala oneskorena Marie. Cestou sme ale nemohli odolat zastaveniu sa na nejakom nahodnom mieste a vychutnat si nadherne sfarbenie oblohy pocas zapadu slnka. Bol to jednoznacne highlight nasho dna.




Cestou spat sa uz nic zaujimave nestalo, teda az na to, ze jazdit v noci napriec narodnymi parkami nie je vzdy najbezpecnejsie, najma na mnozstvo zvierat prebiehajucich cez cestu. Ale dosli sme na miesto ubytka v poriadku okolo desiatej vecer. Marie sa o nas trocha bala ci sme sa nestratili :-)

Bol to dlhy den.

Den 3

Posledny den nasho pobytu sme takmer cely stravili v narodnom parku Cradle Mountain. Rozhodli sme sa urobit si poldennu turu okolo jazera Dove a dozvediet sa co to o lokalnej flore a faune.




Po Cradle Mountain sme sa vybrali na sever do mesta Devonport, kde sme mali veceru. Po kratuckej prechadzke po centre sme nasadli do auta a vydali sa 2 hodinky na severovychod do druheho najvacsieho mesta Tasmanie - Launceston - odkial sme mali letiet spat do Brisbane.

Viac fotiek z Tasmanie najdete tu