Uvodom by som sa chcel ospravedlnit, ze som uz tak dlho nepisal na blog. O tom co sa aktualne deje napisem v dalsom prispevku.
Tento prispevok bude ale venovany mojmu najvacsiemu zazitku v januari - koncertu skupiny The Police. Pre hudobnych laikov ozrejmim len to, ze kapelu tvoria Andy Summers na gitare, bubenik Stewart Copeland a basu a spev ma na starosti Sting. Prave vdaka The Police sa Sting dostal tam, kde je dnes.
Jednym z najvacsich prekvapeni este roka 2007 bola informacia, ze sa dali po 25 rokoch opat dokopy clenovia kapely The Police a ze vyrazia na turne. Tuto prilezitost som si nechcel nechat ujst a tak som si rezervoval vecer 22. januara 2008 na koncert tejto kapely v Brisbane. Suncorp Stadium je jednu zastavku vlakom od mojho domu, peso je to cca 15 minut a tak vyber lokality nemohol byt lepsi.
Na koncert som isiel s kolegynou Jen a jej manzelom Richardom. Z roboty som odisiel okolo stvrtej sa domov prezliect a od pol siestej sme uz v trojici sedeli na pivku a pripravovali sa na koncert. Samotny koncert mal zacat o siedmej, my sme sa ale rozhodli ist na stadion az okolo osmej. Totizto sme sa chceli vyhnut predskokanovi, v tomto pripade Fergie. Co mi nic nehovorilo, ale potom, co som sa dozvedel ze je to "spevacka" z Black Eyed Peas, tak som sa na stadion vobec neponahlal ani ja. Urobil som dobre. Zachytil som zaver jej vystupenia, dve jej hitovky zmixovane a na zaver medley rockovych coververzii typu Black Dog od Led Zeppelin. Zopar ludi co bolo vpredu jej za vykon zatlieskalo, ale vacsina ju odprevadila z podia piskotom. Ved si urobte vlastny nazor a pozrite si autenticke video priamo z dejiska:
Po kratkej asi 15 minutovej prestavke na prestavbu podia, sa uz na scenu vyrutili samotni The Police a hned to bolo na stadione poznat, ked zacal buracat dav priblizne 30.000 ludi. Pre zaujemcov zoznam skladieb, ktore na koncerte odzneli najdete tu
Ja som sa na koncerte celkom bavil a pravdupovediac, aj ked som mal najlacnejsi listok a bol som asi tisic km od podia, zvuk bol na stadione vcelku dobry, na velkoplosnu obrazovku som dovidel, i ked samotna kapela bola mala ako mravce. Zazneli vacsie hity aj menej zname skladby, mna osobne najviac prekvapila nazivo vynikajuco zahrana skladba Wrapped around your finger, velmi som sa potesil mojej najoblubenejsej skladbe od The Police - Roxanne, a ked hrali poslednu skladbu hitovku Every Breath You Take, ani sa mi nechcelo ist domov.
Nastastie este pridali jednu skladbu a ludia sa patricne odvdacili obrovskym potleskom v zavere. Osobne som bol dost prekvapeny kolko energie na podiu zo seba vedia vydat muzikanti, ktorym taha na 60-ku. Sting mi vyzorom pripominal mojho otca s jeho briadkou, Andy Summers ma uplne odlisny styl hrania na gitare na aky som ja zvyknuty a tak som mal co odkukavat. Stewart Copeland je taktiez bubenik svetovej triedy a tak necudo ze cela kapela znela velmi sviezo a uzasne zohrato.
Myslim, ze keby som mal moznost ich vidiet este raz, urcite by som nevahal a na koncert by som opat isiel. Neviem presne ci uz hrali v Europe, ale ak nie a niekto z Vas ma moznost tento koncert vidiet, vrelo odporucam.
štvrtok 24. januára 2008
streda 2. januára 2008
Silvester v Sydney
Asi najvacsim highlightom bol logicky silvestrovsky ohnostroj. My sme si so stazistami chceli zabezpecit najlepsie miesto a tak sme v rade na vstup do botanickej zahrady stali uz od deviatej rano. Botanicka zahrada je povazovana za najlepsiu lokalitu, pretoze z nej je vidiet na vsetky styri casti mesta kde bol ohnostroj. Napravo od rieky, na Harbour Bridgem vzadu v Darling Harbour a vlavo na strechach najvyssich mrakodrapov. Na to aby ste to ale mohli vidiet si treba odsediet cely den na tom Vasom fleku, aby Vam ho nikto neobsadil. Co nie je vzdy taka lahoda ako sa zda. Silvestrovsky den bolo vraj iba 30 stupnov ale ja som mal pocit ako keby bolo aspon 40. Samotny ohnostroj ale stal za to. Cely sa mi podarilo natocit (teda okrem prvych dvoch sekund), kvoli limitu som ho ale musel rozdelit na dva casti. Prajem prijemny zazitok sledovania ohnostroja a vychutnavania si silvestrovskej oslavy v Sydney.
prva cast
druha cast
prva cast
druha cast
Blue Mountains
Stvrty den v Sydney som navstivil zname Blue Mountains. Isiel som sam, kedze Jakub s ostatnymi isli uz den predtym. Blue Mountains su nadherne hory asi 2,5 hodiny od Sydney. Katoomba - male mestecko a turisticke centrum - ma privitalo typickym turistickym vydieracstvom. Kedze na mape vyzeralo byt vsetko daleko, rozhodol som sa vyuzit tzv. Hop on hop off bus, t.j. autobus na ktory ked si kupite listok mozete kedykolvek nastupit a vytupit podla toho ako sa Vam chce a sami teda vidiet miesta ktore Vas zaujimaju. Tento autobus ma vsak stal viac ako samotny listok na vlak do Blue Mountains, nehovoriac o tom, ze ten okruh, ktory ten autobus robil boli vsetko vzdialenosti ktore sa dali prejst peso. No nic no vysokohorske prirazky a zdieranie penazi od turistov zial funguje aj v Australii.
Ja som sa rozhodol zviest na okraj k miestu zvanom Scenic World, kde som sa zviezol najstrmsou zeleznicou na svete dolu do udolia. Tam som si presiel nejaky ten kus spodom a nasledne sa vyviezol lanovkou naspat hore. Hore som nasledne presiel horny okruh s vyhladom na hory. Okrem peknych miest s vyhladom a niekolkych vodopadov som samozrejme navstivil aj najslavnejsiu cast Blue Mountains, miesto s nazvom Three Sisters (Tri Sestry), ktore ale bolo tiez preludnene a trvalo mi polhodinu skoordinovat ludi tak, aby som sa vobec s tymi tromi sestrami mohol odfotit.
Ku koncu dna som bol po tolkom chodeni uz dost unaveny a tak mi dobre padol 8 hodinovy spanok po navrate spat - asi najdlhsi spanok v tom tyzdni.
Fotky z Blue Mountains najdete tu
Ja som sa rozhodol zviest na okraj k miestu zvanom Scenic World, kde som sa zviezol najstrmsou zeleznicou na svete dolu do udolia. Tam som si presiel nejaky ten kus spodom a nasledne sa vyviezol lanovkou naspat hore. Hore som nasledne presiel horny okruh s vyhladom na hory. Okrem peknych miest s vyhladom a niekolkych vodopadov som samozrejme navstivil aj najslavnejsiu cast Blue Mountains, miesto s nazvom Three Sisters (Tri Sestry), ktore ale bolo tiez preludnene a trvalo mi polhodinu skoordinovat ludi tak, aby som sa vobec s tymi tromi sestrami mohol odfotit.
Ku koncu dna som bol po tolkom chodeni uz dost unaveny a tak mi dobre padol 8 hodinovy spanok po navrate spat - asi najdlhsi spanok v tom tyzdni.
Fotky z Blue Mountains najdete tu
Opat v Sydney
V obdobi medzi sviatkami sme mali z roboty povinne volno a tak som mal tyzden volna. Prve dva dni som sice stravil u Dana pocas vianoc, ale na zvysok nutenej dovolenky som sa rozhodol ist do Sydney. V Sydney som uz sice bol v juli, ale vtedy som akurat vymakol otrasne pocasie, silne dazde, zimu, skratka som si to velmi vtedy neuzil. Kedze teraz v Australii vrcholi leto dufal som, ze to bude teraz v Sydney lepsie ako naposledy.
Letenky som mal kupene pol roka vopred aby boli co najlacnejsie a poviem pravdu, ze ked som pozrel ceny leteniek tyzden pred prichodom do Sydney, tak som usetril peknych par stoviek dolarov. Let do Sydney bol kupodivu celkom fajn a to aj napriek tomu ze som tahal 36 hodin bez spanku, kvoli narodeninovej party kamaratky Aleks na nasom dome. Ubytko som mal u Nasibiho z Kene ako posledne, akurat ze tentokrat mi Nasibi naviac este vybavil odvoz z letiska, aby ma nevysiel draho taxik. Kedze po prichode k nemu domov zacalo prsat, rozhodol som sa to vyuzit a nachvilku si zdriemnut. Po asi 3 hodinkach spanku, ked som sa zobudil sa celkom pekne vycasilo a tak som vyrazil do mesta urobit zopar fotiek a kratkych videi.
Video 1
Video 2
Den 2
Druhy den som mal na plane sa stretnut s Jakubom z Ceska, ktory je na stazi cez AIESEC v Melbourne. Tiez bol v tom case v Sydney a na plane sme mali navstivit olympijsku dedinku a nasledne sa vyvalit na slavnej plazi Bondi Beach.
Olympijska dedinka bola dost rozlahla a ako Jakub vhodne vystihol, vyzeralo to ako mesto duchov. Az na par desiatok turistov, ktori sa v tom rozlahlom areali stratili tam nebol takmer nikto. Je to celkom pochopitelne, kedze dnes sa v samotnom areali vyuzivaju uz iba niektore sportove haly. My sme presli len cast arealu, kedze chodzou prejst cely areal by nam trvalo strasne dlho a pozicanie bicyklov padlo, kedze mi lekari odporucili po tej nehode este oddychovat a organizmus nezatazovat.
Bondi Beach kam sme isli po olympijskej dedinke je jedna z najslavnejsich plazi v Australii. Po prichode na miesto to tak aj vyzeralo, po surfers paradise na gold coaste asi druha najludnatejsia plaz co som v Australii videl. Vo vode to bola tiez hlava na hlave a tak mna osobne tato plaz az tak velmi nenadchla. Ale v ten den to padlo naozaj dobre sa ist troska schladit do oceanu a vyvalit sa na piesocnatej plazi.
PO samotnej plazi sme s Jakubom este zasli do Ceskoslovenskej restauracie Praha. Je to druha (a asi aj posledna o ktorej viem) restauracia s ceskoslovenskym menu v Sydney. Jedlo bolo naozaj vynikajuce a mne osobne vyborne padli capovane Krusovice. Po case sa k nam pridal Nasibi aj ostatni stazisti a Jakubovi kamarati a tak sa nas po case nazbieralo niekolko. Samozrejme padlo par poldeci slivky, ja som mal este predtym ako aperitiv fernet a kedze som naspat domov s Nasibim prisiel o stvrtej rano, tak si asi viete predstavit ako to dopadlo. Dalsi den (treti den v Sydney) som teda takmer cely prespal a daval sa dokopy, aby som na dalsi den mohol vidiet Blue Mountains.
Fotky zo Sydney si mozete pozriet tu
Letenky som mal kupene pol roka vopred aby boli co najlacnejsie a poviem pravdu, ze ked som pozrel ceny leteniek tyzden pred prichodom do Sydney, tak som usetril peknych par stoviek dolarov. Let do Sydney bol kupodivu celkom fajn a to aj napriek tomu ze som tahal 36 hodin bez spanku, kvoli narodeninovej party kamaratky Aleks na nasom dome. Ubytko som mal u Nasibiho z Kene ako posledne, akurat ze tentokrat mi Nasibi naviac este vybavil odvoz z letiska, aby ma nevysiel draho taxik. Kedze po prichode k nemu domov zacalo prsat, rozhodol som sa to vyuzit a nachvilku si zdriemnut. Po asi 3 hodinkach spanku, ked som sa zobudil sa celkom pekne vycasilo a tak som vyrazil do mesta urobit zopar fotiek a kratkych videi.
Video 1
Video 2
Den 2
Druhy den som mal na plane sa stretnut s Jakubom z Ceska, ktory je na stazi cez AIESEC v Melbourne. Tiez bol v tom case v Sydney a na plane sme mali navstivit olympijsku dedinku a nasledne sa vyvalit na slavnej plazi Bondi Beach.
Olympijska dedinka bola dost rozlahla a ako Jakub vhodne vystihol, vyzeralo to ako mesto duchov. Az na par desiatok turistov, ktori sa v tom rozlahlom areali stratili tam nebol takmer nikto. Je to celkom pochopitelne, kedze dnes sa v samotnom areali vyuzivaju uz iba niektore sportove haly. My sme presli len cast arealu, kedze chodzou prejst cely areal by nam trvalo strasne dlho a pozicanie bicyklov padlo, kedze mi lekari odporucili po tej nehode este oddychovat a organizmus nezatazovat.
Bondi Beach kam sme isli po olympijskej dedinke je jedna z najslavnejsich plazi v Australii. Po prichode na miesto to tak aj vyzeralo, po surfers paradise na gold coaste asi druha najludnatejsia plaz co som v Australii videl. Vo vode to bola tiez hlava na hlave a tak mna osobne tato plaz az tak velmi nenadchla. Ale v ten den to padlo naozaj dobre sa ist troska schladit do oceanu a vyvalit sa na piesocnatej plazi.
PO samotnej plazi sme s Jakubom este zasli do Ceskoslovenskej restauracie Praha. Je to druha (a asi aj posledna o ktorej viem) restauracia s ceskoslovenskym menu v Sydney. Jedlo bolo naozaj vynikajuce a mne osobne vyborne padli capovane Krusovice. Po case sa k nam pridal Nasibi aj ostatni stazisti a Jakubovi kamarati a tak sa nas po case nazbieralo niekolko. Samozrejme padlo par poldeci slivky, ja som mal este predtym ako aperitiv fernet a kedze som naspat domov s Nasibim prisiel o stvrtej rano, tak si asi viete predstavit ako to dopadlo. Dalsi den (treti den v Sydney) som teda takmer cely prespal a daval sa dokopy, aby som na dalsi den mohol vidiet Blue Mountains.
Fotky zo Sydney si mozete pozriet tu
streda 26. decembra 2007
Australske vianoce
Na samotne australske vianoce som sa velmi tesil, najma preto, ze to boli moje prve "nebiele" vianoce v zivote. Bol som zvedavy, ake to je mat vianoce uprostred leta.
Pravdupovediac, v Australii vianoce nemaju spravnu atmosferu. Vianocna nalada tu zacina uz koncom oktobra, kedy sa objavuju prve vianocne zlavy a akcie. Vyzdoba mesta v Brisbane bola velmi chaba, okrem velkeho umeleho vianocneho stromceka na namesti pred kasinom, bol zbytok mesta vyzdobeny len velmi minimalne a naviac podla mna aj dost nevkusne.
24.12. - v Australii je to normalny pracovny den a vobec sa nepovazuje za vianocny. Ja osobne som bol v praci az do piatej vecer. Potom som prisiel domov a v ramci kulturneho pochopenia som pre svojich spolubyvajucich pripravil vianoce na slovensky sposob. Teda v ramci moznosti. Po pripitku sme sice vynechali kapustnicu (ktoru nebolo mozne spravit), ale nechybala ryba so zemiakovym salatom a na zaver misa so sunkou, udenym, syrom, vajcom, paradajkou, uhorkou atd. Najviac som ale hrdy na ten salat - na moj prvy zemiakovy salat v zivote. Danovi a Azzovi chutilo, Azz si dokonca nalozil dvakrat, takze to dopadlo nadmieru dobre.
25.12.
Toto je den, kedy australcania oslavuju vianoce. Podobne ako v USA, tradicia je ta, ze detom nosi darceky Santa Claus cez komin alebo okno (ak dom nema komin). Deti sa na prichod Santu poctivo pripravuju, nachystaju pohar vody aby sa santa mohol napit ak by bol smadny, nechaju aj mrkvicku a inu zeleninku pre lietajuce soby, aby mohli nacerpat silu a dostat sa k dalsim detom. Darceky nosia v noci z 24-teho na 25-teho a deti si najdu svoje darceky nasledujuce rano pod stromcekom.
Akonahle ale deti vyrastu, sa vianoce menia na rodinne stretnutie. Ja som mal to stastie, ze som bol pozvany na vianoce k Danovym rodicom a jeho rodine. Nebol som jediny mimo rodiny, bol s nami aj Azz, ktory ma rodicov z Juznej Australie, Peter zo Svedska a Cagla z Turecka. Vacsinu dna sme stravili na terase domu Danovho stryka. Ako predjedlo sme mali susienky s roznymi pomazankami a som toho zjedol celkom dost, takze na vianocny obed mi uz neostalo v bruchu vela miesta. A pritom prave obed boli same dobrotky, kuracie, morcacie a udene sunky, rozne syry, ovocno-zeleninovy salat z oliv, avokada, paradajok, manga atd., rozne morske veci typu krevety a pod. Skratka velke hody. Som ani nevladal tolko jest.
Po velkom obede sme travili cas najma hranim biliardu. Neskor poobede sme sa odhodlali aj na pivko v bazene, a nejake tie bazenove hry typu vodny basketbal, alebo vodne strielacky a pod. Dlho sme ale v bazene nevydrzali lebo nam bola zima. Totizto tento rok boli najchladnejsie vianoce v Brisbane za poslednych 30 rokov. Mali sme iba okolo 30 stupnov v priemere, co je na australske leto dost nizka teplota.
26.12.
Tento den je v Australii tiez sviatok. Nazyva sa boxing day - "krabicovy den", t.j. den kedy ludia vyhadzuju krabice od darcekov. Druha alternativa ale je, ze darceky, ktore sa im nepacia vratia. Obchody teda maju v tento den velke vypredaje. Ja som si tiez nakupil nejake veci za 50 - 70% zlavy a musim uznat ze sa to fakt oplatilo. V tieto dni je okrem nakupnej horucky velkym fenomenom aj kriket, momentalne prebieha 5 dnovy zapas medzi Australiou a Indiou a ludia (aspon tu v Brisbane) naozaj saleju.
Pre tych co si chcu pozriet nejake tie australske vianocne fotky - tie najdete tu
Pravdupovediac, v Australii vianoce nemaju spravnu atmosferu. Vianocna nalada tu zacina uz koncom oktobra, kedy sa objavuju prve vianocne zlavy a akcie. Vyzdoba mesta v Brisbane bola velmi chaba, okrem velkeho umeleho vianocneho stromceka na namesti pred kasinom, bol zbytok mesta vyzdobeny len velmi minimalne a naviac podla mna aj dost nevkusne.
24.12. - v Australii je to normalny pracovny den a vobec sa nepovazuje za vianocny. Ja osobne som bol v praci az do piatej vecer. Potom som prisiel domov a v ramci kulturneho pochopenia som pre svojich spolubyvajucich pripravil vianoce na slovensky sposob. Teda v ramci moznosti. Po pripitku sme sice vynechali kapustnicu (ktoru nebolo mozne spravit), ale nechybala ryba so zemiakovym salatom a na zaver misa so sunkou, udenym, syrom, vajcom, paradajkou, uhorkou atd. Najviac som ale hrdy na ten salat - na moj prvy zemiakovy salat v zivote. Danovi a Azzovi chutilo, Azz si dokonca nalozil dvakrat, takze to dopadlo nadmieru dobre.
25.12.
Toto je den, kedy australcania oslavuju vianoce. Podobne ako v USA, tradicia je ta, ze detom nosi darceky Santa Claus cez komin alebo okno (ak dom nema komin). Deti sa na prichod Santu poctivo pripravuju, nachystaju pohar vody aby sa santa mohol napit ak by bol smadny, nechaju aj mrkvicku a inu zeleninku pre lietajuce soby, aby mohli nacerpat silu a dostat sa k dalsim detom. Darceky nosia v noci z 24-teho na 25-teho a deti si najdu svoje darceky nasledujuce rano pod stromcekom.
Akonahle ale deti vyrastu, sa vianoce menia na rodinne stretnutie. Ja som mal to stastie, ze som bol pozvany na vianoce k Danovym rodicom a jeho rodine. Nebol som jediny mimo rodiny, bol s nami aj Azz, ktory ma rodicov z Juznej Australie, Peter zo Svedska a Cagla z Turecka. Vacsinu dna sme stravili na terase domu Danovho stryka. Ako predjedlo sme mali susienky s roznymi pomazankami a som toho zjedol celkom dost, takze na vianocny obed mi uz neostalo v bruchu vela miesta. A pritom prave obed boli same dobrotky, kuracie, morcacie a udene sunky, rozne syry, ovocno-zeleninovy salat z oliv, avokada, paradajok, manga atd., rozne morske veci typu krevety a pod. Skratka velke hody. Som ani nevladal tolko jest.
Po velkom obede sme travili cas najma hranim biliardu. Neskor poobede sme sa odhodlali aj na pivko v bazene, a nejake tie bazenove hry typu vodny basketbal, alebo vodne strielacky a pod. Dlho sme ale v bazene nevydrzali lebo nam bola zima. Totizto tento rok boli najchladnejsie vianoce v Brisbane za poslednych 30 rokov. Mali sme iba okolo 30 stupnov v priemere, co je na australske leto dost nizka teplota.
26.12.
Tento den je v Australii tiez sviatok. Nazyva sa boxing day - "krabicovy den", t.j. den kedy ludia vyhadzuju krabice od darcekov. Druha alternativa ale je, ze darceky, ktore sa im nepacia vratia. Obchody teda maju v tento den velke vypredaje. Ja som si tiez nakupil nejake veci za 50 - 70% zlavy a musim uznat ze sa to fakt oplatilo. V tieto dni je okrem nakupnej horucky velkym fenomenom aj kriket, momentalne prebieha 5 dnovy zapas medzi Australiou a Indiou a ludia (aspon tu v Brisbane) naozaj saleju.
Pre tych co si chcu pozriet nejake tie australske vianocne fotky - tie najdete tu
sobota 22. decembra 2007
Autonehoda
Bohuzial cestou na letisko v Launcestone (Tasmania) sme mali autonehodu. Pri prijazde na dialnicu do nas vrazil zozadu zboku karavan v 100km rychlosti. Ja mam iba lahsie zranenia (uder do hlavy, kratkodoba strata pamate, narazena lopatka, kopu modrin a skriabancov), nastastie som mal pas a airbag a bol som vpredu. Peter vedla mna ma tiez len lahsie zranenia. Holky vzadu si to ale odniesli. Cagla vcera dosla do brisbane, ju prepustili z nemocnice po tyzdni po tom co utrpela niekolko vaznejsich vnutornych zraneni. Marie je na tom najhorsie, museli ju z auta vysekavat, ma polamane rebra, panvovu kost, stehennu kost, poskodene pluca a ine vnutorne organy, vnutorne krvacanie atd.
Dobra sprava je to ze vsetci prezili a nikto nebude mat trvale nasledky. Marie je na dychacich pristrojoch momentalne stale v nemocnici, kedze nemoze dychat sama a az sa jej stabilizuje stav, bude pravdepodobne prevezena do Belgicka. Odhadovana doba liecenia je minimalne 8 tyzdnov v nemocnici, cca pol roka aj s rehabilitaciami a pod.
Clanok o nehode vysiel v lokalnych novinach s nazvom The Advocate - clanok si mozete v anglictine precitat tu
Zdravotny system
Kedze sme zahranicni, boli sme automaticky prevezeni do verejnej nemocnice (pohotovost), kym sa nezisti, ci mame narok na privatne osetrenie. Samotne verejne nemocnice su ale v porovnani s nasimi na ovela lepsej urovni. Pacient ma k dispozicii vlastny telelvizor, telefon, v pripade ziadosti PC s internetom, na vyber ma menu minimalne 5 jedal, atd atd. Servis je naozaj neporovnatelny zo slovenskym standardom a svojim sposobom mozeme byt vdacni aj zdravotnemu personalu, ze sme zivi a ze budeme vsetci zdravi (i ked niektori az po dlhsej dobe). Samotny personal kontaktoval Dana, mojho spolubyvajuceho ako australsky kontakt v pripade nudze. Okrem toho kontaktovali aj slovensku ambasadu, ktora mala oboznamit o nehode mojich rodicov. Od nehody ubehol tyzden a moji rodicia od ambasady este nic nepoculi. Myslim, ze to nepotrebuje komentar.
Podpora
Po samotnej havarii som bol velmi prekvapeny aku velku podporu sme dostali najma od AIESEC-arov, ktori neustale volali, pytali sa na nas stav, posielali darceky. V takomto stave je naozaj super citit, ze mate podporu. I ked niekedy velmi drazdivu, kedze James (prezident AIESECu), mi kupil karton Velkopopovickeho Kozla na skore uzdravenie. Takze sa uz teraz tesim az nebudem na liekoch na dobre pivko.
Prijemnym zistenim bolo aj to, ze starosti mali aj kolegovia. Dokonca mi v robote umoznili zobrat specialnu dovolenku na zotavenie, na ktoru maju narok iba zamestnanci s trvalym pracovnym pomerom (zatial co ja som tu len docasne na rok a pol).
Osobne som mal z Australcanov pocit, ze sa velmi o druhych nestaraju a ze im na ostatnych extra velmi nezalezi, ale tato situacia dokazala presny opak.
Chcem sa aj prostrednictvom tohto blogu podakovat vsetkym za podporu, najma ludom ktori mi zavolali, ci napisali sms zo Slovenska, popripade napisali email, alebo sa ozvali cez chat. DAKUJEM!
Dobra sprava je to ze vsetci prezili a nikto nebude mat trvale nasledky. Marie je na dychacich pristrojoch momentalne stale v nemocnici, kedze nemoze dychat sama a az sa jej stabilizuje stav, bude pravdepodobne prevezena do Belgicka. Odhadovana doba liecenia je minimalne 8 tyzdnov v nemocnici, cca pol roka aj s rehabilitaciami a pod.
Clanok o nehode vysiel v lokalnych novinach s nazvom The Advocate - clanok si mozete v anglictine precitat tu
Zdravotny system
Kedze sme zahranicni, boli sme automaticky prevezeni do verejnej nemocnice (pohotovost), kym sa nezisti, ci mame narok na privatne osetrenie. Samotne verejne nemocnice su ale v porovnani s nasimi na ovela lepsej urovni. Pacient ma k dispozicii vlastny telelvizor, telefon, v pripade ziadosti PC s internetom, na vyber ma menu minimalne 5 jedal, atd atd. Servis je naozaj neporovnatelny zo slovenskym standardom a svojim sposobom mozeme byt vdacni aj zdravotnemu personalu, ze sme zivi a ze budeme vsetci zdravi (i ked niektori az po dlhsej dobe). Samotny personal kontaktoval Dana, mojho spolubyvajuceho ako australsky kontakt v pripade nudze. Okrem toho kontaktovali aj slovensku ambasadu, ktora mala oboznamit o nehode mojich rodicov. Od nehody ubehol tyzden a moji rodicia od ambasady este nic nepoculi. Myslim, ze to nepotrebuje komentar.
Podpora
Po samotnej havarii som bol velmi prekvapeny aku velku podporu sme dostali najma od AIESEC-arov, ktori neustale volali, pytali sa na nas stav, posielali darceky. V takomto stave je naozaj super citit, ze mate podporu. I ked niekedy velmi drazdivu, kedze James (prezident AIESECu), mi kupil karton Velkopopovickeho Kozla na skore uzdravenie. Takze sa uz teraz tesim az nebudem na liekoch na dobre pivko.
Prijemnym zistenim bolo aj to, ze starosti mali aj kolegovia. Dokonca mi v robote umoznili zobrat specialnu dovolenku na zotavenie, na ktoru maju narok iba zamestnanci s trvalym pracovnym pomerom (zatial co ja som tu len docasne na rok a pol).
Osobne som mal z Australcanov pocit, ze sa velmi o druhych nestaraju a ze im na ostatnych extra velmi nezalezi, ale tato situacia dokazala presny opak.
Chcem sa aj prostrednictvom tohto blogu podakovat vsetkym za podporu, najma ludom ktori mi zavolali, ci napisali sms zo Slovenska, popripade napisali email, alebo sa ozvali cez chat. DAKUJEM!
Tasmania
Po navrate z horuceho outbacku som sa nevedel dockat, kedy sa budem moct dostat niekam, kde sa bude dat schladit. Ako najvhodnejsie miesto sa javila prave Tasmania, ostrov na juhu Australie, ovievany antarktickym vzduchom taky specificky svojou florou a faunou, ktoru nenajdete nikde inde na svete iba tu. Na Tasmaniu som chcel ist uz strasne davno, ale teraz na to boli idealne podmienky, dost volna v praci aj dost penazi.
Cely vylet sme sa rozhodli zorganizovat spociatku traja, ja, Cagla a Peter. 3 tyzdne pred nasim odchodom sa k nam ale pridala este Marie, ktora sa prave vratila z Noveho Zelandu a prave ona naplanovala cely nas vylet. A tak sme podla jej planu zakupili letenky, zarezervovali v pozicovni auto a zarezervovali si ubytovanie.
Cely plan ale padol v momente, kedy Marie meskala 2 minuty na check-in do lietadla a nechceli ju uz pustit. A tak sme vo stvrtok vecer leteli do Hobartu iba ja, Cagla a Peter. Ujo z ubytovne, kde sme mali vybavene ubytko nebol nadseny, ze ma miesto styroch iba troch ale dokazali sme to ukecat. Kedze lety z Brisbane na Tasmaniu nie su kazdy den (teda nie do rovnakej destinacie), najblizsi let, ktorym mohla Marie prist bol piatkovy vecerny let do Launcestonu, co bolo na opacnom konci ostrova. Dohodli sme sa s nou, ze sa stretneme v sobotu vecer v Cradle Mountain, kde sme mali ubytko zo soboty na nedelu. Prve dva dni sme teda cestovali po Tasmanii len traja. Plan sme teda logicky troska zmenili a upravili si podla nasich potrieb a casovych moznosti.
Den 1
Prvy den sme vyuzili na prehliadku samotneho hlavneho mesta Tasmanie - Hobart. Samotne mesto je vcelku malicke pristavne mestecko maximalne o velkosti Kosic. Svojou atmosferou mi ale Kosice pripominalo.
Ludia boli k sebe vcelku mili a kazdy tam poznal kazdeho druheho. Cele mesto bolo v takej zrelaxovanej nalade, narozdiel od Brisbane, kde je momentalne obrovsky predvianocny zhon. Po par hodinach v centre mesta sme sa vybrali na Mt. Wellington, co je kopec nad Hobartom, aby sme si uzili nadherny vyhlad nielen na mesto, ale aj na okolitu prirodu na juhu Tasmanie.
Na samotnej hore sme boli sice len chvilku, lebo nam bola dost kosa (fukal tam silny vietor), ale aj napriek tomu nas stihlo za ten cas spalit slnko. Neviem ci ste to vedeli, ale najnizsia vrstva ozonu na svete je prave nad Tasmaniou. Teda ludia tomu hovoria ozonova diera, ale v skutocnosti, to este diera nie je, zato v blizkej dobe to uz naozaj moze byt a to uz Tasmania nebude potom obyvatelna.
Okolo obeda sme sa rozhodli, ze navstivime este vychodnu cast juznej casti ostrova - tzv. Tasman Peninsula (tasmansky polostrov) a ze sa pojdeme specialne pozriet do mestecka Port Arthur. Od Hobartu je to priblizne 100km, takze cesta normalne trva cca hodinku a pol. My sme sa ale cestou zastavili v rezervacii pre Tasmanian Devil (Tasmansky Diabol) jedinecny druh zvierata, ktore zije iba na Tasmanii. Po tasmanskom tigrovi (ktory uz bohuzial vyhynul), je to uz jedine zviera, ktore nemozete vidiet nikde inde na svete.
V samotnej rezervacii boli aj ine zvierata, a tak sa mi konecne podarilo spravit v Australii fotku s kengurou.
Po samotnej rezervacii sme teda navstivili nasu cielovu destinaciu prveho dna Port Arthur. Mestecko Port Arthur sa vyrazne spaja s Australskou historiou, a pre mna osobne to bolo jedno z najhistorickejsich miest, co som mal zatial moznost v Australii vidiet. Port Arthur bolo vybudovane v roku 1830 ako najhorsia vaznica pre kriminalnikov z britanie (resp. inych statov commonwealthu). Vo svojej dobe predstavoval Port Arthur to, co dnes predstavuje napriklad Alcatraz - vaznica z ktorej sa nedalo ujst. Dnes uz samozrejme vaznica nie je funkcna, a tak je z nej turisticke centrum.
Areal samotnej vaznice je obrovsky a okrem vazenskych ciel zahrna aj kostol, nemocnicu a rozne ine budovy. Pri vstupe do historickeho arealu mate moznost prejst roznymi komnatami, kde je vysvetlene ako vazni zili, ako byvali, ako travili volny cas a pod. Mohli ste sa dozvediet o osude kazdeho jedneho vazna, ktory bol kedy v Port Arthur vazneny. Pre mna osobne to bolo velmi zaujimave miesto a rad by som sa tam niekedy vratil a vyuzil niektoru z ponukanych atrakcii, ako napriklad nocnu strasidelnu skryvacku s duchmi.
Po Port Arthur sme sa vydali naspat do Hobartu, kde sme stravili dalsiu noc. Cestou sme sa zastavili v restauracii na morske krevety, rozne upravene ryby a ine morske zivocichy, pretoze Tasmania je v Australii preslavena prave tym, ze ma najlepsie morske pochutky. A pravdupovediac, jedlo bolo vynikajuce, naozaj pochutka.
Den 2
Druhy den sme vstavali skor rano aby sme stihli prejst vyse 600km po planovanej ceste z Hobartu az do Cradle Mountain, kde sme mali noclah. Kedze sme samozrejme chceli cestou aj nieco vidiet, cakal nas dlhy den.
Nasou prvou zastavkou bolo jazero St.Claire, ktore je sucastou narodneho parku Cradle Mountain. Akurat ze sa nachadza na jeho opacnom konci a z hladiska pohladu na mapu Tasmanie je v jej strede.
Toto jazero podobne ako vela dalsich ma ladovcovy povod a vzniklo v case, kedy bola Tasmania sucastou antartktickeho kontinentu. Taktiez pre Australiu nezvycajna priroda navokol boli ihlicnate stromy a tak to miestami vyzeralo ako v nasich Tatrach. Celkovo mi Tasmania v mnohych aspektoch pripominala Slovensko a to nielen co sa teplot tyka, ale najma prirodnych ukazov. I ked samozrejme niektore rastliny a zivocichy sa nedaju najst nikde inde, iba tu na Tasmanii (ako napriklad guitar plant - gitarova rastlina - na ktoru sme natrafili prave pri jazere St. Claire).
Okrem jazera sme si urobili este mensiu turu v blizkom lese a vychutnali si ticho prirody, spievajucich vtacikov, zurciacich potocikov a pod.
Okrem toho sa mi konecne podarilo nazivo vidiet vo volnej prirode echidnu (zviera podobne nasmu jezkovi, akurat ovela vacsie). Skoda len ze bolo prilis rychle na to, aby sa mi podarilo spravit dobru fotku. Tymto som sa ale dopracoval k peknemu vysledku, ze som videl vsetky pre australiu typicke zvierata nazivo v divokej prirode (az na tasmanskeho diabla, ktoreho v divej prirode uz takmer nenajdete, kedze je na pokraji vyhynutia).
Nasou dalsou zastavkou boli Nelsonove vodopady. Po kratkej asi polhodinovej ture v hustom lesiku sme sa dostali na miesto. Peter chcel strasne velmi fotku pod vodopadmi a tak sme boli svedkami humornej situacie, ked pri preskakovani pomedzi kamienky sa posmykol a sup ho do vody. Nastastie sa mu nic nestalo a tak som sa na nom este chvilku bavil a robil si z neho srandu.
Nasou dalsou zastavkou v ten den bolo horske mestecko Queenstown, velmi vychvalovane, ale pravdupovediac pre nas tam nebolo nic k videniu a tak sme po 5 minutovej prechadzke a natankovani odtial odisli.
Nedaleko Queenstown je pobrezne mestecko Strahan, destinacia australcanov, ktori si chcu oddychnut na zapadnom pobrezi Tasmanie a absolvovat jednu z pocetnych plavieb po rieke Gordon od ustia oceanu az po zaciatok rieky (pokial hlbka dovoli). My sme akurat dosli v case vecere okolo siestej vecer a pridali sme sa k lokalnym obyvatelom, ktori si v mensom parku v centre vypekali rozne pochutky v ramci dedinskeho barbecue. My sme si dali vynikajuceho lososa so zemiakovym salatom za 4 dolare, co je na Australiu neuveritelne nizka cena. A ten bol naozaj vyborny.
Po veceri sme sa presunuli necelych 10 minut od mestecka Strahan na velke piesocne duny naviate rokmi na zapadnom pobrezi Tasmanie. Clovek by ani nepovedal, ze par km od ladovcoveho jazera a ihlicnateho lesa su piesocne duny a ocean. Tak ci tak stalo to za to, sceneria navokol bola naozaj uzasna.
Po tomto uz bolo vela hodin a nas este cakala 2 hodinova cesta do Cradle Mountain, kde sme mali zabezpecene ubytovanie a kde nas uz cakala oneskorena Marie. Cestou sme ale nemohli odolat zastaveniu sa na nejakom nahodnom mieste a vychutnat si nadherne sfarbenie oblohy pocas zapadu slnka. Bol to jednoznacne highlight nasho dna.
Cestou spat sa uz nic zaujimave nestalo, teda az na to, ze jazdit v noci napriec narodnymi parkami nie je vzdy najbezpecnejsie, najma na mnozstvo zvierat prebiehajucich cez cestu. Ale dosli sme na miesto ubytka v poriadku okolo desiatej vecer. Marie sa o nas trocha bala ci sme sa nestratili :-)
Bol to dlhy den.
Den 3
Posledny den nasho pobytu sme takmer cely stravili v narodnom parku Cradle Mountain. Rozhodli sme sa urobit si poldennu turu okolo jazera Dove a dozvediet sa co to o lokalnej flore a faune.
Po Cradle Mountain sme sa vybrali na sever do mesta Devonport, kde sme mali veceru. Po kratuckej prechadzke po centre sme nasadli do auta a vydali sa 2 hodinky na severovychod do druheho najvacsieho mesta Tasmanie - Launceston - odkial sme mali letiet spat do Brisbane.
Viac fotiek z Tasmanie najdete tu
Cely vylet sme sa rozhodli zorganizovat spociatku traja, ja, Cagla a Peter. 3 tyzdne pred nasim odchodom sa k nam ale pridala este Marie, ktora sa prave vratila z Noveho Zelandu a prave ona naplanovala cely nas vylet. A tak sme podla jej planu zakupili letenky, zarezervovali v pozicovni auto a zarezervovali si ubytovanie.
Cely plan ale padol v momente, kedy Marie meskala 2 minuty na check-in do lietadla a nechceli ju uz pustit. A tak sme vo stvrtok vecer leteli do Hobartu iba ja, Cagla a Peter. Ujo z ubytovne, kde sme mali vybavene ubytko nebol nadseny, ze ma miesto styroch iba troch ale dokazali sme to ukecat. Kedze lety z Brisbane na Tasmaniu nie su kazdy den (teda nie do rovnakej destinacie), najblizsi let, ktorym mohla Marie prist bol piatkovy vecerny let do Launcestonu, co bolo na opacnom konci ostrova. Dohodli sme sa s nou, ze sa stretneme v sobotu vecer v Cradle Mountain, kde sme mali ubytko zo soboty na nedelu. Prve dva dni sme teda cestovali po Tasmanii len traja. Plan sme teda logicky troska zmenili a upravili si podla nasich potrieb a casovych moznosti.
Den 1
Prvy den sme vyuzili na prehliadku samotneho hlavneho mesta Tasmanie - Hobart. Samotne mesto je vcelku malicke pristavne mestecko maximalne o velkosti Kosic. Svojou atmosferou mi ale Kosice pripominalo.
Ludia boli k sebe vcelku mili a kazdy tam poznal kazdeho druheho. Cele mesto bolo v takej zrelaxovanej nalade, narozdiel od Brisbane, kde je momentalne obrovsky predvianocny zhon. Po par hodinach v centre mesta sme sa vybrali na Mt. Wellington, co je kopec nad Hobartom, aby sme si uzili nadherny vyhlad nielen na mesto, ale aj na okolitu prirodu na juhu Tasmanie.
Na samotnej hore sme boli sice len chvilku, lebo nam bola dost kosa (fukal tam silny vietor), ale aj napriek tomu nas stihlo za ten cas spalit slnko. Neviem ci ste to vedeli, ale najnizsia vrstva ozonu na svete je prave nad Tasmaniou. Teda ludia tomu hovoria ozonova diera, ale v skutocnosti, to este diera nie je, zato v blizkej dobe to uz naozaj moze byt a to uz Tasmania nebude potom obyvatelna.
Okolo obeda sme sa rozhodli, ze navstivime este vychodnu cast juznej casti ostrova - tzv. Tasman Peninsula (tasmansky polostrov) a ze sa pojdeme specialne pozriet do mestecka Port Arthur. Od Hobartu je to priblizne 100km, takze cesta normalne trva cca hodinku a pol. My sme sa ale cestou zastavili v rezervacii pre Tasmanian Devil (Tasmansky Diabol) jedinecny druh zvierata, ktore zije iba na Tasmanii. Po tasmanskom tigrovi (ktory uz bohuzial vyhynul), je to uz jedine zviera, ktore nemozete vidiet nikde inde na svete.
V samotnej rezervacii boli aj ine zvierata, a tak sa mi konecne podarilo spravit v Australii fotku s kengurou.
Po samotnej rezervacii sme teda navstivili nasu cielovu destinaciu prveho dna Port Arthur. Mestecko Port Arthur sa vyrazne spaja s Australskou historiou, a pre mna osobne to bolo jedno z najhistorickejsich miest, co som mal zatial moznost v Australii vidiet. Port Arthur bolo vybudovane v roku 1830 ako najhorsia vaznica pre kriminalnikov z britanie (resp. inych statov commonwealthu). Vo svojej dobe predstavoval Port Arthur to, co dnes predstavuje napriklad Alcatraz - vaznica z ktorej sa nedalo ujst. Dnes uz samozrejme vaznica nie je funkcna, a tak je z nej turisticke centrum.
Areal samotnej vaznice je obrovsky a okrem vazenskych ciel zahrna aj kostol, nemocnicu a rozne ine budovy. Pri vstupe do historickeho arealu mate moznost prejst roznymi komnatami, kde je vysvetlene ako vazni zili, ako byvali, ako travili volny cas a pod. Mohli ste sa dozvediet o osude kazdeho jedneho vazna, ktory bol kedy v Port Arthur vazneny. Pre mna osobne to bolo velmi zaujimave miesto a rad by som sa tam niekedy vratil a vyuzil niektoru z ponukanych atrakcii, ako napriklad nocnu strasidelnu skryvacku s duchmi.
Po Port Arthur sme sa vydali naspat do Hobartu, kde sme stravili dalsiu noc. Cestou sme sa zastavili v restauracii na morske krevety, rozne upravene ryby a ine morske zivocichy, pretoze Tasmania je v Australii preslavena prave tym, ze ma najlepsie morske pochutky. A pravdupovediac, jedlo bolo vynikajuce, naozaj pochutka.
Den 2
Druhy den sme vstavali skor rano aby sme stihli prejst vyse 600km po planovanej ceste z Hobartu az do Cradle Mountain, kde sme mali noclah. Kedze sme samozrejme chceli cestou aj nieco vidiet, cakal nas dlhy den.
Nasou prvou zastavkou bolo jazero St.Claire, ktore je sucastou narodneho parku Cradle Mountain. Akurat ze sa nachadza na jeho opacnom konci a z hladiska pohladu na mapu Tasmanie je v jej strede.
Toto jazero podobne ako vela dalsich ma ladovcovy povod a vzniklo v case, kedy bola Tasmania sucastou antartktickeho kontinentu. Taktiez pre Australiu nezvycajna priroda navokol boli ihlicnate stromy a tak to miestami vyzeralo ako v nasich Tatrach. Celkovo mi Tasmania v mnohych aspektoch pripominala Slovensko a to nielen co sa teplot tyka, ale najma prirodnych ukazov. I ked samozrejme niektore rastliny a zivocichy sa nedaju najst nikde inde, iba tu na Tasmanii (ako napriklad guitar plant - gitarova rastlina - na ktoru sme natrafili prave pri jazere St. Claire).
Okrem jazera sme si urobili este mensiu turu v blizkom lese a vychutnali si ticho prirody, spievajucich vtacikov, zurciacich potocikov a pod.
Okrem toho sa mi konecne podarilo nazivo vidiet vo volnej prirode echidnu (zviera podobne nasmu jezkovi, akurat ovela vacsie). Skoda len ze bolo prilis rychle na to, aby sa mi podarilo spravit dobru fotku. Tymto som sa ale dopracoval k peknemu vysledku, ze som videl vsetky pre australiu typicke zvierata nazivo v divokej prirode (az na tasmanskeho diabla, ktoreho v divej prirode uz takmer nenajdete, kedze je na pokraji vyhynutia).
Nasou dalsou zastavkou boli Nelsonove vodopady. Po kratkej asi polhodinovej ture v hustom lesiku sme sa dostali na miesto. Peter chcel strasne velmi fotku pod vodopadmi a tak sme boli svedkami humornej situacie, ked pri preskakovani pomedzi kamienky sa posmykol a sup ho do vody. Nastastie sa mu nic nestalo a tak som sa na nom este chvilku bavil a robil si z neho srandu.
Nasou dalsou zastavkou v ten den bolo horske mestecko Queenstown, velmi vychvalovane, ale pravdupovediac pre nas tam nebolo nic k videniu a tak sme po 5 minutovej prechadzke a natankovani odtial odisli.
Nedaleko Queenstown je pobrezne mestecko Strahan, destinacia australcanov, ktori si chcu oddychnut na zapadnom pobrezi Tasmanie a absolvovat jednu z pocetnych plavieb po rieke Gordon od ustia oceanu az po zaciatok rieky (pokial hlbka dovoli). My sme akurat dosli v case vecere okolo siestej vecer a pridali sme sa k lokalnym obyvatelom, ktori si v mensom parku v centre vypekali rozne pochutky v ramci dedinskeho barbecue. My sme si dali vynikajuceho lososa so zemiakovym salatom za 4 dolare, co je na Australiu neuveritelne nizka cena. A ten bol naozaj vyborny.
Po veceri sme sa presunuli necelych 10 minut od mestecka Strahan na velke piesocne duny naviate rokmi na zapadnom pobrezi Tasmanie. Clovek by ani nepovedal, ze par km od ladovcoveho jazera a ihlicnateho lesa su piesocne duny a ocean. Tak ci tak stalo to za to, sceneria navokol bola naozaj uzasna.
Po tomto uz bolo vela hodin a nas este cakala 2 hodinova cesta do Cradle Mountain, kde sme mali zabezpecene ubytovanie a kde nas uz cakala oneskorena Marie. Cestou sme ale nemohli odolat zastaveniu sa na nejakom nahodnom mieste a vychutnat si nadherne sfarbenie oblohy pocas zapadu slnka. Bol to jednoznacne highlight nasho dna.
Cestou spat sa uz nic zaujimave nestalo, teda az na to, ze jazdit v noci napriec narodnymi parkami nie je vzdy najbezpecnejsie, najma na mnozstvo zvierat prebiehajucich cez cestu. Ale dosli sme na miesto ubytka v poriadku okolo desiatej vecer. Marie sa o nas trocha bala ci sme sa nestratili :-)
Bol to dlhy den.
Den 3
Posledny den nasho pobytu sme takmer cely stravili v narodnom parku Cradle Mountain. Rozhodli sme sa urobit si poldennu turu okolo jazera Dove a dozvediet sa co to o lokalnej flore a faune.
Po Cradle Mountain sme sa vybrali na sever do mesta Devonport, kde sme mali veceru. Po kratuckej prechadzke po centre sme nasadli do auta a vydali sa 2 hodinky na severovychod do druheho najvacsieho mesta Tasmanie - Launceston - odkial sme mali letiet spat do Brisbane.
Viac fotiek z Tasmanie najdete tu
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
